Astronómovia stavajú veľké ďalekohľady na odľahlých miestach najmä preto, aby sa vyhli rušivému verejnému osvetleniu a aby sa dostali čo najvyššie nad nekľudnú zemskú atmosféru. Pokiaľ naviac potrebujete čo najväčší počet jasných nocí, zostane vám na povrchu našej planéty len niekoľko málo vhodných oblastí. Okrem Kanárskych ostrovov a Ánd v Chile je dnes najvyužívanejším miestom vyhasnutá sopka Mauna Kea z Havajských ostrovov. Na jej vrchole nájdete ako dva desaťmetrové ďalekohľady (Keck observatory), tak aj osemmetrový prístroj z Japonska a medzinárodné observatórium Gemini. Aj keď je zemepisná šírka tohto známeho stanoviska pre pozorovanie tej pravej južnej oblohy ešte trochu nepriaznivá, miestna tmavosť a priezračnosť oblohy vám dovolí vidieť prakticky celú južnú Mliečnu cestu aj nízko nad obzorom - eta Carinae, Južný kríž, Uhoľné vrece, Šperkovnicu a všetky tie hviezdokopy a hmloviny, o ktorých ste už určite počuli. Magellanove mraky sú ale až príliš ďaleko na juhu, preto býva pri zhode tých najlepších okolností rozoznateľný iba severný okraj LMC. Radšej sa teda vydajme na cestu ešte ďalej, až do Chile. Známe sú predovšetkým Las Campanas a Cerro Tololo Inter American Observatory umiestnené v Andách vo výške nad 2 300 metrov. Tam svetlý pás Mliečnej cesty so svojimi svetlými i tmavými zákutiami pripomína všetkým bezvýznamnosť a zanedbateľnosť planéty Zem. Fascinujúci je predovšetkým kontrast štruktúry Mliečnej cesty na západ od stredu Galaxie. Smerom k Južnému Krížu nebeská rieka nadobúda nepravidelný tvar ozdobený množstvom zrnitých škvŕn, ktoré upútajú vašu pozornosť a vy už nebudete môcť svoj pohľad v žiadnom prípade odvrátiť. Ak použijete priamy pohľad na jeden objekt, potom vám do bočného pohľadu skočí ďalší, ktorý si žiada byť tiež dôkladnejšie videný. Také veci ako Omega Centauri, eta Carinae alebo otvorená hviezdokopa M7 proste nemajú nikde na severnej oblohe ani najmenšiu konkurenciu. Hlavný rozdiel okrem južnej oblohy v Chile oproti väčšine pozorovacích miest je i v tom, že je tu proste stabilnejší prvotriedny seeing a tiež prinajmenšom dvojnásobok bezoblačných nocí. Kedykoľvek medzi novembrom a marcom máte prakticky garantovaných toľko čistých jasných nocí, koľko dokáže váš ľudský organizmus zvládnuť pozorovať. Ak prídete domov z miest, kde vám Strelec kulminuje nad hlavou, nebudete sa už môcť zbaviť toho neprekonateľného pocitu. Tá najúžasnejšia vec akú môžete vo svojom živote vidieť sa nedá popísať obyčajnými slovami. Celá Mliečna cesta sa premení na klasickú špirálovú galaxiu pozorovanú zboku, s centrálnou vypuklou vydutinou, dlhým tenkým pásom zdeformovaného disku a tmavou líniou, presne takou istou akou sa pýši Sombrero alebo NGC 891 z Andromédy. Z našej tesnej blízkosti v ramene Orióna sa ale tiahne cez celú oblohu v dĺžke 180 stupňov od horizontu k horizontu a vy máte dojem akoby 3D pohľadu! Všetko je tak zreteľné a kontrastné a keď sú súčasne oblasti Strelca, Centaura, Kríža a Kýlu za bezmesačnej a bezoblačnej noci vysoko nad obzorom, umožní ich svetlo bezpečnú prechádzku v inak tmavých miestach a okolité predmety vrhajú na zem slabý tieň. Blízke autá, ďalekohľady či ľudia sa síce dajú matne rozoznať, ale viditeľnosť pár metrov ďalej prakticky neexistuje. Horizont a obloha sú vidieť, ale zem je úplne tmavá. To je naša Galaxia.

Začneme rozsiahlym a dominantným súhvezdím južnej oblohy, ktorého celá východná časť sa ponára do jednej z najbohatších oblastí Mliečnej cesty s rozsiahlou ponukou objektov. V Kýle môžete už v triédri objaviť niekoľko pozoruhodných exponátov. Rešpekt vzbudzuje i druhá najjasnejšia hviezda oblohy Canopus, počas miestneho leta kulminujúca asi 20 minút pred samotným Síriom z Veľkého psa. Pri hviezde Avior (epsilon Car) vám určite neunikne výrazné zjasnenie na okraji Mliečnej cesty veľkosti jedného stupňa, z ktorého vystupujú i jednotlivé hviezdy a na ktoré mieri dlhšie rameno Falošného kríža. To je jasná otvorená hviezdokopa NGC 2516 (3,8^m), ktorá sa v triédri premení na zbierku 30 hviezd siedmej veľkosti a slabších, vrátane jedného červeného obra. Za pozornosť však stojí predovšetkým svetlý a ostro ohraničený úzky prúd, ktorý sa prelieva i do susedného Južného Kríža. Zo všetkých častí Mliečnej cesty sa javí najviac farebný - biely, s veľmi nepatrnou tendenciou k modrastému odtieňu. Je potrebné si uvedomiť, že na tomto mieste sa náš pohľad upriamuje priamo pozdĺž osi špirálového ramena Strelca. Jeho severovýchodnú časť môžete vystopovať až do súhvezdia Štítu, tam v miestach Oblaku v Štíte opäť zahýba. Keď sa však pozriete pozornejšie určite zistíte, že zatiaľ čo Oblak v Štíte je od stredu Galaxie vzdialený iba 25 stupňov, hviezdny oblak v Kýle je od neho už dobrých 75 stupňov ďaleko. Vysvetlenie je jednoduché. Rameno Strelca totiž vybieha zo stredu Galaxie v smere súhvezdia Štítu, tiahne sa ďalej na juh, naopak v Kýle je už ďaleko od neho, obtáča stred a mizne v diaľke za ním. Zatiaľ čo objekty v Strelcovi sú v priemere päť tisíc svetelných rokov ďaleko, NGC 6231 už leží vo vzdialenosti 6 000 svetelných rokov a NGC 4755 v Južnom Kríži sa umiestňuje do vzdialenosti 8 000 svetelných rokov. Najjasnejšia časť celej Mliečnej cesty sa pritom nachádza v okolí oranžovej hviezdy eta Carinae (6^m), ktorá je nezvyčajnou premennou hviezdou, mohutnou a nestabilnou, v budúcnosti sa chystajúcou vybuchnúť ako veľmi jasná supernova. Možno už zajtra, ale určite za pár desaťtisíc rokov.

Ak sa sem pozriete trochu pozornejšie, ľahko zistíte, že hviezda sa stráca v rozsiahlej a jasnej difúznej hmlovine NGC 3372, nazvanej takisto eta Carinae. Je nádherne vidieť voľným okom ako svetlá veľká škvrna predĺžená v pomere 2:1. Je našou najjasnejšou časťou ionizovaného vodíka a na oblohe v priestore Mliečnej cesty zaberá plochu asi štyroch stupňov. Z praktického hľadiska to znamená, že už v triédri ju môžete obdivovať tak ako Veľkú hmlovinu v Orióne v ďalekohľade! Je popredkávaná jemnými hmlovinovými závojmi a prechádza ňou pás tmavého prachu, ktorý vytvára tvar písmena V a rozdeľuje ju tak skoro na polovicu. Najvýraznejší tmavý oblak v nej, skutočne neprehliadnuteľná temná hmlovina, sa nazýva Kľúčová dierka. Triéder 10x50 v hmlovine rozlíši desiatku hviezd s náznakom ďalších a bočným pohľadom sa odkryjú i slabšie vonkajšie časti tohto pozoruhodného objektu. Pohľad si však zaslúži celé blízke okolie. IC 2602 je extravagantnou skupinkou jasných modrých hviezd, populárne nazvaných Južné Plejády. Svojou jasnosťou 1,6^m sú po Hyádach a Plejádach treťou najjasnejšou otvorenou hviezdokopou a vôbec najjasnejšou v južnej časti oblohy. IC 2602 sa rozkladá okolo mierne modrobielej thety Carinae, ktorá je len o niečo jasnejšou stálicou ako Alkyone zo skutočných Plejád. Potom nasleduje asi 60 hviezd medzi štvrtou a deviatou hviezdnou veľkosťou, z ktorých sedem dosahuje jasnosť najmenej 6^m a je vidieť ľahko i voľným okom. V skutočnosti ale zaberajú o niečo menšiu plochu ako skutočné Plejády a sú viac zomknutejšie. Veľmi nápadná je i rozsiahla hviezdokopa NGC 3532, pretože obsahuje veľké množstvo hviezd, navyše ukážkovo vyniká v miestach okolitého hviezdneho oblaku, ktorý spolu s ňou takmer pripomína známu M11 v Štíte. Voľnému oku sa ale javí hustejšia ako Jasličky - skutočne veľká škvrna tretej hviezdnej veľkosti. NGC 3114 je tvorená zhlukom 30 hviezd piatej veľkosti a slabších, v dôsledku čoho je ako hmlistá škvrna 4,2^m takisto vidieť aj bez ďalekohľadu. Na severovýchod od eta Carinae leží pritom ešte jedna kompaktná zbierka - NGC 3293 (4,7^m). V samotnom hviezdnom oblaku sa rozpínajú nejaké široké rozmanité línie, ktoré v triédri vyzerajú ako tmavé šmuhy nad veľmi bohatým hviezdnym polom obklopujúcim všetky tie spomínané hviezdokopy. Naozaj unikátny pohľad.

Južný kríž je malým a výrazným, ale snáď najznámejším súhvezdím južnej oblohy. Jeho žiarivé hviezdy vytvárajú typický obrazec kríža zakliesneného v južnej časti Centaura. Pretože však leží v jednej z najkrásnejších a neobyčajne bohatých oblastí Mliečnej cesty, nad svojím okolím príliš nevyniká. Môžeme v ňom obdivovať dvojicu veľmi rozdielnych objektov - už voľným okom si všimnite nápadnú tmavú oblasť nazývanú Uhoľné vrece, v triédri zase upúta okolo kappa Crucis iskrivá otvorená hviezdokopa Šperkovnica. Vyzerá ako drsná, kompaktná skrinka diamantov trojuholníkového tvaru s kontraste rozdielnou farbou jednotlivých stálic. Vďaka celkovej jasnosti hviezdokopy 4,2^m je ako hmlistá škvrna bez väčšej námahy vidieť i voľným okom. Na rozhraní Kríža, Centaura a Muchy leží na galaktickej dĺžke l = 305^o skutočná diera v oblohe veľkosti 7 x 5 stupňa - Uhoľné vrece, snáď najlepší príklad veľkej tmavej hmloviny na celej našej oblohe. Objavovať sa začína ešte za súmraku a keď sa obloha stmaví dostatočne, vidieť v ňom len jednu hviezdu šiestej magnitúdy. Uhoľné vrece (podľa niektorých pozorovateľov nazvané i Tmavým Magellanovým mrakom) je jednou z najtemnejších hmlovín na oblohe vôbec, tvorenej ohromným množstvom prachu v miestnom ramene, ktorý pohlcuje svetlo hviezd ležiacich za ním. Podobne ako hmla v noci bráni zazrieť vzdialenejšie pozemské svetlá. Zvlášť nápadne sa však javí najmä vo veľkom kontraste s okolitou žiarivou Mliečnou cestou, s ktorou tak efektívne vytvára nádherné pozadie. Uhoľné vrece v Južnom kríži pritom nie je úplne izolované. Nadväzuje na neho podobný útvar v Kýle, ktorý sa dotýka temného pásu veľmi zaujímavého tvaru podobnému písmenu S (siaha od epsilon Carinae po lambda Velorum). Základňa Uhoľného vreca je spojená s Priekopou, temným pásom, ktorý zreteľne začína u alfa Centauri, tiahne sa stredom Mliečnej cesty a potom pred súhvezdím Pravítka sa stáča smerom k Antarovi, kde sa nenápadne vytráca. Za ním sa rozširuje a pokračuje ďalej až do súhvezdia Orla. Zreteľne obteká stred Galaxie - centrálnu vydutinu. Tá nie je súmerná voči galaktickej rovine. Podľa pôvodných obyvateľov Austrálie, Uhoľné vrece tvorí hlavu vtáka Emu, ktorý je celý zostavený z množstva temných hmlovín v Mliečnej ceste. Úzka tmavá Priekopa, ktorá vedie k stredu Galaxie, je jeho krkom. Tam kde sa rozširuje, začína vtákove telo. Krátke nohy pritom končia až v súhvezdiach Orla a Hadonosa. Počas určitého času v roku je tak z južnejších zemepisných šírok možné vidieť Emu stáť na horizonte, najlepšie ak je Uhoľné vrece práve v zenite.

Uhoľné vrece obkolesuje takmer zo všetkých strán rozsiahle, nápadné a na objekty bohaté súhvezdie Centaura, ktorého severné časti sú viditeľné ešte aj zo Strednej Európy v jarných mesiacoch. Jeho dve najjasnejšie hviezdy sa nazývajú Alfa Centauri (Toliman) a Hadar a sú zároveň orientačnou pomôckou pri vyhľadávaní južného nebeského pólu a Južného Kríža. Ďaleko najznámejším objektom súhvezdia je však impozantná guľová hviezdokopa Omega Centauri, najjasnejší a uhlovo najväčší objekt svojho druhu na celej našej oblohe. Ako rozmazaná hviezda jasnosti 4^m na okraji Mliečnej cesty býva obyčajne vidieť i priamo klesať pod ďaleký západný horizont. Už v triédri je to skutočný skvost a aj laikovi sa zatají dych. Je evidentne zrnitá, ale hviezdy sa spravidla ešte nedajú jednotlivo rozlíšiť. Päť stupňov severne od nej leží ďalší pozoruhodný objekt, veľká eliptická až nepravidelne sformovaná galaxia NGC 5128. V roku 1948 bola stotožnená s mohutným rádiovým zdrojom Centaurus A (na nebi nájdeme už iba dva silnejšie rádiové zdroje). Podľa niektorých pozorovateľov môžete galaxiu pri svojej celkovej jasnosti 6,7 mag uvidieť na veľmi tmavej oblohe i voľným okom! Musíte si ale vybrať bezmesačnú noc a pozorovať objekt v zenite. Určite tiež pomôže, ak sa dostanete vyššie nad prízemný opar. Tmavý pás prachových častíc tiahnuci sa uprostred, najširší a najnápadnejší zo všetkých galaxií, sa vám letmo mihne už v triédri 10x50. V strede je tenší a smerom k okrajom sa rozširuje. Samotná galaxia je položená severne od jednej hviezdy asi ôsmej veľkosti. Všimnite si i ďalšie zaujímavé objekty, napríklad tri najjasnejšie otvorené hviezdokopy v súhvezdí - NGC 3776, 5460 a 5662. Alebo galaxiu NGC 4945, ktorá je v triédri 7x50 bočným pohľadom zreteľne predĺžená. Južne od lambda Centauri leží na rozhraní Centaura, Kýlu a Muchy tmavá hmlovina nazývaná južnými pozorovateľmi Falošným Uhoľným vrecom. Tá síce nie je oproti nemu tak nápadná kvôli niekoľkým popredným hviezdam, ale je značne väčšia. Jej kontrast k okoliu nie je až taký prenikavý, napriek tomu je oproti Mliečnej ceste dobre vidieť. V jej blízkosti sa v triédri objavuje i nádherná hviezdokopa Melotte 115, ktorú tvorí mnoho slabých hviezd. Na severozápad od guľovej hviezdokopy NGC 4372 môžete v súhvezdí Muchy ľahko nájsť zaujímavo stočený tmavý filament veľkosti troch stupňov, tmavú hmlovinu Dark Doodad. Súhvezdie Muchy je inak celkom nápadným obrazcom, aj keď okrem α Muscae jeho hviezdy nepresahujú tretiu magnitúdu. Hviezda λ Muscae je biela a spolu s μ Muscae, ktorá je červená, vytvára v triédri navzájom kontrastnú dvojicu. V dosahu je i otvorená hviezdokopa NGC 4833, na rozoznanie jednotlivých hviezd je ale potrebný ďalekohľad.

Tak ako sa začíname brodiť stále sa rozširujúcou tmavou Priekopou (jej začiatok pri alfe Centauri je od nás ďalej než druhý koniec, preto je aj na tomto mieste užšia a ostrejšie ohraničená), ktorá Mliečnu cestu rozdeľuje na dve časti, začíname sa čoraz bližšie dostávať naspäť ku stredu Galaxie. Výraznejšia je pritom jej východná časť, druhá polovica rovnomerne bledne v smere hviezdy eta Lupi. Na pozícii 14 47.8 (RA) a -66 17 (Dec) môžete v súhvezdí Kružidla v triédri objaviť Južnú Kembleho kaskádu. Pre porovnanie s originálom je ale o niečo kratšia a obsahuje až dva prúdy hviezd, ktoré sa na severe spájajú. Nápadnejší je rovný, štyridsaťpäť minút dlhý západný rad pozostávajúci z ôsmich hviezd. Východný rad obsahuje rovnaký počet hviezd, ale je trochu stočený a jeho najjasnejšou hviezdou je dzeta Circinus. Ďalšie pripájajúce sa hviezdy na juhu dávajú celému zoskupeniu podobu náhrdelníka. Medzi Oltárom a Vlkom príde pozdĺž galaktického rovníka ďalší zaujímavý útvar - hviezdny oblak v Pravítku, ktorý má slonovinovo bielu farbu. Smerom na sever od neho sa Mliečna cesta rozteká do nepravidelného a rafinovane komplikovaného systému popredkávaného mnohými zjasneniami a tmavým prachom. Samotné súhvezdie Pravítka je ale nevýrazné. Jeho štyri najjasnejšie hviezdy vytvárajú súmerný lichobežník (dvojica gama-1 a gama-2 Normae je optickou dvojhviezdou rozlíšiteľnou voľným okom), okolo ktorého sa nachádza niekoľko otvorených hviezdokôp. Dve z nich - NGC 6067 a 6087, bývajú obyčajne ako hmlisté škvrnky vidieť i bez akejkoľvek optickej pomoci. Ak zo svojho pozorovacieho stanoviska dohliadnete aspoň k 65. rovnobežke južnej deklinácie, môžete v Mliečnej ceste medzi hviedou theta Scorpii na jednej strane a alfa Trianguli Australis (Atria – najjasnejšia hviezda súhvezdia Južný trojuholník) na strane druhej, vidieť pomerne výrazné súhvezdie Oltáru, ktoré svojimi obrysmi na oblohe pripomína stoličku aleko kreslo. Tri z jeho hlavných hviezd sú oranžové, z deep-sky objektov dominujú otvorené hviezdokopy NGC 6193 a 6208 a guľové hviezdokopy NGC 6352, 6362 a 6397. Zvlášť otvorená hviezdokopa NGC 6193 je v triédri naozaj pekná, pretože je zložená z niekoľkých pomerne jasných hviezd rozptýlených na ploche oblohy veľkej ako polovica Mesiaca v splne. Guľová hviezdokopa NGC 6397 je pomerne výraznou hmlistou škvrnou (5,7^m) premietajúcou sa medzi hviezdy beta a theta Arae. So svojou vzdialenosťou 8 200 svetelných rokov zároveň patrí k našim najbližším guľovým hviezdokopám. Nádherné je i súhvezdie Vlka. Jeho obrazec vytvárajú niekoľké hviezdy druhej a tretej magnitúdy, ktoré spolu s mnohými jasnými hviezdami tejto pozoruhodnej oblasti zaraďujeme do rozľahlej hviezdnej asociácie Škorpión-Centaurus. Triédrom je v blízkosti dzeta Lupi dobre vidieť i rozľahlá otvorená hviezdokopa veľkosti pol stupňa - NGC 5822. Keď ho už budete mať v ruke, pokúste sa zazrieť i niektoré guľové hviezdokopy v neďalekom okolí, predovšetkým NGC 5824, 5927 a 5986. Iným sústom je tmavá hmlovina Barnard 228 v severnej časti súhvezdia. Nájsť ju pritom v zornom poli nie je vôbec ťažké, stačí sa iba pohnúť mierne na východ od psi Lupi. Vyzerá ako tenký, asi štyri stupne dlhý pás v podobe stočeného hada vo hviezdnom poli.

To čo robí južnú oblohu výnimočnou sú i Magellanove mraky, nepravidelné malé sprievodné galaxie vzdialené približne 165 000 svetelných rokov, ktoré s nami tvoria trojitý systém viazaný gravitáciou. V čase, keď sa oba nachádzajú vyššie nad obzorom, sú vidieť ako dva jasné biele obláčiky, akoby odtrhnuté od pásu Mliečnej cesty a obyčajne ich nepresvieti ani mesačné svetlo (okrem splnu). Veľký Magellanov mrak (LMC) na rozhraní Mečiara a Stolového vrchu sa voľnému oku javí ako oválny až esovitý v dĺžke ôsmich stupňov, s nenápadným modrastým odtieňom a s hlavnou osou kolmou na rovinu Galaxie smerom ku gama Volantis. Jeho hlavnou črtou je 5 x 1 stupňov veľká priečka podobnej jasnosti ako Oblak v Štíte, ktorá smerom k okraju mimoriadne bledne (samotný oblak má jasnosť asi ako Mliečna cesta v Jednorožcovi). Stupeň na sever od východného konca priečky leží v komplexe 30 Doradus pozoruhodná plynová hmlovina Tarantula (NGC 2070). Použitím UHC alebo O-III filtra je vlastne jedinou skutočne nápadnou oblasťou, zreteľne sa ukazujúcou medzi hviezdami theta a epsilon Doradus ako hmlistá škvrna veľkosti štvrť stupňa nepatrne jasnejšia v centre, ktorá svieti ako rozmazaná hviezda štvrtej veľkosti. Na aký pozoruhodný objekt sa pozeráme nás však presvedčia až astronomické dáta. Tarantula je totiž súčasťou rozsiahleho komplexu ionizovaného vodíka v priestore presahujúceho 1 500 svetelných rokov a zrejme sa tak jedná o najväčšiu emisnú hmlovinu v celej Miestnej skupine galaxií. Zároveň je našim najjasnejším extragalaktickým objektom viditeľným bez optických prístrojov. Na druhom konci LMC sa zase môže stať zaujímavým komplex hviezdneho oblaku a H-II oblasti: NGC 1761-63. Ak ste sa už niekde dopracovali, skúste si raz voľným okom v LMC vo vysokej nadmorskej výške s kyslíkovým prístrojom odchytiť i výnimočne svietivú hviezdu S Doradus, ktorá svojou svietivosťou prekonáva Slnko najmenej miliónkrát. Jedná sa o jednu z najžiarivejších hviezd vôbec, pre svoju vzdialenosť je však iba slabou hviezdičkou, navyše jej jasnosť kolíše medzi 8^m a 11,5^m, takže sa vám to nemusí vždy podariť. Potom budete musieť použiť aspoň triéder. Malý Magellanov mrak (SMC) nájdete v súhvezdí Tukana asi 21 stupňov na západ od toho predchádzajúceho. V porovnaní s ním má na oblohe asi polovičnú veľkosť a voľným okom to nie je až taký zaujímavý objekt. Postupne sa zjasňuje k nepatrne jasnejšiemu centru, ktorého najvyššia plošná jasnosť je o magnitúdu slabšia ako priečka LMC. Smerom západne sa po jeho dobre definovateľnom boku ukazuje guľová hviezdokopa 47 Tucanae (NGC 104). Vyzerá ako zreteľný nestelárny bod s jasnejším stredom asi štvrtej hviezdnej veľkosti. V triédri má SMC mierne nepravidelný tvar, s hlavnou osou veľkosti jednej tretiny spojnice hviezd beta Hydri a kappa Tucanae. V centre vás môže upútať hviezdna formácia NGC 346 ozdobená radom iskrivých stálic a slabou hmlovinou, v severnej časti leží zase guľová hviezdokopa NGC 362 (tak ako 47 Tucanae leží ešte v našej Galaxii). Jej celková hviezdna veľkosť je asi šesť a pol magnitúdy.

Jedna pozoruhodná vec akú si pri svojom pobyte napríklad v Chile môžete všimnúť, vyžaduje pomerne dobrú oblohu. Je to pás svetla, ktorý sa rozširuje priamo veľkou kružnicou z Veľkého Magellanovho mraku cez južný nebeský pól smerom ku galaktickému centru niekde medzi Oltár a Južný Trojuholník, kde splýva s Mliečnou cestou. Najlepšie je pritom vidieť, keď sa LMC ocitá na západe a galaktické centrum v tej istej výške nad obzorom na východe. Pás je asi tak široký ako LMC (osem stupňov), má rovnomerný jas (žiadne zjasnenia) asi ako most zodiakálneho svetla medzi protisvitom a kuželom pyramídy od jej výšky 30 stupňov nad obzorom. Kombinácia LMC a filamentu spolu vytvára jeden z najbizardnejších pohľadov aký môžete kedy vidieť. Magellanov mrak sa objavuje ako nádherná kometárna koma nejakej deep-sky kométy s matným chvostom siahajúcim 30 stupňov smerom k Mliečnej ceste. Fakt, že relatívne nápadná črta južnej oblohy ostala prakticky nepovšimnutá niekoľké desačročia a nie je pravdepodobne spomenutá v žiadnom zdroji, je viac než zaujímavé. Fotometria Mliečnej cesty naznačuje, že Magellanove mraky sú spojené s našou Galaxiou akýmsi mostom pozostávajúcim z vodíka a hviezd, ktorý podopreli i rádiové pozorovania, čím sa v minulosti dokázala existencia Magellanovho prúdu. Ten však so svetlým pásom nemá žiadnu súvislosť, všetky fyzikálne debaty sú jednoznačne proti takémuto argumentu. Magellanov prúd (ak by sa dal naozaj vidieť) by sa síce skutočne pri pohľade zo Zeme rozširoval na severnú oblohu, ale bohužiaľ v úplne odlišnom smere. Nemôže to byť ani nejaký krátkodobý jav v atmosfére, pretože pás si na svojich cestách po rôznych miestach s nižšou zemepisnou šírkou všimlo počas jasných nocí už niekoľko pozorovateľov. Nepravdepodobný je celkom určite aj nejaký široký pás veľkého množstva slabých hviezd definovaný na okrajoch tmavými hmlovinami, ktorý by v tejto oblasti vytváral nejakú hmlistú črtu. Ak sa však pozriete do niektorého podrobného atlasu galaktických hmlovín, možno si všimnete celkom dobre definovateľnú cestu komplexu blízkych reflexných hmlovín, ktorá sa zhoduje s pozorovanou pozíciou objektu. Vyzerá to byť naozaj možné, že 30 stupňov dlhý LMC filament je komplexom nezvyčajne jasnej (ale nízkej plošnej jasnosti) reflexnej hmloviny. Nič iné totiž nemôže tak dobre objasniť jeho podstatu. Podobné svetlé pozadie sa pritom nachádza i na opačnej strane Veľkého Magellanovho Mraku, smerom k Plachtám. V tomto prípade sa ale celkom jednoznačne jedná iba o slabšiu rozširujúcu sa časť okraja Mliečnej cesty. Medzi Magellanovými mrakmi nájdete súhvezdie Vodný had, ktoré má podobu rovnoramenného trojuholníka. Alfa Hydri pritom leží iba kúsok od Achernaru. Asi uprostred medzi ny a gamou Hydri sa nachádza široký pár stálic štvrtej veľkosti (epsilon a delta Hydri) a tesnejšia dvojica phi_1,2 Hydri. Malou zaujímavosťou tohto súhvezdia je i hviezda beta Hydri. Má hviezdnu veľkosť 2,8 magnitúdy a je tak najjasnejšou hviezdou do vzdialenosti 15 stupňov od južného nebeského pólu.

Na južnej oblohe ešte chvílu zostaneme. Všimnite si i Achernar, najjužnejšiu hviezdu prvej veľkosti. Vyznačuje ústie dlhej rieky Eridanus, ktorá pramení zhruba pri rovníku neďaleko Orióna a kľukatí sa ďalej na juh. Zo všetkých súhvezdí má Eridanus najväčší rozsah deklinácie (60 stupňov). Vodný prúd je však zväčša tvorený iba hviezdami tretej a štvrtej magnitúdy, preto sa nám miestami pri nepozornom pohľade stráca. V jeho severnej časti leží reflexná hmlovina IC 2118 (Hlava Čarodejnice). Možno nie každý vie, že na tmavej oblohe ju ako veľmi hmlistý pás môžeme zazrieť už v triédri 10x50. Žiarivý Rigel ju totiž osvetluje skoro tak dobre, ako napríklad Plejády svoje hmloviny vo svojej bezprostrednej blízkosti. Zaujímavá je i osamelá trpasličia hviezda, ktorá nesie označenie epsilon Eridani. Rozmerom, spektrálnym typom a svietivosťou je v podstate podobná nášmu Slnku. Má malú rotačnú rýchlosť, čo vyvoláva predpoklad, že môže mať okolo seba planéty. Ak je táto domnienka správna, planetárna sústava epsilon Eridani je najbližšou k našej Zemi. Súčasne je treťou najbližšou hviezdou (3,7^m) viditeľnou ľahko i voľným okom. Vo večerných hodinách v septembri a októbri dominuje južnej oblohe skupina operencov: Páv, Tukan, Fénix, Žeriav a Rajka. Zvlášť podareným hviezdnym obrazcom v tvare obráteného kríža je Žeriav, ktorého nájdete pod jasným Fomalhautom z Južnej ryby. Pri troche fantázie môžete v rozložení hviezd uvidieť žeriava s nohami roztiahnutými dozadu, natiahnutým krkom a vztýčenou hlavou. Jednotlivé dvojice delta a mí Gruis sú optickými dvojhviezdami rozlíšiteľnými i voľným okom. Najjasnejšia hviezda súhvezdia Páv α Pavonis sa zvykne označovať anglickým názvom Peacock, čo znamená jednoducho tiež Páv. Svojou zdanlivou jasnosťou 1,9^m slúži hlavne ako orientačný bod v pomerne chudobnej oblasti. NGC 6572 je podľa mnohých pozorovateľov, ktorí ju videli v ďalekohľade, najkrajšou guľovou hviezdokopou na nočnej oblohe. Zaujímavé, že vďaka pomerne anonymnému číslu vo všeobecnom katalógu a svojej južnej polohe pre ľudí na severnej pologuli nie je príliš známa. Jej celková jasnosť dosahuje 5,4^m, preto sa dá ako hmlistá škvrna vyhľadať prakticky bez ďalekohľadu. V triédri sa javí ako guľa o priemere piatich oblúkových minút. Súhvezdie Rajka vytvára trojuholník jeho najjasnejších hviezd: α, β a γ Apodis. Najvýraznejšou z nich je α Apodis, jemne žltkastá hviezda, ktorá dosahuje jasnosť 3,81^m. Delta Apodis je veľmi širokou dvojhviezdou, dobre rozlíšiteľnou už v obyčajnom triédri. Obe zložky s magnitúdami 4,7 a 5,1 sú od seba vzdialené 103 oblúkových sekúnd, ale fyzicky spolu vôbec nesúvisia. Fénixa napriek tomu, že sa nachádza neďaleko južného galaktického pólu, nie je ťažké vyhľadať (v tejto časti oblohy je odkrytý výhľad do sveta vzdialených galaxií), pretože je položený medzi dvojicou jasných hviezd Fomalhautom a Achernarom. Jeho najjasnejšia hviezda Ankaa (2,3^m) je výrazne oranžová. A čo južný nebeský pól? Leží v oblasti chudobnej na hviezdy v súhvezdí Oktantu a pozorovateľovi neponúka žiadne zaujímavé objekty. Najbližšia hviezda k južnému pólu viditeľná voľným okom počas priemerných podmienok je sigma Octantis, ktorá má zdanlivú jasnosť iba 5,48^m a pochopiteľne tak neplní orientačnú úlohu Polárky zo severnej oblohy. K určeniu pólu sa preto používa dlhšie rameno Južného kríža, ktoré na neho mieri alebo dvojica Magellanových mrakov, ktoré s ním vytvárajú približne rovnostranný trojuholník. Oveľa svietivejšiu Polárku bude striedať južná obloha okolo roku 9000 n.l. To sa bude obloha otáčať okolo hviezdy Delta Velorum, stálice druhej hviezdnej veľkosti z Falošného kríža.