Podľa tradičných predstáv väčšiny ľudí cesta za najtmavšou a najlepšou oblohou vedie nevyhnutne na miesto pokiaľ možno čo najvzdialenejšie od všetkých umelých zdrojov pouličného osvetlenia. Tento mýtus nie je pravdivý už z praktického hľadiska. Mnohé menej i viac odľahlejšie miesta v rozľahlých krajinách ako Amerika, Austrália, Chile alebo Namíbia, totiž podľa profesionálnych meraní vykazujú podobný celkový jas oblohy, len s malým zanedbateľným rozdielom oproti prirodzenému jasu oblohy, ktorý určuje základnú úroveň každej tmavej lokality. Skutočne tmavá obloha na prvotriednych miestach nie je čiernou, ale naopak svetlou oblohou, ktorá je tým svetlejšia, čím je na nej vidieť viac slabých hviezd. Hranica ich viditeľnosti voľným okom siaha až k hodnote okolo 8,5 magnitúdy. Okrem rozptýleného svetla hviezd (a extragalaktických objektov, ktoré je zanedbateľné) v atmosfére - najmä v galaktickej rovine, predovšetkým zodiakálne svetlo a airglow prispievajú k prirodzenému jasu nočnej oblohy a vidieť ich naživo počas fantastických podmienok je nezabudnuteľným zážitkom. Zodiakálne svetlo vzniká odrazom slnečných lúčov, ktoré sa rozptylujú na drobných časticiach medziplanetárneho prachu nachádzajúcich sa vo vnútorných oblastiach slnečnej sústavy a sú silne koncentrované k rovine ekliptiky. Týchto teliesok (ktoré by zodpovedali meteorom o jasnosti okolo 15. mag a slabších), je v medziplanetárnom priestore mnohonásobne viac než väčších častíc a súčet ich povrchov tak predstavuje veľkú odrazovú plochu v porovnaní s povrchom malého počtu väčších častích. Oblak týchto častíc však nesiaha až k Slnku, v jeho bezprostrednej blízkosti sa nachádza prázdna zóna v dôsledku obrovských teplôt a silného tlaku slnečného žiarenia. Prachodvý oblak zodiakálneho svetla si teda možno predstaviť ako veľmi sploštený disk, ktorého obsah je smerom od centra čoraz užší, ale v strede prázdny, pričom tento disk nie je úplne homogénny. Jeho správnu interpretáciu ako prvý podal už Giovanni Domenico Cassini.

Zodiakálne svetlo vyzerá na nočnej oblohe ako svetelný kužeľ, ktorého najjasnejšie časti svojim jasom prekonávajú jas zimnej Mliečnej cesty a ktorý sa zužuje so vzdialenosťou od obzoru (rozprestiera sa pozdĺž ekliptiky do výšky dvadsať až tridsať stupňov, výnimočne i viac), kde má základňu.  Zodiakálne svetlo teda uvidíte tým ľahšie, čím menej máte obzor ovplyvnený svetelným znečistením v danom smere. U nás ho hľadajte predovšetkým v období, keď je poloha ekliptiky vzhľadom na obzor strmšia, teda večer na jar na západnej oblohe po skončení súmraku, keď je Slnko pod obzorom aspoň 17 stupňov alebo ráno na východe počas jesennej rovnodennosti. Pod skutočne tmavou oblohou a predovšetkým v nižších zemepisných šírkach, je však skoro po celý rok bežným javom. Pod klasifikáciou vášho pozorovacieho miesta ako Bortle 1 alebo Bortle 2, hľadajte tiež jemné predĺženie zodiakálneho svetla (pás, most) pozdĺž celej ekliptiky, ktoré je najslabšou časťou celého úkazu. V mieste oblohy, ktoré leží oproti polohe Slnka (približne 3 stupne západne od antisolárneho bodu) sa navyše pás rozširuje na trochu jasnejšiu škvrnu - protisvit, vo svetovej literatúre nazývaný Gegenschein. Vyzerá ako svetlá eliptická škvrna veľká asi ako Pegasov štvorec predĺžená v pomere 1:2, s dlhšou osou v smere ekliptiky. Najlepšie je viditeľný v dobe, keď je ekliptika vysoko nad obzorom, teda od októbra do februára. Jeho farba je v skutočnosti o niečo červenšia ako farba slnečného svetla. Maximálna povrchová jasnosť je rovnocenná s jasnosťou asi 200 hviezd desiatej veľkosti rozložených na jednom štvorcovom stupni oblohy. Zotrvávanie prachových častíc v antisolárnom bode však nie je jednoznačne vysvetlené. Kvázistabilná konštelácia čiastočiek medziplanetárnej hmoty môže byť výsledkom ich sústredenia do antisolárneho libračného bodu sústavy Slnko - Zem alebo interakcie častíc medziplanetárnej hmoty s molekulami plynov unikajúcich zo zemskej atmosféry a tvoriacich akýsi chvost Zeme smerom od Slnka.

Najväčší príspevok k prirodzenému jasu oblohy pridáva airglow (sám môže prispieť až 65% k svetlému pozadiu). S prezývkou permanentná alebo prirodzená žiara, je airglow slabé matné svetlo objavujúce sa vo vrchných častiach atmosféry Zeme. Toto fotochemické osvetlenie je najjasnejšie v zóne širokej asi 16 kilometrov umiestnenej 80 až 100 km nad povrchom Zeme v horných častiach atmosféry a je občas zamieňané s polárnou aktivitou. Dominujú mu tieto emisné čiary: zelená 557,7 nanometrov vďaka kyslíku, žltá 589,0 a 589,6 nm vďaka sodíku a červená čiara 630,0 a 636,0 tiež vďaka kyslíku. Vizuálne je svetlo slabé a aby sa dalo všimnúť, vyžaduje bystrého pozorovateľa a oblohu bez svetelného znečistenia, navyše priezračnú. Vidieť ho spadá do špeciálnej kategórie vizuálneho vnímania. Je to niečo čo oko vníma a myseľ uznáva, ale napriek tomu ostáva stále nenápadné. Väčšine pozorovateľov sa airglow javí ako hmlistý pás vyblednutého zeleného svetla asi tak jasného ako najslabšie časti pyramídy zodiakálneho svetla. Aj keď môže dosiahnuť zenit, najintenzívnejší je vo výške 10 až 15 stupňov nad obzorom a smerom vyššie väčšinou slabne. Jeho intenzita sa spája so zmenami v slnečnej aktivite (tak krátkodobo, ale aj dlhodobo s 11 ročným slnečným cyklom), zemepisnou šírkou pozorovateľa, atmosférickými prúdmi, obdobím a časom v noci. Airglow má tiež svoju štruktúru, niekedy bývajú vidieť náhle a úžasné zmeny a pohyb niekoľkých pásov alebo vĺn po oblohe vznikajúce výkyvami teploty a vetra, poruchami v ionosfére (vďaka polárnej žiare), veľkými búrkovými vežami siahajúcimi až do troposféry a tiež cyklónmi. Hoci sú tieto "atmosférické akustické gravitačné vlny" všeobecnou črtou nočnej mezosféry, pozorovania voľným okom sú vzácne a často sa omylom spájajú iba s jednoduchým vysvetlením jasných nocí. Šíria sa zo svojho zdroja tak vertikálne ako aj horizontálne a aktívne prenášajú energiu a pohyb z troposféry do strednej alebo vrchnej časti atmosféry.

Bežne akceptovaná minimálna hodnota pre jas nočnej oblohy v zenite na mieste bez svetelného znečistenia, v minime slnečnej aktivity, v blízkosti galaktického pólu a pólu ekliptiky, za bezmesačnej a bezoblačnej noci je vo vizuálnej oblasti vyjadrená hodnotou V=22.0 mag na štvorcovú oblúkovú sekundu. Za skutočne tmavé pozorovacie miesto, zvlášť pre vizuálne pozorovanie deep-sky objektov, sa potom považuje také, kde je jas oblohy menej ako o pol magnitúdy jasnejší než prirodzený jas v zenite, teda v rozmedzí 21,5-22,0 MSA. Efekt slnečného cyklu je však tiež veľmi význámný, v maxime slnečnej činnosti sa jas pod skutočne tmavou oblohou môže zvýšiť až o hodnotu 0,5 MSA, v dôsledku čoho sa niektoré miesta s umelým svetelným znečistením počas slnečného minima môžu vyrovnať jasom oblohy v zenite iným miestam s oveľa menším svetelným znečistením počas slnečného maxima. Tmavosť oblohy je však len jedným kamienkom do celkovej mozaiky kvalitných pozorovacích podmienok. Ak chcete eliminovať ešte aj vplyv nekľudnej zemskej atmosféry, musíte vyraziť výhradne do vyššej nadmorskej výšky. Aj tu však existuje obmedzenie, spravidla sa doporučuje hranica okolo 2 500 metrov vysoko nad hľadinou mora.  Vyššie už riskujete nedostatočný prísun kyslíka a problémy s dýchaním, čo sa nepriaznivo prejaví i na vašej sústredenosti a viditeľnosti. Navyše s ďalším nárastom nadmorskej výšky je rozdiel extinkcie (množstvo svetla absorbovaného atmosférou) oproti pozorovaniu mimo atmosféry nie príliš veľký a ísť stále vyššie preto nemá praktický zmysel. Tmavosť a priezračnosť oblohy je potrebné doplniť o ďalší vrchol magického trojuholníka pozorovacích podmienok - seeing, ktorý určuje najmä to, ako bude obraz v ďalekohľade vyzerať pri veľmi vysokom zväčšení. V Chile tie ich pekné fotometrické noci trvajú týždne a týždne kedy je stredná hodnota seeingu skoro 0,6", čo znamená, že viac než polovicu času vo svojom ďalekohľade si nevšimnete žiadnu degradáciu obrazu, je to akoby ste pozorovali z vesmíru.

V našom sprievodcovi zostal nakoniec ešte priestor venovať sa jarnej oblohe, ktorá je na prvý pohľad bez ďalekohľadu veľmi chudobná, veď na nej okrem hviezd odchádzajúcej zimy a niekoľkých predzvestí prichádzajúceho leta, nájdeme iba zopár drobných otvorených hviezdokôp, ktoré doplňuje hŕstka osamotených guľoviek. Pod skutočne tmavou oblohou však máte možnosť už v triédri 10x50 identifikovať mnohé galaxie, ktoré sa začnú vynárať z vesmírnej temnoty a vy si možno konečne uvedomíte tú podivuhodnú a fantasticky rozsiahlu štruktúru vesmíru. Najlepším východiskom pre nás bude zvieratníkové súhvezdie Panny, ktoré na oblohe vykresluje písmeno Y, s jasnou bielou Spikou na jeho spodnom okraji. Nie je to iba zhoda neskutočných okolností, že sa do tejto oblasti premieta veľké množstvo galaxií, objektov veľmi málo jasných a vzdialených. Smerom k rozhraniu Vlasov Bereniky sa totiž pozeráme do samotného srdca galaktickej kopy Coma-Virgo. Zo samotného zhluku siahajú rozsiahle výbežky a pásy galaxií až k Centaurovi a smerom na juhovýchod k chvostu Hydry, ako aj na severozápad k Poľovným psom a Veľkej medvedici.  Presná poloha stredu tejto superkopy, na ktorej okraji leží i naša Miestna skupina, sa stotožňuje s polohou obrovskej eliptickej galaxie M87 stotožnej so silným rádiovým zdrojom Virgo A, vzdialenej asi 65 miliónov svetelných rokov. Tak ako táto naša najbližšia superkopa, či len malá skupina galaxií akou je naša Miestna skupina, je vlastne v hlbokom tmavom vesmíre skôr pravidlom než výnimkou. Kopa galaxií je bežnou formou priestorového rozloženia galaxií. Na fotografiách palomarského atlasu oblohy možno nájsť až 20 000 kôp galaxií s jasnosťou do 21^m. Najviac kôp galaxií je pritom možné registrovať v strede oblasti s polohou približne alfa = 11h 17,2m a delta = +35o 29´ (pre ekvinokcium 1950.0) v súhvezdí Veľkého voza, ktorá skrýva 113 kôp galaxií. Väčšinu z nich možno zachytiť len veľkými ďalekohľadmi.

Súbor všetkých kozmických objektov – hviezd, galaxií, kôp galaxií, medzihviezdnej a medzigalaktickej hmoty, kvazarov a bez výnimky všetkých známych a pozorovateľných objektov, ktoré sa zúčastňujú na procese expanzie vesmíru, tvorí Metagalaxiu. Jej vývoj sa začal známou teóriou Big bangu približne pred 15 mld rokov, otázka vzťahu Metagalaxie a vesmíru je však nejasná a z hľadiska súčasných pozorovaní celkom otvorená, pretože nie je jasné, či existujú vo vesmíre aj iné metagalaxie. O ich jestvovaní nemá astronómia žiadne dôkazy. Vzhľadom na konečnú rýchlosť svetla je principiálne nejasné, ako by sa dali získať informácie o prípadnej metagalaxii a ako by mohli metagalaxie medzi sebou integrovať. To všetko zatiaľ stále prekonáva naše predstavy. Venujme sa preto teraz radšej tomu, čo môžeme vidieť zo Zeme na našej jarnej oblohe. V súhvezdí Vlasov Bereniky, do ktorého sa premieta severný pól našej Galaxie (smer osi jej rotácie), vám určite udrie do očí rozptýlená hviezdokopa Melotte 111, po skupine Veľkého voza a Hyád naša tretia najbližšia hviezdokopa. Na ploche piatich stupňov v nej rozoznáme triédrom alebo aj voľným okom hneď niekoľko hviezd, vrátane stálic 12, 13, 14, 16 a 21 Comae Berenices. Guľová hviezdokopa M53 (7,7^m), napriek tomu, že je ľahko vidieť v binokulároch, voľným okom je to prakticky nemožný cieľ. Najväčším problémom je oddeliť ju od jeden stupeň vzdialenej jasnej hviezdy Alfa Comae Berenices. Z Messierových galaxií v súhvezdí je v triédri dosiahnuteľná M64. V Poľovných psoch sa pokúste voľným okom zazrieť známu guľovú hviezdokopu M3, pri ktorej máte ešte väčšie šance než u M2 z Vodnára - je o pol magnitúdy jasnejšia, nie ďaleko od nej sa nachádza hviezda 6. magnitúdy a M3 u nás na jar vystupuje veľmi vysoko. V triédri je z galaxií dobre rozoznateľná M51, vyzerá ako zreteľný, avšak uhlovo malý obláčik kruhového tvaru o priemere asi siedmych uhlových minút, v ktorého blízkosti leží hviezda ôsmej magnitúdy.

Dominantným súhvezdím jarnej oblohy je predovšetkým Lev. Predstavuje ho skupina jasných hviezd vytvárajúca tzv. kosák, prevrátený otáznik alebo polmesiac, ktorý pripomína leviu hlavu a hruď, dominuje Regulus a Algieba. Hlavnú kostru súhvezdia potom tvoria ďalšie jasné hviezdy, chvost zakončuje Denebola. V tesnej blízkosti stálice 73 Leonis leží známy Leo triplet, tvorený galaxiami M65, M66 a  NGC 3628. Všetky sú viditeľné v triédri, M66 vyzerá na prvý pohľad ako oválna, mierne predĺžená škvrnka priemeru niekoľkých uhlových minút, M65 je menšia a za horších podmienok výrazne nenápadnejšia, NGC 3628 je najťažšou z nich. Osem stupňov západne od nich sa pritom nachádza ďalšia trojica (vidieť ich v triédri bude veľmi náročné aj počas vynikajúcich podmienok.) - M95, M96 a M105. Všetky patria do malého zhluku galaxií známeho ako Leo Galaxy Group. Súhvezdiu Pastier dominuje Arktúr (0,0^m), najjasnejšia hviezda severnej oblohy. Tento náš vôbec najbližší oranžový obor (vzdialenosť 35 svetelných rokov) je jednou zo starých hviezd galaktického hala a iba náhodou teraz prechádza v relatívnej blízkosti Slnka. Vznikol ešte v dobe, keď sa naša Galaxia iba formovala. Vzhľadom k Slnku sa takéto stálice pohybujú po predĺžených elipsách a dostávajú sa tak vysoko nad rovinu Galaxie, podobne ako guľové hviezdokopy. Spomedzi najjasnejších hviezd vykazuje Arktúr i najväčší vlastný pohyb, ročne sa na oblohe posunie o 2,28 oblúkovej sekundy. Pred dvoma miliónmi rokov bol 800 svetelných rokov ďaleko a premietal sa do smeru dnešného súhvezdia Cefea ako hviezdička o jasnosti 6,7 mag. Za ďalšie dva milióny rokov z neho bude opäť slabá hviezdička o jasnosti 6,7 mag, tentokrát v Plachtách. S orientáciou na jarnej oblohe sa preto nemusíte príliš ponáhľať a môžete Arktúr každú noc využiť ako vrchol Jarného trojuholníka, ktorý tvorí zo Spikou z Panny a bielou hviezdou Regulus zo súhvezdia Leva. Všimnite si i niekoľko slabých hviezd v severnej časti Pastiera. Tie kedysi tvorili dnes už neexistujúce súhvezdie Murárskeho kvadrantu, pochádza z neho názov meteorického roja Kvadrantíd.

Ďalšie jarné súhvezdia nájdete bližšie k južnému obzoru. Práve tam sa v rektascencii viac ako šesť hodín tiahne Hydra. Jej hlava leží východne od Malého psa a je pomerne atraktívnym hviezdnym zoskupením stálic štvrtej veľkosti, ktoré obsiahne zorné pole väčšinu triédrov. Jej srdce tvorí červená hviezda Alfard, jediná jasnejšia hviezda v okruhu 20 stupňov. Chvost Hydry je zložený prevažne zo slabších hviezd a končí stálicou 58 Hydrae až neďaleko súhvezdia Váh. Kedysi sa v týchto miestach zakreslovalo staré súhvzedie Nočnej Sovy, poskladané z dva stupne dlhej retiazky hviezd 54, 55, 56, 57 Hydrae a 4 Librae, do dnešných dní sa ale neudržalo. Počas dobrých pozorovacích podmienok je v Hydre ako nenápadná hmlistá škvrnka šiestej veľkosti neďaleko línie 1, 2 a c Hydrae viditeľná voľným okom otvorená hviezdokopa M48. V triédri sa premení na zaujímavú skupinku desiatok jasnejších i slabších hviezd na ploche pol stupňa. V jej centre vyniká reťaz hviezd deviatej veľkosti, na ktorú sa napájajú dva oblúky slabších hviezd. Ak niekedy zavítate pod skutočne tmavú oblohu do južnejších zemepisných šírok, nenechajte si ujsť príležitosť splniť i ďalšie náročnejšie výzvy. Galaxia M83 je jedným z najvzdialenejších objektov viditeľných voľným okom, takisto planetárka NGC 3242 (Jupiterov duch) je určite reálna. Guľová hviezdokopa M68 (7,6^m) patrí spolu s M79 k najslabším guľovým hviezdokopám viditeľným bez akýchkoľvek optických prístrojov! Nad chvostom Hydry sa medzitým v rámci oddychu pozrite i na Havrana, Pohár a Sextant, sú to na pohľad pekné súhvezdia. V súhvezdí Váh nie je veľa zaujímavého, najjasnejšie hviezdy vytvárajú iba obyčajný obrazec nepravidelného štvoruholníka symetricky ležiaceho vzhľadom na ekliptiku. Ak však okraj Mliečnej cesty siaha od stredu Galaxie až k dvojici hviezd Zubenelschemali a Zubenelgenubi, môžete sa pochváliť jednými z najlepších podmienok na svete!

Zvieratníkovým súhvezdím je aj Rak a pýši sa dvomi pozoruhodnými otvorenými hviezdokopami. Jasnejšou z nich (3,1^m) sú jednoznačne Jasličky (M44). Bez ďalekohľadu sa javia ako hmlistá škvrna o priemere jeden a pol stupňa, na prvý pohľad kruhová, v skutočnosti však mierne predĺžená. Pri pozornejšom pohľade môžete tiež tušiť hviezdy vnútri tohto malého obláčika, počas fantastických podmienok sú totiž niektoré rozlíšiteľné voľným okom. Asi 15 z nich vykazuje jasnosť medzi 6,3 a 7,5 magnitúdy. Stephan James O´Meara vo vysokej nadmorskej výške s použitím kyslíkového prístroja napočítal tucet z nich, to už je viac, než mnohí ľudia dokážu napočítať v Plejádach! V tieni Jasličiek sa trochu neprávom ocitá ďalšia otvorená hviezdokopa - M67 (6,0^m), ležiaca medzi hviezdami 50 a 60 Cancri. Ako veľmi nenápadná škvrna je takisto pozorovateľná bez ďalekohľadu, dajte si ale pozor, aby vás nepomýlila dvojica blízkych hviezd omicron_1,2 Cancri, ktoré pôsobia hmlistými dojmom. V triédri sa rozpadne na jasnú skupinu dvoch desiatok stálic na ploche o veľkosti pol stupňa. Týmto sa náš sprievodca oblohou bez ďalekohľadu uzavrel. Neznamená to však, že by bol kompletný, mnohé zaujímavosti čakajú na to, aby boli v amatérskom pozorovaní odhalené. Nepochybne sa raz nájde niekto, kto chýbajúce skutočnosti doplní a tým viac skompletizuje. Amatérske pozorovanie je totiž v neustálom pohybe a pomyselná laťka sa stále posúva smerom hore. Navyše veci, ktoré sú vidieť dnes, môžu byť v budúcnosti vidieť lepšie a veci ktoré v súčasnosti vidieť nie sú, môžu byť v budúcnosti postrehnuteľné. Pretože hranice sa stále posúvajú a pritom záleží iba od každého z nás.