Naša
hviezdna sústava pozostáva z mnohých desiatok miliárd hviezd
rozličných druhov a z veľkého množstva plynovo-prachovej hmoty.
Patrí k nej aj Slnko so svojou planetárnou sústavou a všetky hviezdy
viditeľné na nočnej oblohe voľným okom. Hviezdy sa v Galaxii vyskytujú jednotlivo
alebo v skupinách, teda v dvojhviezdach, viacnásobných hviezdnych
sústavách, hviezdokopách a asociáciách. Medzihviezdna hmota sa často
sústreďuje do oddelených mrakov, ktoré sa pozorujú vo forme
svietiacich a tmavých hmlovín. Priemer našej Galaxie presahuje 100
000 svetelných rokov, v hlavných črtách má tvar veľmi splošteného
disku so zväčšenou hrúbkou v centrálnej časti a s výraznou
špirálovou štruktúrou v celej oblasti. O jej veľkej
sploštenosti svedčí aj zdanlivé rozloženie hviezd na oblohe,
sústreďujúcich sa pozdĺž Mliečnej cesty, ktorej svit vyvolávajú
veľmi slabé, voľným okom nerozlíšiteľné hviezdy z bližšieho okolia
Slnka. To, že Mliečna cesta prechádza oblohou takmer presne pozdĺž
najväčšieho kruhu len dokazuje, že Slnko spolu so Zemou leží skoro v
rovine disku Galaxie, presnejšie zhruba v polovici medzi jej stredom
a okrajom, asi 27 000 svetelných rokov od jadra. Vnútorná štruktúra
Galaxie je veľmi zložitá. Jednotlivé druhy hviezd, hviezdokôp a
hmlovín vytvárajú v rámci hviezdnej sústavy odlišné podsústavy
rozmanitého tvaru a sploštenia. Všetký podsústavy majú ten istý
stred, totožný so stredom celej Galaxie. Zhodná je aj rovina
symetrie rozlične sploštených podsústav, totožná so základnou
rovinou Galaxie. Podsústavy Galaxie tvoria päť základných hviezdnych
populácii - halovú populáciu II, prechodnú populáciu II, diskovú
populáciu, staršiu populáciu I a extrémnu populáciu I. Centrálnu
oblasť Galaxie tvorí jej najhustejšia časť - jadro, ktoré má tvar
rotačného elipsoidu a je vlastne ohromnou guľovou hviezdokopou,
zloženou z menej hmotných a veľmi starých hviezd a najsvietivejších
červených obrov. V centre tohto pozoruhodného útvaru leží
pravdepodobne čierna diera. Galaxia má v strede nevýraznú priečku v
pomere strán približne jedna ku dvom, na ktorej koncoch začínajú
vybiehať dve hlavné špirálové ramená. Druhú časť Galaxie tvorí disk.
Končí asi 50 000 svetelných rokov od jadra, ale široký je iba
1 200
svetelných rokov. Obsahuje väčšinou žiarivé hviezdy, nadobrov,
cefeidy premenné hviezdy typu T Tauri, otvorené hviezdokopy,
asociácie, rozsiahle oblaky medzihviezdnej látky
(extrémna populácia I) a jeho
súčasťou sú špirálové ramená, ktoré na našej oblohe
vykresľujú
Mliečnu cestu. Hviezdy sa tu zúčastňujú rotácie okolo stredu, sklon
ich dráh ku galaktickej rovine je iba niekoľko stupňov. Patrí k
nim
aj Slnko, jeden jeho obeh trvá 230 miliónov rokov
(galaktický rok). Disk Galaxie je
obklopený širším diskom plynu, ktorý končí vo vzdialenosti asi 80
000 svetelných rokov od stredu. Najmenej nápadnou časťou Galaxie je
halo, ktoré v podobe takmer neviditeľného oblaku hviezd obklopuje
celý žiarivý disk a pripomína vlastne pôvodný rozsah Galaxie.
Nájdete v ňom červených i bielych trpaslíkov, premenné hviezdy RR
Lyrae a guľové hviezdokopy (halová
populácia II). Všetky tieto objekty sa tu
pohybujú po koncentrických dráhach, preto ich zástupcov nájdeme i v
bezprostrednom okolí Slnka, pri ich náhodnom lete rovinou Galaxie
(Barnardova hviezda, Arktúr).
Naša Galaxia má niekoľko menších satelitov - výrazné Magellanove
mraky dopĺňa desiatka podstatne slabších trpasličých galaxií, ktoré
ju sprevádzajú na jej ceste vesmírom.
Veľmi,
ale naozaj veľmi zjednodušene, asi tak by mohla vyzerať naša Galaxia. Zo svojho
pozorovacieho miesta daného polohou nášho Slnka si ju však nikdy
nemôžeme prehliadnuť celú. Pozeráme sa totiž okolo seba v rovine jej
disku, premietajú sa nám špirálové ramená ako viacmenej súvislý
hmlistý pás s neurčitými obrysmi - ako Mliečna cesta tvoriaca
exaktný kruh, ktorý obopína dokola celú severnú i južnú oblohu.
Mliečna cesta dotvára krásu nočnej oblohy a vidieť ju za ideálnych
podmienok je hlbokým zážitkom. Budete k tomu potrebovať iba
bezmesačnú noc s priezračným vzduchom a viditeľnými slabými
hviezdami najlepšie aspoň siedmej veľkosti. Pri pozornejšom pohľade
rozoznáte veľké množstvo svetlých i tmavých škvŕn s neostrými
obrysmi, hviezdne oblaky a tmavé zálivy. Začnete si domýšľať jej
podstatu a fenomény, zistíte, že na oblohe sa nenachádza nič len tak
náhodne a všetko zapadá do veľkej skladačky. Pre pochopenie našej
polohy v Galaxii a priemetu Mliečnej cesty na oblohu si treba
uvedomiť, že naša slnečná sústava leží vo vzdialenosti asi 27 000
svetelných rokov od galaktického centra, na vnútornom okraji
špirálového ramena nazývaného ramenom Orióna
(Orion-Cygnus). Preto, keď sa v noci pozeráme smerom do
Strelca, pozeráme sa vlastne cez jednu relatívne prázdnu medzeru
medzi ramenami, na ďalšie rameno - rameno Strelca, ktoré obopína
galaktický stred. Presná poloha stredu sa stotožňuje s polohou
rádiového zdroja Sagittarius A a udáva sa hodnotou rektascencie 17 h
42,5 min a deklináciou - 28o 59,. Na oblohe je to miesto
vzdialené asi štyri stupne na severozápad od hviezdy gama
Sagittarii. Do samotného galaktického stredu však vizuálne nikdy
neuvidíme, pretože nám ho zakrývajú obrovské vrstvy mrakov
medzihviezdneho prachu ležiace pozdĺž roviny našej Galaxie,
vyvolávajúce silnú medzihviezdnu absorpciu. Môžeme ho tak skúmať iba
pomocou rádioteleskopov, prostriedkami infračervenej a rentgenovej
astronómie. Najjasnejšie časti Mliečnej cesty sa tu preto nachádzajú o niečo severnejšie a východnejšie, na tých
miestach, kde sú tmavé mraky pomerne rozptýlené. Príkladom toho môže
byť rozsiahly a vôbec najjasnejší oblak Mliečnej cesty - Veľký oblak v Strelcovi, viditeľný čiastočne počas čistých a jasných
nocí snáď aj z našich zemepisných šírok.
Je súčasťou
centrálnej vydutiny (jej prevažná väčšina
je zakrytá molekulovými mrakmi) a
prakticky sa jedná o najvzdialenejšiu štruktúru, ktorá sa dá vidieť
bez ďalekohľadu. Najvzdialenejšie hviezdy oblaku ležia vo
vzdialenosti okolo 20 000 svetelných rokov. Oblak má na oblohe
podlhovastý tvar šírky priemerne asi tri a pol stupňa a dĺžky ako
spojnica hviezd mu Sagittarii a lambda Scorpii. Aj keď je vždy trochu prehnané hovoriť o zreteľných farbách, všimnite si, že má
žltkastý odtieň. V jeho južnej časti je nad G Scorpii ako výrazná
koncentrovaná škvrna (zďaleka
najnápadnejší útvar v tejto časti)
zjasňujúca sa do stredu, o uhlovej veľkosti väčšej ako Mesiac, vidieť
veľmi nápadná otvorená hviezdokopa M7 (3,3 mag).
Predstavuje tak jedno z najsvetlejších miest v Mliečnej ceste vôbec. O niečo severnejšie
leží pritom ďalšia hviezdokopa - M6 (mimochodom s NGC
6383 po jej boku), nie je ale už tak
nápadná. Je menšia, menej koncentrovaná a vyzerá skôr iba ako
mierne rozostrená hviezda štvrtej veľkosti. V triédroch sa však
ukáže, že má hviezdy usporiadané v podobe roztiahnutých krídeľ
motýľa, z čoho pochádza aj jej populárne pomenovanie.
Na západ
od Veľkého oblaku sa nachádza tmavý pás s komplikovanými okrajmi tak
jeden a pol stupňa široký, ktorý sa tiahne od hraníc so súhvezdím
Hada až po chvost Škorpióna. Na niektorých miestach je jeho
rozhranie ostro ohraničené, na iných miestach naopak plynulo
prechádza do svojho okolia a presné hranice je možné len ťažko
určiť. Jeho súčasťou je i rozsiahla temná hmlovina Fajka
(Pipe nebula - LDN 1773).
Jej náustok je zreteľne vidieť ako zhruba štyri stupne dlhý zárez z
východnej strany do menej nápadnej, ale i tak bez problémov
viditeľnej vydutiny na západ od roviny Galaxie. Tvorí ju sústava
tmavých hmlovín Barnard 77, 78, 59, 65, 66, 67 na hraniciach
Strelca, Hadonosa a Škorpióna a v triédri sa premení na oblasť
prakticky bez akýchkoľvek jasných hviezd. Na severozápadnom okraji
je zakončená ďalšou tmavou hmlovinou nazývanou podľa svojho vzhľadu
Had (B 72). Tá
však už nie je rozoznateľná. Fajku začnite hľadať asi dvanásť
stupňov východne od Antara pri línii troch hviezd 3-4m, jediných
skutočne nápadných v tejto oblasti. Najjasnejšia z nich - theta
Ophiuchi, leží v strede tejto línie. Hlavička Fajky je umiestnená
tri stupne VSV od nej, náustok sa tiahne dva stupne dole pod thetou
Oph a končí tri a pol stupňa juhozápadne od 36 Ophiuchi,
najzápadnejšej hviezdy z línie. Kúsok na VSV leží i guľová
hviezdokopa M19. Fajka mimochodom tvorí i zadné nohy a časť oveľa
väčšej tmavej štruktúry, o ktorej sa najmä v angloamerických
krajinách začalo hovoriť ako o Tancujúcom koňovi. Dá sa nájsť
približne v strede medzi M24 a hviezdou Antares a je ľahko vidieť
predovšetkým voľným okom. Celý komplex pozostáva z týchto častí:
Barnard 64 a 259 (nozdry koňa),
B 268 a 270 (hriva), B 47, 60 a 63 (predná
noha a kopyto), B 262, 266 a 269 (nižšie
časti predného tela), B 77 (brucho),
B 78 (zadná časť) a nakoniec B 65-67 (zadné
nohy). Jazdec začína ešte v Hadonosovi a končí v
Strelcovi blízko Trifidu. Jeho rozmery dosahujú 4,5 x 1 stupňa a je
katalogizovaný ako Khavtassi 396. S tmavými hmlovinami sa ešte
trochu pohrajeme. Surrealisticky dlhé rozšírenie prednej nohy koňa,
stáčajúce sa až ku komplexu rho Ophiuchi, zároveň predstavuje tzv.
Tmavú rieku (B 44, 45, 46, 47, 51, 60, 253). Tá začína zhruba
pri hviezde 22 Scorpii, je asi pol stupňa široká a desať stupňov
dlhá, postupne sa rozširuje do lámavého reťazca tmavých oblastí a
končí vo veľkom jazere (Pipe nebula). Niektorí
pozorovatelia sú schopní v tejto oblasti identifikovať desiatky
individuálnych tmavých hmlovín a to mnohé z nich nie sú zaradené
ani v známych katalógoch Barnard, Bernes alebo Sandqvist. Tento
ohromný fyzicky súvisiaci komplex je pritom jedným z najtemnejších.
Prichádzajúce svetlo hviezd na niektorých miestach zoslabuje až o
30. magnitúd. To je dosť na to, aby sme tam nevideli vybuchnúť ani
mohutnú supernovu!
Mliečna
cesta v tejto oblasti je naozaj bohatá a rozmanitá. Hneď na
severozápad v tesnom susedstve Veľkého oblaku sú vidieť dve nápadné
oválne hmlisté zjasnenia. To väčšie a jasnejšie predstavuje emisnú
hmlovinu Lagúna. V triédri nadobudne tvar jasného bieleho
podlhovastého oválu, ktorý pekne kontrastuje s okolitou oblohou a
iskrivými hviezdami. V jej západnej polovici je vidieť jasná a bohatá
otvorená hviezdokopa NGC 6530, ktorej horúce hviezdy sú hlavným
dôvodom, prečo táto hmlovina svieti. Západnú časť v prvom rade
osvetluje mimoriadne horúca hviezda 9 Sagittarii, stálica šiestej veľkosti. Lagúna je zdanlivo rozdelená na dve takmer
rovnaké časti nepravidelnou líniou, čo má na svedomý prachový mrak
ležiaci pred ňou. Druhou hmlovinou je Trifid a už v triédri sa
premení na hmlistú elipsu s pár hviezdami vo svojom vnútri. Pol
stupňa na severovýchod od neho leží ešte kompaktná otvorená hviezdokopa M21.
Jedno z najzaujímavejších miest v celej Mliečnej ceste sa skrýva za
veľmi výrazným zjasnením v podobe Malého oblaku v Strelcovi
(M24). Leží
v mliečnej oblasti šírky asi päť stupňov vybiehajúcej na sever od
Veľkého oblaku smerom k Štítu, ktorá na západnej strane plynule
prechádza do svojho okolia a na východe obsahuje niekoľko malých
tmavých zálivov. M24 predstavuje iba veľmi malú časť štruktúry
špirálového ramena Pravítka, ktoré spolu s ramenom Strelca tvorí dve
hlavné špirály našej Galaxie. Začína neďaleko galaktického stredu
asi 10 000 svetelných rokov od Slnka, otáča sa okolo, mizne za ním a
objavuje sa až za ramenom Perzea. Jeho totožnosť bola odhalená iba
vďaka rádiovému pozorovaniu molekulových oblakov a hmlovín. Hlavná
podstata problému vizuálneho pozorovania špirálových ramien zo Zeme
spočíva totiž v tom, že v rovine našej Galaxie je veľká
nepriehľadnosť spôsobená medzihviezdnym plynom a prachom. Malý oblak
v Strelcovi vidíme iba vďaka relatívnej prázdnote alebo oknu, kde sú
nepriehľadné mraky medzihviezdneho materiálu pomerne rozptýlené. M24
nájdete na oblohe viac než ľahko asi dva stupne na sever od hviezdy
mu Sagittarii, pretože je to veľmi nápadný objekt. V triédri je
vidieť ako hmlistá biela oblasť rovnomerného jasu a veľkosti 1 x 2
stupňa, z ktorej vystupuje niekoľko slabých hviezd. Najnápadnejšia a
najkontrastnejšia je vo svojej východnej časti, najlepšie ohraničená
pozdĺž juhovýchodnej, severovýchodnej a severozápadnej strany. V
tesnom susedstve sa navyše nachádza dvojica učebnicových tmavých hmlovín
Barnard 92 a 93. Väčšia a oválnejšia je v triédri západne položená B
92. Barnard 93 je menej nápadná a nie tak zreteľne ohraničená. Južne
od M24 leží malá, ale nápadná tmavá šmuha a zoskupenie hviezd 15, 16
a 17 Sgr, ktoré sa nedá jednotlivo rozlíšiť. Prostredie nakoniec
dotvára ešte jedna rozmazaná kruhová škvrna o priemere pol stupňa,
otvorená hviezdokopa M25 (4,6m).
Väčšina z jej 30 drobných hviezd je rozoznateľná v triédri.
Najjasnejšia stredová časť Mliečnej cesty leží blízko temného pásu v
Hadonosovi pri hviezde theta Ophiuchi. Jedno menšie kruhové
zjasnenie sa nachádza i na rozhraní so súhvezdím Hada
(na okraji leží otvorená hviezdokopa M23).
Na východ od neho sa rozprestiera séria štyroch nenápadných hmlistých škvrniek
-
otvorených hviezdokôp M16, M17, M18 a NGC 6604. Prvé dve z nich by
mali byť vidieť i voľným okom, na M18 a NGC 6604 budete potrebovať
zrejme triéder. Vo hviezdokope M16 sa nachádza Orlia hmlovina, v M17
hmlovina Omega. Hviezdokopy sú ľahko vidieť, na hmloviny bude
efektívne v triédri použiť hmlovinový filter, aj keď rozhodne
nepôjde o nič výrazné. Ešte trochu ďalej na východ je vidieť malé
nápadné zjasnenie, v ktorom leží i hviezda gama Scuti, pri ktorej sa
dva stupne východne ukazuje malá hmlistá škvrnka podobná otvorenej
hviezdokope. V skutočnosti sa ale jedná iba o tri blízko seba
položené a pravdepodobne vzájomne nesúvisiace hviezdy. Severne od
týchto hviezd leží na mliečnom podklade celkom zreteľný tmavý zárez,
ktorý na druhej strane nepatrne zasahuje do veľmi nápadného Oblaku v
Štíte. Ten oproti svojmu okoliu vykazuje veľký kontrast. Práve v
tejto oblasti si môžete všimnúť nápadnú kombináciu jasných
hviezdnych polí s mimoriadne tmavými prachovými mrakmi Veľkej
trhliny nachádzajúcimi sa v popredí, ktoré vytvárajú priamo a v
okolí oblaku pozoruhodné zálivy. Veľmi nápadná je predovšetkým jeden
stupeň veľká hmlovina Barnard 103, ležiaca medzi hviezdami alfa a
beta Scuti. Mnohé tmavé oblasti prachu sú navyše rozmiestnené po
celom súhvezdí a našli si svoje čísla v Barnardovom katalógu tmavých
hmlovín. Zrejme najnápadnejší komplex (B103, B104, B 110, B
111 a B 113) sa rozširuje z Veľkej trhliny do severných častí
súhvezdia Štítu a jeho kontrast s okolitým hviezdnym polom je v
triédri naozaj prenikavý. Ďalšiu veľkú tmavú hmlovinu dlhú vyše
jeden a pol stupňa hľadajte počas dobrých podmienok hneď
juhovýchodne od gama Sct, v poli preplnenom slabými hviezdami
(B312). Ak sa budete pozerať pozornejšie určite zistíte, že Oblak v
Štíte má nepravidelný tvar a nie je iba jednoduchým oválom. Na
oblohe zo severu kopíruje hviezdy lambda a 12 Aql, eta a beta Sct,
potom mieri k hviezdam epsilon a delta Sct, od ktorých stúpa naspäť
k lambde Aql. Priamo v oblaku je voľným okom vidieť otvorená
hviezdokopa M11 (5,8m).
V triédri vyzerá ako rozmazaná guľa, jej najjasnejšie nakopené
hviezdy totiž dosahujú 8. magnitúdu. Pridať by sa navyše mohli i
ďalšie hviezdokopy - M26 (8m) a NGC 6664
(7,8m). M26 leží jeden stupeň juhovýchodne od delta Scuti a v
triédri je malou hmlistou škvrnou priemeru niekoľkých minút. Na prvý
pohľad sa vám môže dokonca zdať prakticky bodová, snáď ako hviezda
ôsmej veľkosti obklopená nevýraznou žiarou. Nemenej zaujímavým
cielom je i NGC 6664, hviezdokopa umiestnená iba pol stupňa od alfa
Scuti. V triédri sa javá ako rozmazaná a nevýrazná škvrnka, ktorú
ľahko prehliadnete. Samotný oblak vyzerá pod tmavou
oblohou ako živá zmes hmloviny, v ktorej sa trblieta niekoľko práve
rozlíšiteľných hviezdnych iskier. Jedná sa o veľké množstvo
vzdialených hviezd, ktoré oko nedokáže jednotlivo rozlíšiť a vníma
ich preto iba ako svietiaci oblak. V skutočnosti ide o prierez medzi
nepriehľadnými mrakmi medzihviezdnej hmoty, ktorým vidíme do
pomerne veľkej vzdialenosti smerom ku stredu Galaxie. V tomto smere
sa totiž pozeráme nie kolmo, ale priamo pozdĺž jedného špirálového ramena - ramena Strelca. To je
najvnútornejším z hlavných ramien, je široké a rozsiahle, obtáča
takmer celú Galaxiu skôr než sa začne vytrácať.
Rameno
Strelca pokračuje cez súhvezdia Strelca a Škorpióna ďalej na juh až
do súhvezdia Kýlu. Väčšina známych a nádherných hmlovín a
hviezdokôp, ktoré môžeme v tejto časti oblohy vidieť, sa preto
nachádza práve v tomto ramene. Jeho súčasťou je rozsiahly molekulový
oblak, na ktorého okrajoch pozorujeme známe emisné hmloviny M8, M16,
M17 alebo M20, otvorené hviezdokopy M18, M21 alebo asociáciu okolo
NGC 6231. Patrí k nemu napríklad i hviezdokopa NGC 6193 z Oltára,
hmlovina Eta Carinae zo súhvezdia Kýlu alebo Šperkovnica v Južnom
Kríži. Pozoruhodným sa vám môže zdať nakoniec i samotný obrazec
jasných hviezd súhvezdia Strelca, z ktorých síce ani jedna
nepresahuje 1. magnitúdu, ale ktorý hlavne v Severnej Amerike dostal
podľa svojho tvaru výstižný názov Čajník. Tvorí ho skupina ôsmich hviezd
gama, delta, epsilon, dzeta, tau, rho, phi a lambda Sagittarii.
Je potrebné si ale uvedomiť, že všetky spomenuté stálice sú spolu s otvorenými hviezdokopami
M6, M23 a M25 súčasťou nášho špirálového ramena Orióna a do tejto
oblasti sa tak iba vďaka svojej relatívnej blízkosti k nám a
perspektíve náhodou premietajú. Pod nohami Strelca leží drobné súhvezdie
Južnej koruny. Aj keď jas žiadnej z jej hviezd nepresahuje 4.
magnitúdu, krátka krivka vytvorená z hviezd α, β, γ, δ a θ CrA veľmi
výstižne pripomína korunu a je to inak dosť nápadný obrazec.
Nachádza sa v nej i výrazná guľová hviezdokopa NGC 6541. Susedného
Škorpióna u nás vidieť počas krátkych letných nocí ako sa plazí po
južnom obzore. Je jedným z mála súhvezdí, ktorého skutočný tvar
pripomína tvora, ktorého má aj predstavovať. Jasné hviezdy
vykresľujú telo, nebezpečne zakrivený chvost a roztiahnuté klepetá.
Srdce predstavuje najjasnejšia hviezda súhvezdia - červený Antares.
Je viac než jasné, že tento obrazec nemôže byť dielom iba obyčajnej
náhody. Väčšina jasných hviezd okolitej oblasti totiž patrí do
rozľahlej a blízkej asociácie Škorpión-Centaurus, ktorá zahŕňa i
mnoho jasných hviezd skoro rovnakého spektrálneho typu Vlka,
Centaura, Muchy či Južného kríža. Antares je jej najvyvinutejším
známym členom, ostatné stálice sú väčšinou hviezdami hlavnej
postupnosti B0, B1, B2, B3 a mnohé z nich sú navyše dvojhviezdami.
Asociácie sú veľmi mladé zoskupenia hviezd, ktoré vznikajú súčasne a
hneď po svojom zrode sa začínajú rozptylovať medzi ostatné hviezdy
Galaxie. Aj keď je v našich zemepisných šírkach nízko nad obzorom v
podstate iba stelárnym obrazcom, Škorpión sa nachádza v jednej z
najpozoruhodnejších oblastí Mliečnej cesty. Prehliadka
súhvezdia i obyčajným triédrom sa vyplatí a je pastvou pre oči v
podobe mrakov hviezd, hviezdokôp a hmlovín. Napríklad v tesnej
blízkosti Antara býva na tmavej oblohe voľným okom vidieť guľová hviezdokopa M4. V triédri sa predstaví ako kruhová škvrna pol
stupňa v priemere, zjasňujúca sa mierne k centru. Svojou
vzdialenosťou 6 500 svetelných rokov je pritom jednou z našich
najbližších guľových hviezdokôp, iba NGC 6366 z Oltára sa jej v
tomto prípade môže aspoň trochu vyrovnať. M4 mimochodom pozorujeme cez okraj
bližšej tmavej hmloviny, ktorá zoslabuje jej svetlo o magnitúdu a
pol.
Vizuálne oveľa
zaujímavejšie je však okolie otvorenej hviezdokopy NGC 6231. Veď
napokon je aj zhruba o 2,5m jasnejšia ako slávna dvojitá hviezdokopa
z Perzea. Vyzerá ako výrazný zvoľna sa rozširujúci hmlistý pás v
dĺžke niekoľkých stupňov, ktorý sa tiahne na sever a mierne na
východ od dvojice stálic Dzeta-1 a Dzeta-2 Scorpii, v čarokrásnom
poli jasných hviezd, často nazývaným Falošná kométa. Voľnému oku sa
totiž zdá, že dve spomínané hviezdy tvoria akoby jadro kométy a
otvorené hviezdokopy NGC 6231, Collinder 316 a Trumpler 24
vyvolávajú dojem falošného chvosta. V niektorých atlasoch býva
pritom Trumpler 24 zobrazovaný ako východná časť väčšej hviezdokopy
Collinder 316. Vizuálne sa však všetky tri hviezdokopy ukazujú ako
jedna obrovská spojená skupina. V triédri sa premenia na zovretú
zbierku jasných hviezd na slabom hmlistom podklade, ktorý sa bočným
pohľadom premení na mnoho slabých drobných stelárnych bodov. Všetky sú biele, ani jeden
z nich nemá výraznejší farebný odtieň. Navyše sú obklopené
rozsiahlou oblasťou ionizovaného vodíka priemeru až štyroch stupňov
(ktorej najjasnejšia časť na severe nesie označenie IC 4628), takže
vytvárajú útvar podobný tomu, aký môžeme v ďalekohľadoch sledovať v
špirálových ramenách iných galaxií. Všetky tieto objekty sú jadrom
asociácie Scorpius OB1, jednej z najbohatších neobyčajných agregácií
veľmi horúcich a mladých svietivých hviezd typu O a B, vrátane dvoch
Wolfových-Rayetových hviezd a niekoľkých eruptívnych typu P Cygni.
Na severnej pologuli je podobným príkladom napríklad asociácia okolo h/x
Persei. Celé prostredie je navyše efektívne zakončené dvojicou menej
výrazných otvorených hviezdokôp - NGC 6242 a 6268
(fyzicky s asociáciou nesúvisia, ležia v priestore bližšie).
Nakoniec nám v Strelcovi zostáva ešte guľová hviezdokopa M22, ktorá
je vďaka svojej piatej hviezdnej veľkosti pomerne ľahko
pozorovateľná ako malá hmlistá škvrna severovýchodne od lambda
Sagittarii. Je jednou z našich blízkych kôp a zhodou náhod sa
nachádza neďaleko galaktického rovníka. Pretože väčšina guľových
hviezdokôp sa koncentruje vo sfére alebo hale okolo galaktického
centra,
najmä Strelec a Hadonos je mimoriadne bohatý na tieto objekty. To je
teda ten hlavný dôvod, prečo väčšina guľových hviezdokôp dáva
prednosť teplým letným večerom. Strelec však leží už dosť ďaleko na
juhu, jeho najjužnejšie časti preto u nás nevychádzajú a krása tohto
súhvezdia nevynikne. Centrum Mliečnej cesty si najlepšie
prehliadnete ak ležíte na chrbte a máte ho práve v zenite. Chce to
ale dostatočne tmavú noc a letenku niekam na južnú pologulu alebo
aspoň k rovníku. Všetko čo potrebujete je nejaké plastové lehátko
alebo deka, aby vaše šaty ostali čisté a snáď aj nejaký triéder na
prezretie detailov. Ak však plánujete pozorovať niekde v austrálskej
púšti, dávajte si veľký pozor. Škorpiónov môže priťahovať teplo a
pach vášho tela, pokiaľ teda budete po určitú chvíľu ležať na zemi.
Oni síce nepoštípu ak nie sú vystrašené alebo provokované a ich jed
nie je smrteľný pre dospelého človeka, ale napriek tomu jedno
bodnutie je veľmi bolestivé a určite potom v priebehu ďalších pár
dní nebudete môcť myslieť na nič iné. A možno na vás budú čakať aj
ďalšie nástrahy. |