Astropozorovanie

Aktualizácia

Pozorovanie

Atlas oblohy

Sprievodca

Autor

Odkazy

Návštevná kniha

 

Sprievodca v tme
 

Okolo stredu Galaxie

Naša GalaxiaNaša hviezdna sústava pozostáva z mnohých desiatok miliárd hviezd rozličných druhov a z veľkého množstva plynovo-prachovej hmoty. Patrí k nej aj Slnko so svojou planetárnou sústavou a všetky hviezdy viditeľné na nočnej oblohe voľným okom. Hviezdy sa v Galaxii vyskytujú jednotlivo alebo v skupinách, teda v dvojhviezdach, viacnásobných hviezdnych sústavách, hviezdokopách a asociáciách. Medzihviezdna hmota sa často sústreďuje do oddelených mrakov, ktoré sa pozorujú vo forme svietiacich a tmavých hmlovín. Priemer našej Galaxie presahuje 100 000 svetelných rokov, v hlavných črtách má tvar veľmi splošteného disku so zväčšenou hrúbkou v centrálnej časti a s výraznou špirálovou štruktúrou v celej oblasti. O jej veľkej sploštenosti svedčí aj zdanlivé rozloženie hviezd na oblohe, sústreďujúcich sa pozdĺž Mliečnej cesty, ktorej svit vyvolávajú veľmi slabé, voľným okom nerozlíšiteľné hviezdy z bližšieho okolia Slnka. To, že Mliečna cesta prechádza oblohou takmer presne pozdĺž najväčšieho kruhu len dokazuje, že Slnko spolu so Zemou leží skoro v rovine disku Galaxie, presnejšie zhruba v polovici medzi jej stredom a okrajom, asi 27 000 svetelných rokov od jadra. Vnútorná štruktúra Galaxie je veľmi zložitá. Jednotlivé druhy hviezd, hviezdokôp a hmlovín vytvárajú v rámci hviezdnej sústavy odlišné podsústavy rozmanitého tvaru a sploštenia. Všetký podsústavy majú ten istý stred, totožný so stredom celej Galaxie. Zhodná je aj rovina symetrie rozlične sploštených podsústav, totožná so základnou rovinou Galaxie. Podsústavy Galaxie tvoria päť základných hviezdnych populácii - halovú populáciu II, prechodnú populáciu II, diskovú populáciu, staršiu populáciu I a extrémnu populáciu I. Centrálnu oblasť Galaxie tvorí jej najhustejšia časť - jadro, ktoré má tvar rotačného elipsoidu a je vlastne ohromnou guľovou hviezdokopou, zloženou z menej hmotných a veľmi starých hviezd a najsvietivejších červených obrov. V centre tohto pozoruhodného útvaru leží pravdepodobne čierna diera. Galaxia má v strede nevýraznú priečku v pomere strán približne jedna ku dvom, na ktorej koncoch začínajú vybiehať dve hlavné špirálové ramená. Druhú časť Galaxie tvorí disk. Končí asi 50 000 svetelných rokov od jadra, ale široký je iba 1 200 svetelných rokov. Obsahuje väčšinou žiarivé hviezdy, nadobrov, cefeidy premenné hviezdy typu T Tauri, otvorené hviezdokopy, asociácie, rozsiahle oblaky medzihviezdnej látky (extrémna populácia I) a jeho súčasťou sú špirálové ramená, ktoré na našej oblohe Stred Galaxievykresľujú Mliečnu cestu. Hviezdy sa tu zúčastňujú rotácie okolo stredu, sklon ich dráh ku galaktickej rovine je iba niekoľko stupňov. Patrí k nim aj Slnko, jeden jeho obeh trvá 230 miliónov rokov (galaktický rok). Disk Galaxie je obklopený širším diskom plynu, ktorý končí vo vzdialenosti asi 80 000 svetelných rokov od stredu. Najmenej nápadnou časťou Galaxie je halo, ktoré v podobe takmer neviditeľného oblaku hviezd obklopuje celý žiarivý disk a pripomína vlastne pôvodný rozsah Galaxie. Nájdete v ňom červených i bielych trpaslíkov, premenné hviezdy RR Lyrae a guľové hviezdokopy (halová populácia II). Všetky tieto objekty sa tu pohybujú po koncentrických dráhach, preto ich zástupcov nájdeme i v bezprostrednom okolí Slnka, pri ich náhodnom lete rovinou Galaxie (Barnardova hviezda, Arktúr). Naša Galaxia má niekoľko menších satelitov - výrazné Magellanove mraky dopĺňa desiatka podstatne slabších trpasličých galaxií, ktoré ju sprevádzajú na jej ceste vesmírom.

Pyreneje v ŠpanielskuVeľmi, ale naozaj veľmi zjednodušene, asi tak by mohla vyzerať naša Galaxia. Zo svojho pozorovacieho miesta daného polohou nášho Slnka si ju však nikdy nemôžeme prehliadnuť celú. Pozeráme sa totiž okolo seba v rovine jej disku, premietajú sa nám špirálové ramená ako viacmenej súvislý hmlistý pás s neurčitými obrysmi - ako Mliečna cesta tvoriaca exaktný kruh, ktorý obopína dokola celú severnú i južnú oblohu. Mliečna cesta dotvára krásu nočnej oblohy a vidieť ju za ideálnych podmienok je hlbokým zážitkom. Budete k tomu potrebovať iba bezmesačnú noc s priezračným vzduchom a viditeľnými slabými hviezdami najlepšie aspoň siedmej veľkosti. Pri pozornejšom pohľade rozoznáte veľké množstvo svetlých i tmavých škvŕn s neostrými obrysmi, hviezdne oblaky a tmavé zálivy. Začnete si domýšľať jej podstatu a fenomény, zistíte, že na oblohe sa nenachádza nič len tak náhodne a všetko zapadá do veľkej skladačky. Pre pochopenie našej polohy v Galaxii a priemetu Mliečnej cesty na oblohu si treba uvedomiť, že naša slnečná sústava leží vo vzdialenosti asi 27 000 svetelných rokov od galaktického centra, na vnútornom okraji špirálového ramena nazývaného ramenom Orióna (Orion-Cygnus). Preto, keď sa v noci pozeráme smerom do Strelca, pozeráme sa vlastne cez jednu relatívne prázdnu medzeru medzi ramenami, na ďalšie rameno - rameno Strelca, ktoré obopína galaktický stred. Presná poloha stredu sa stotožňuje s polohou rádiového zdroja Sagittarius A a udáva sa hodnotou rektascencie 17 h 42,5 min a deklináciou - 28o 59,. Na oblohe je to miesto vzdialené asi štyri stupne na severozápad od hviezdy gama Sagittarii. Do samotného galaktického stredu však vizuálne nikdy neuvidíme, pretože nám ho zakrývajú obrovské vrstvy mrakov medzihviezdneho prachu ležiace pozdĺž roviny našej Galaxie, vyvolávajúce silnú medzihviezdnu absorpciu. Môžeme ho tak skúmať iba pomocou rádioteleskopov, prostriedkami infračervenej a rentgenovej astronómie. Najjasnejšie časti Mliečnej cesty sa tu preto nachádzajú o niečo severnejšie a východnejšie, na tých miestach, kde sú tmavé mraky pomerne rozptýlené. Príkladom toho môže byť rozsiahly a vôbec najjasnejší oblak Mliečnej cesty - Veľký oblak v Strelcovi, viditeľný čiastočne počas čistých a jasných nocí snáď aj z našich zemepisných šírok. Je súčasťou centrálnej vydutiny (jej prevažná väčšina je zakrytá molekulovými mrakmi) a prakticky sa jedná o najvzdialenejšiu štruktúru, ktorá sa dá vidieť bez ďalekohľadu. Najvzdialenejšie hviezdy oblaku ležia vo vzdialenosti okolo 20 000 svetelných rokov. Oblak má na oblohe podlhovastý tvar šírky priemerne asi tri a pol stupňa a dĺžky ako spojnica hviezd mu Sagittarii a lambda Scorpii. Aj keď je vždy trochu prehnané hovoriť o zreteľných farbách, všimnite si, že má žltkastý odtieň. V jeho južnej časti je nad G Scorpii ako výrazná koncentrovaná škvrna (zďaleka najnápadnejší útvar v tejto časti) zjasňujúca sa do stredu, o uhlovej veľkosti väčšej ako Mesiac, vidieť veľmi nápadná otvorená hviezdokopa M7 (3,3 mag). Predstavuje tak jedno z najsvetlejších miest v Mliečnej ceste vôbec. O niečo severnejšie leží pritom ďalšia hviezdokopa - M6 (mimochodom s NGC 6383 po jej boku), nie je ale už tak nápadná. Je menšia, menej koncentrovaná a vyzerá skôr iba ako mierne rozostrená hviezda štvrtej veľkosti. V triédroch sa však ukáže, že má hviezdy usporiadané v podobe roztiahnutých krídeľ motýľa, z čoho pochádza aj jej populárne pomenovanie.

Okolo stredu GalaxieNa západ od Veľkého oblaku sa nachádza tmavý pás s komplikovanými okrajmi tak jeden a pol stupňa široký, ktorý sa tiahne od hraníc so súhvezdím Hada až po chvost Škorpióna. Na niektorých miestach je jeho rozhranie ostro ohraničené, na iných miestach naopak plynulo prechádza do svojho okolia a presné hranice je možné len ťažko určiť. Jeho súčasťou je i rozsiahla temná hmlovina Fajka (Pipe nebula - LDN 1773). Jej náustok je zreteľne vidieť ako zhruba štyri stupne dlhý zárez z východnej strany do menej nápadnej, ale i tak bez problémov viditeľnej vydutiny na západ od roviny Galaxie. Tvorí ju sústava tmavých hmlovín Barnard 77, 78, 59, 65, 66, 67 na hraniciach Strelca, Hadonosa a Škorpióna a v triédri sa premení na oblasť prakticky bez akýchkoľvek jasných hviezd. Na severozápadnom okraji je zakončená ďalšou tmavou hmlovinou nazývanou podľa svojho vzhľadu Had (B 72). Tá však už nie je rozoznateľná. Fajku začnite hľadať asi dvanásť stupňov východne od Antara pri línii troch hviezd 3-4m, jediných skutočne nápadných v tejto oblasti. Najjasnejšia z nich - theta Ophiuchi, leží v strede tejto línie. Hlavička Fajky je umiestnená tri stupne VSV od nej, náustok sa tiahne dva stupne dole pod thetou Oph a končí tri a pol stupňa juhozápadne od 36 Ophiuchi, najzápadnejšej hviezdy z línie. Kúsok na VSV leží i guľová hviezdokopa M19. Fajka mimochodom tvorí i zadné nohy a časť oveľa väčšej tmavej štruktúry, o ktorej sa najmä v angloamerických krajinách začalo hovoriť ako o Tancujúcom koňovi. Dá sa nájsť približne v strede medzi M24 a hviezdou Antares a je ľahko vidieť predovšetkým voľným okom. Celý komplex pozostáva z týchto častí: Barnard 64 a 259 (nozdry koňa), B 268 a 270 (hriva), B 47, 60 a 63 (predná noha a kopyto), B 262, 266 a 269 (nižšie časti predného tela), B 77 (brucho), B 78 (zadná časť) a nakoniec B 65-67 (zadné nohy). Jazdec začína ešte v Hadonosovi a končí v Strelcovi blízko Trifidu. Jeho rozmery dosahujú 4,5 x 1 stupňa a je katalogizovaný ako Khavtassi 396. S tmavými hmlovinami sa ešte trochu pohrajeme. Surrealisticky dlhé rozšírenie prednej nohy koňa, stáčajúce sa až ku komplexu rho Ophiuchi, zároveň predstavuje tzv. Tmavú rieku (B 44, 45, 46, 47, 51, 60, 253). Tá začína zhruba pri hviezde 22 Scorpii, je asi pol stupňa široká a desať stupňov dlhá, postupne sa rozširuje do lámavého reťazca tmavých oblastí a končí vo veľkom jazere (Pipe nebula). Niektorí pozorovatelia sú schopní v tejto oblasti identifikovať desiatky individuálnych tmavých hmlovín a to mnohé z nich nie sú zaradené ani v známych katalógoch Barnard, Bernes alebo Sandqvist. Tento ohromný fyzicky súvisiaci komplex je pritom jedným z najtemnejších. Prichádzajúce svetlo hviezd na niektorých miestach zoslabuje až o 30. magnitúd. To je dosť na to, aby sme tam nevideli vybuchnúť ani mohutnú supernovu!

Lagúna v triédriMliečna cesta v tejto oblasti je naozaj bohatá a rozmanitá. Hneď na severozápad v tesnom susedstve Veľkého oblaku sú vidieť dve nápadné oválne hmlisté zjasnenia. To väčšie a jasnejšie predstavuje emisnú hmlovinu Lagúna. V triédri nadobudne tvar jasného bieleho podlhovastého oválu, ktorý pekne kontrastuje s okolitou oblohou a iskrivými hviezdami. V jej západnej polovici je vidieť jasná a bohatá otvorená hviezdokopa NGC 6530, ktorej horúce hviezdy sú hlavným dôvodom, prečo táto hmlovina svieti. Západnú časť v prvom rade osvetluje mimoriadne horúca hviezda 9 Sagittarii, stálica šiestej veľkosti. Lagúna je zdanlivo rozdelená na dve takmer rovnaké časti nepravidelnou líniou, čo má na svedomý prachový mrak ležiaci pred ňou. Druhou hmlovinou je Trifid a už v triédri sa premení na hmlistú elipsu s pár hviezdami vo svojom vnútri. Pol stupňa na severovýchod od neho leží ešte kompaktná otvorená hviezdokopa M21. Jedno z najzaujímavejších miest v celej Mliečnej ceste sa skrýva za veľmi výrazným zjasnením v podobe Malého oblaku v Strelcovi (M24). Leží v mliečnej oblasti šírky asi päť stupňov vybiehajúcej na sever od Veľkého oblaku smerom k Štítu, ktorá na západnej strane plynule prechádza do svojho okolia a na východe obsahuje niekoľko malých tmavých zálivov. M24 predstavuje iba veľmi malú časť štruktúry špirálového ramena Pravítka, ktoré spolu s ramenom Strelca tvorí dve hlavné špirály našej Galaxie. Začína neďaleko galaktického stredu asi 10 000 svetelných rokov od Slnka, otáča sa okolo, mizne za ním a objavuje sa až za ramenom Perzea. Jeho totožnosť bola odhalená iba vďaka rádiovému pozorovaniu molekulových oblakov a hmlovín. Hlavná podstata problému vizuálneho pozorovania špirálových ramien zo Zeme spočíva totiž v tom, že v rovine našej Galaxie je veľká nepriehľadnosť spôsobená medzihviezdnym plynom a prachom. Malý oblak v Strelcovi vidíme iba vďaka relatívnej prázdnote alebo oknu, kde sú nepriehľadné mraky medzihviezdneho materiálu pomerne rozptýlené. M24 nájdete na oblohe viac než ľahko asi dva stupne na sever od hviezdy mu Sagittarii, pretože je to veľmi nápadný objekt. V triédri je vidieť ako hmlistá biela oblasť rovnomerného jasu a veľkosti 1 x 2 stupňa, z ktorej vystupuje niekoľko slabých hviezd. Najnápadnejšia a najkontrastnejšia je vo svojej východnej časti, najlepšie ohraničená pozdĺž juhovýchodnej, severovýchodnej a severozápadnej strany. V tesnom susedstve sa navyše nachádza dvojica učebnicových tmavých hmlovín Barnard 92 a 93. Väčšia a oválnejšia je v triédri západne položená B 92. Barnard 93 je menej nápadná a nie tak zreteľne ohraničená. Južne od M24 leží malá, ale nápadná tmavá šmuha a zoskupenie hviezd 15, 16 a 17 Sgr, ktoré sa nedá jednotlivo rozlíšiť. Prostredie nakoniec dotvára ešte jedna rozmazaná kruhová škvrna o priemere pol stupňa, otvorená hviezdokopa M25 (4,6m). Väčšina z jej 30 drobných hviezd je rozoznateľná v triédri.

Mliečna cesta okolo ŠtítuNajjasnejšia stredová časť Mliečnej cesty leží blízko temného pásu v Hadonosovi pri hviezde theta Ophiuchi. Jedno menšie kruhové zjasnenie sa nachádza i na rozhraní so súhvezdím Hada (na okraji leží otvorená hviezdokopa M23). Na východ od neho sa rozprestiera séria štyroch nenápadných hmlistých škvrniek - otvorených hviezdokôp M16, M17, M18 a NGC 6604. Prvé dve z nich by mali byť vidieť i voľným okom, na M18 a NGC 6604 budete potrebovať zrejme triéder. Vo hviezdokope M16 sa nachádza Orlia hmlovina, v M17 hmlovina Omega. Hviezdokopy sú ľahko vidieť, na hmloviny bude efektívne v triédri použiť hmlovinový filter, aj keď rozhodne nepôjde o nič výrazné. Ešte trochu ďalej na východ je vidieť malé nápadné zjasnenie, v ktorom leží i hviezda gama Scuti, pri ktorej sa dva stupne východne ukazuje malá hmlistá škvrnka podobná otvorenej hviezdokope. V skutočnosti sa ale jedná iba o tri blízko seba položené a pravdepodobne vzájomne nesúvisiace hviezdy. Severne od týchto hviezd leží na mliečnom podklade celkom zreteľný tmavý zárez, ktorý na druhej strane nepatrne zasahuje do veľmi nápadného Oblaku v Štíte. Ten oproti svojmu okoliu vykazuje veľký kontrast. Práve v tejto oblasti si môžete všimnúť nápadnú kombináciu jasných hviezdnych polí s mimoriadne tmavými prachovými mrakmi Veľkej trhliny nachádzajúcimi sa v popredí, ktoré vytvárajú priamo a v okolí oblaku pozoruhodné zálivy. Veľmi nápadná je predovšetkým jeden stupeň veľká hmlovina Barnard 103, ležiaca medzi hviezdami alfa a beta Scuti. Mnohé tmavé oblasti prachu sú navyše rozmiestnené po celom súhvezdí a našli si svoje čísla v Barnardovom katalógu tmavých hmlovín. Zrejme najnápadnejší komplex (B103, B104, B 110, B 111 a B 113) sa rozširuje z Veľkej trhliny do severných častí súhvezdia Štítu a jeho kontrast s okolitým hviezdnym polom je v triédri naozaj prenikavý. Ďalšiu veľkú tmavú hmlovinu dlhú vyše jeden a pol stupňa hľadajte počas dobrých podmienok hneď juhovýchodne od gama Sct, v poli preplnenom slabými hviezdami (B312). Ak sa budete pozerať pozornejšie určite zistíte, že Oblak v Štíte má nepravidelný tvar a nie je iba jednoduchým oválom. Na oblohe zo severu kopíruje hviezdy lambda a 12 Aql, eta a beta Sct, potom mieri k hviezdam epsilon a delta Sct, od ktorých stúpa naspäť k lambde Aql. Priamo v oblaku je voľným okom vidieť otvorená hviezdokopa M11 (5,8m). V triédri vyzerá ako rozmazaná guľa, jej najjasnejšie nakopené hviezdy totiž dosahujú 8. magnitúdu. Pridať by sa navyše mohli i ďalšie hviezdokopy - M26 (8m) a NGC 6664 (7,8m). M26 leží jeden stupeň juhovýchodne od delta Scuti a v triédri je malou hmlistou škvrnou priemeru niekoľkých minút. Na prvý pohľad sa vám môže dokonca zdať prakticky bodová, snáď ako hviezda ôsmej veľkosti obklopená nevýraznou žiarou. Nemenej zaujímavým cielom je i NGC 6664, hviezdokopa umiestnená iba pol stupňa od alfa Scuti. V triédri sa javá ako rozmazaná a nevýrazná škvrnka, ktorú ľahko prehliadnete. Samotný oblak vyzerá pod tmavou oblohou ako živá zmes hmloviny, v ktorej sa trblieta niekoľko práve rozlíšiteľných hviezdnych iskier. Jedná sa o veľké množstvo vzdialených hviezd, ktoré oko nedokáže jednotlivo rozlíšiť a vníma ich preto iba ako svietiaci oblak. V skutočnosti ide o prierez medzi nepriehľadnými mrakmi medzihviezdnej hmoty, ktorým vidíme do pomerne veľkej vzdialenosti smerom ku stredu Galaxie. V tomto smere sa totiž pozeráme nie kolmo, ale priamo pozdĺž jedného špirálového ramena - ramena Strelca. To je najvnútornejším z hlavných ramien, je široké a rozsiahle, obtáča takmer celú Galaxiu skôr než sa začne vytrácať.

Pyreneje vo FrancúzskuRameno Strelca pokračuje cez súhvezdia Strelca a Škorpióna ďalej na juh až do súhvezdia Kýlu. Väčšina známych a nádherných hmlovín a hviezdokôp, ktoré môžeme v tejto časti oblohy vidieť, sa preto nachádza práve v tomto ramene. Jeho súčasťou je rozsiahly molekulový oblak, na ktorého okrajoch pozorujeme známe emisné hmloviny M8, M16, M17 alebo M20, otvorené hviezdokopy M18, M21 alebo asociáciu okolo NGC 6231. Patrí k nemu napríklad i hviezdokopa NGC 6193 z Oltára, hmlovina Eta Carinae zo súhvezdia Kýlu alebo Šperkovnica v Južnom Kríži. Pozoruhodným sa vám môže zdať nakoniec i samotný obrazec jasných hviezd súhvezdia Strelca, z ktorých síce ani jedna nepresahuje 1. magnitúdu, ale ktorý hlavne v Severnej Amerike dostal podľa svojho tvaru výstižný názov Čajník. Tvorí ho skupina ôsmich hviezd gama, delta, epsilon, dzeta, tau, rho, phi a lambda Sagittarii. Je potrebné si ale uvedomiť, že všetky spomenuté stálice sú spolu s otvorenými hviezdokopami M6, M23 a M25 súčasťou nášho špirálového ramena Orióna a do tejto oblasti sa tak iba vďaka svojej relatívnej blízkosti k nám a perspektíve náhodou premietajú. Pod nohami Strelca leží drobné súhvezdie Južnej koruny. Aj keď jas žiadnej z jej hviezd nepresahuje 4. magnitúdu, krátka krivka vytvorená z hviezd α, β, γ, δ a θ CrA veľmi výstižne pripomína korunu a je to inak dosť nápadný obrazec. Nachádza sa v nej i výrazná guľová hviezdokopa NGC 6541. Susedného Škorpióna u nás vidieť počas krátkych letných nocí ako sa plazí po južnom obzore. Je jedným z mála súhvezdí, ktorého skutočný tvar pripomína tvora, ktorého má aj predstavovať. Jasné hviezdy vykresľujú telo, nebezpečne zakrivený chvost a roztiahnuté klepetá. Srdce predstavuje najjasnejšia hviezda súhvezdia - červený Antares. Je viac než jasné, že tento obrazec nemôže byť dielom iba obyčajnej náhody. Väčšina jasných hviezd okolitej oblasti totiž patrí do rozľahlej a blízkej asociácie Škorpión-Centaurus, ktorá zahŕňa i mnoho jasných hviezd skoro rovnakého spektrálneho typu Vlka, Centaura, Muchy či Južného kríža. Antares je jej najvyvinutejším známym členom, ostatné stálice sú väčšinou hviezdami hlavnej postupnosti B0, B1, B2, B3 a mnohé z nich sú navyše dvojhviezdami. Asociácie sú veľmi mladé zoskupenia hviezd, ktoré vznikajú súčasne a hneď po svojom zrode sa začínajú rozptylovať medzi ostatné hviezdy Galaxie. Aj keď je v našich zemepisných šírkach nízko nad obzorom v podstate iba stelárnym obrazcom, Škorpión sa nachádza v jednej z najpozoruhodnejších oblastí Mliečnej cesty. Prehliadka súhvezdia i obyčajným triédrom sa vyplatí a je pastvou pre oči v podobe mrakov hviezd, hviezdokôp a hmlovín. Napríklad v tesnej blízkosti Antara býva na tmavej oblohe voľným okom vidieť guľová hviezdokopa M4. V triédri sa predstaví ako kruhová škvrna pol stupňa v priemere, zjasňujúca sa mierne k centru. Svojou vzdialenosťou 6 500 svetelných rokov je pritom jednou z našich najbližších guľových hviezdokôp, iba NGC 6366 z Oltára sa jej v tomto prípade môže aspoň trochu vyrovnať. M4 mimochodom pozorujeme cez okraj bližšej tmavej hmloviny, ktorá zoslabuje jej svetlo o magnitúdu a pol.

Nástrahy v austrálskej púštiVizuálne oveľa zaujímavejšie je však okolie otvorenej hviezdokopy NGC 6231. Veď napokon je aj zhruba o 2,5m jasnejšia ako slávna dvojitá hviezdokopa z Perzea. Vyzerá ako výrazný zvoľna sa rozširujúci hmlistý pás v dĺžke niekoľkých stupňov, ktorý sa tiahne na sever a mierne na východ od dvojice stálic Dzeta-1 a Dzeta-2 Scorpii, v čarokrásnom poli jasných hviezd, často nazývaným Falošná kométa. Voľnému oku sa totiž zdá, že dve spomínané hviezdy tvoria akoby jadro kométy a otvorené hviezdokopy NGC 6231, Collinder 316 a Trumpler 24 vyvolávajú dojem falošného chvosta. V niektorých atlasoch býva pritom Trumpler 24 zobrazovaný ako východná časť väčšej hviezdokopy Collinder 316. Vizuálne sa však všetky tri hviezdokopy ukazujú ako jedna obrovská spojená skupina. V triédri sa premenia na zovretú zbierku jasných hviezd na slabom hmlistom podklade, ktorý sa bočným pohľadom premení na mnoho slabých drobných stelárnych bodov. Všetky sú biele, ani jeden z nich nemá výraznejší farebný odtieň. Navyše sú obklopené rozsiahlou oblasťou ionizovaného vodíka priemeru až štyroch stupňov (ktorej najjasnejšia časť na severe nesie označenie IC 4628), takže vytvárajú útvar podobný tomu, aký môžeme v ďalekohľadoch sledovať v špirálových ramenách iných galaxií. Všetky tieto objekty sú jadrom asociácie Scorpius OB1, jednej z najbohatších neobyčajných agregácií veľmi horúcich a mladých svietivých hviezd typu O a B, vrátane dvoch Wolfových-Rayetových hviezd a niekoľkých eruptívnych typu P Cygni. Na severnej pologuli je podobným príkladom napríklad asociácia okolo h/x Persei. Celé prostredie je navyše efektívne zakončené dvojicou menej výrazných otvorených hviezdokôp - NGC 6242 a 6268 (fyzicky s asociáciou nesúvisia, ležia v priestore bližšie). Nakoniec nám v Strelcovi zostáva ešte guľová hviezdokopa M22, ktorá je vďaka svojej piatej hviezdnej veľkosti pomerne ľahko pozorovateľná ako malá hmlistá škvrna severovýchodne od lambda Sagittarii. Je jednou z našich blízkych kôp a zhodou náhod sa nachádza neďaleko galaktického rovníka. Pretože väčšina guľových hviezdokôp sa koncentruje vo sfére alebo hale okolo galaktického centra, najmä Strelec a Hadonos je mimoriadne bohatý na tieto objekty. To je teda ten hlavný dôvod, prečo väčšina guľových hviezdokôp dáva prednosť teplým letným večerom. Strelec však leží už dosť ďaleko na juhu, jeho najjužnejšie časti preto u nás nevychádzajú a krása tohto súhvezdia nevynikne. Centrum Mliečnej cesty si najlepšie prehliadnete ak ležíte na chrbte a máte ho práve v zenite. Chce to ale dostatočne tmavú noc a letenku niekam na južnú pologulu alebo aspoň k rovníku. Všetko čo potrebujete je nejaké plastové lehátko alebo deka, aby vaše šaty ostali čisté a snáď aj nejaký triéder na prezretie detailov. Ak však plánujete pozorovať niekde v austrálskej púšti, dávajte si veľký pozor. Škorpiónov môže priťahovať teplo a pach vášho tela, pokiaľ teda budete po určitú chvíľu ležať na zemi. Oni síce nepoštípu ak nie sú vystrašené alebo provokované a ich jed nie je smrteľný pre dospelého človeka, ale napriek tomu jedno bodnutie je veľmi bolestivé a určite potom v priebehu ďalších pár dní nebudete môcť myslieť na nič iné. A možno na vás budú čakať aj ďalšie nástrahy.

© 2003-2006