Tento kraj nie je spojený s mrazom, ani so snehom a nesúvisí prakticky so žiadnym ročným obdobím. Naopak spája na nebeskej klenbe súhvezdia jarné, letné, jesenné i zimné. V tomto smere sa totiž stráca predĺžená os našej planéty v hlbinách vesmíru a preto hviezdy okolo nebeského pólu zastihneme na jasnej oblohe vždy, pretože sú pre nás cirkumpolárne. Severný nebeský pól leží v súhvezdí Malej medvedice vzdialený od Polárky menej než jeden stupeň. Iba ona má preto na oblohe stále miesto. Ale nebude tomu tak navždy. V dôsledku precesie sa od pólu začne v budúcnosti postupne vzďalovať. Samotné súhvezdie Malej medvedice je pomerne slabé a tvorí ho najmä obrys skladajúci sa zo siedmich hviezd, často nazývaný Malý voz. Dve hviezdy - Kochab a Pherkad, ktoré tvoria jeho zadné kolesá, sa nazývajú strážcovia pólu. Pretože hviezdy Malého voza majú jasnosť prevažne medzi 2. až 5. magnitúdou a obrazec je vždy nad horizontom vo väčšej či menšej nadmorskej výške na severnej pologuli, môže poslúžiť ako vhodná pomôcka na hrubé určenie pozorovacích podmienok. Ak nie sú viditeľné hviezdy delta, epsilon a dzeta UMi, tak je atmosféra natoľko nepriehľadná, že nemusíte identifikovať ani základný tvar súhvezdia. Ak nie je viditeľná hviezda delta UMi (4,9^m), podmienky sú príliš úbohé pre seriózne pozorovanie deep-sky objektov. Naopak, ak je viditeľná z predmestí, či osvetlených miest, priezračnosť atmosféry je veľmi dobrá. Z aspoň trochu odľahlejšej oblasti by nemal byť problém zhliadnuť hviezdy theta (5,2^m) a 19 UMi (5,5^m) počas každej priemernej noci. Hviezda eta Ursae Minoris je optickou dvojhviezdou, ktorú vytvára s hviezdou 19 Ursae Minoris. Skutočnou výzvou je aj počas vynikajúcich podmienok pozorovanie otvorenej hviezdokopy NGC 188 v triédri, ktorá nesie prívlastok polárna. V súhvezdí je inak málo zaujímavých objektov. Najdôležitejším z nich je už spomenutá Polárka - Severná hviezda, pre svoju blízkosť k nebeskému pólu. Na tmavej oblohe sa skúste vydať na cestu k Polárke v podobe 40 stupňov dlhého komplexu fyzicky súvisiacich tmavých hmlovín (tzv. Lingov filament). Musíte ho však začať sledovať už severovýchodne od Denebu, kde sa nachádza veľmi tmavá oblasť Le Gentil 3 (už popisovaná v Labuti). Zreteľne sa zarezáva do Mliečnej cesty hneď vedľa od Severnej Ameriky a plynule prechádza do svojho okolia na východe. Všimnite si teraz jej priebeh smerom k druhému okraju. Tiahne sa západne k dvojici hviezd alfa a beta Cephei na samom okraji Mliečnej cesty a rozširuje sa ďalej severne k hviezde gama Cephei, kde už stráca veľa svojho kontrastu s chudobnejším hviezdnym polom. Opúšťajúc Mliečnu cestu môže byť línia objavená ako tmavý pás v riedkom poli hviezd, kde sa rozdvojuje asi päť stupňov severne od hmloviny NGC 7023, v mieste chudobnom na hviezdy veľkosti asi 6 x 4 stupňa. Jedna vetva pokračuje smerom k pólu (v okolí Polárky samej je vizuálne pomerne nedostatok hviezd v polomere 2-3 stupňov), druhá ide v smere bezmennej hviezdy piatej magnitúdy, kde sa vytráca. Tento 40 stupňov dlhý pás tvorí sústava tmavých hmlovín, ktoré až na pár výnimiek nie sú uvedené v Lyndovom katalógu (LDN 1289 leží asi dva stupne od Polárky). Áno, skutočne existujú tmavé hmloviny v Malom voze! Tmavý filament samozrejme nie je vôbec nápadný a vystúpi tým lepšie, čím sú na pozorovacom stanovisku vidieť slabšie hviezdy. Podobná tmavá serpentína sa smerom k Polárke tiahne i z východnej časti Kasiopeje, severne od dvojitej hviezdokopy h/xPersei. Je ale užšia, rovnejšia a ešte menej nápadná. Pozorovanie tmavých hmlovín je naozaj fascinujúce, zvlášť ak k tomu nepotrebujete žiadny ďalekohľad.

Fakt, že obloha okolo severného nebeského pólu je zakrytá málo známym prachovým komplexom, si astronómovia prvý krát vážnejšie uvedomili v polovici šesťdesiatych rokov minulého storočia, keď analyzovali zábery Palomarskej prehliadky oblohy. Niektoré prachové mraky boli katalogizované B. T. Lyndom a popísané Alanom Sandagem. Koncom deväťdesiatych rokov IRAS a DIBHE, dva satelity s FIR (far infrared) senzormi zhromaždili množstvo informácií, ktoré konečne odhalili celkový rozsah tohto hmlovinového komplexu. Detailne vyhotovené mapy ukazujú, že od galaktickej roviny sa zhruba smerom k severnému galaktickému pólu tiahne rozsiahle množstvo prachu (pokrýva súhvezdia Veľkej a Malej medvedice, Cephea, Žirafy a Rysa), vo vzdialenosti asi 300 pc od nej. Hoci sú na mnohých miestach hmloviny veľmi slabé, nie sú rovnaké a tvoria husté mraky, zväzky, filamenty a iné rozoznateľné štruktúry, ktorým by sa mala venovať zvýšená pozornosť. Ako dôležitá súčasť medzihviezdneho materiálu, skladajú sa z prachových častíc, vodíka, kysličníka uhoľnatého a ďalších zložiek. Tieto hmloviny sú unikátne navyše v tom, že neodrážajú, nerozptylujú alebo nesvietia vďaka individuálnej hviezde alebo hviezdokope (čo je vlastnosť väčšiny hmlovín v rovine našej Galaxie). Správne povedané, tieto hmloviny môžeme vidieť vďaka tomu, že odrážajú svetlo a sú ionizované celkovým výkonom všetkých hviezd Mliečnej cesty! Majú tak reflexné (prach rozptyluje modré svetlo), ako aj emisné charakteristiky (ERE - červená emisia, pásmo 600 - 1000 nanometrov). Skrátene povedané, tmavé hmloviny neďaleko galakticého rovníka vďaka Mliečnej ceste svietia! Možno to nie je až také prekvapujúce, ale história vizuálneho pozorovania siaha v tomto prípade ďaleko do minulosti. Ak sa vtedy totiž niekto o tento špecifický obor seriózne zaujímal, mal pravdepodobne možnosť všimnúť si na oblohe aj veci, ktoré nám vďaka svetelnému znečisteniu unikajú. William Herschel v roku 1811 zostavil zoznam 52 oblastí pozadia oblohy, ktoré na neho pôsobili hmlistým dojmom. Severozápadne od galaxie M82 popisuje 1,6 stupňov veľkú oblasť pokrytú belavou hmlovinou. V roku 2004 si jeden amatérky astronóm na svojej fotke vyhotovenej na diaľku kontrolovaným ďalekohľadom umiestneným v horách Nového Mexika, všimol v blízkosti galaxií M81-82 matnú šmuhu, ktorá sa dnes stotožňuje s hmlovinou Vulkán, najjasnejšou časťou celého tohto komplexu, pravdepodobne ležiacou aj v dosahu skúseného pozorovateľa. Podobný komplex prachu sa pritom nachádza aj na južnej oblohe. David Malin našiel dôkaz o týchto prachových mrakoch na niektorých záberoch zo Siding Spring v Austrálii.

Súčasťou súhvezdia Veľkej medvedice je nápadný obrazec siedmich jasných hviezd nazývaný Veľký voz. V staršom ponímaní sa za Veľký voz pokladala iba časť súhvezdia, ktorú tvorí sedem hlavných hviezd α (1,79^m), β (2,37^m), γ (2,44^m), δ (3,31^m), ε (1,77^m), ζ (2,09^m), η (1,86^m) Ursae Maioris a súhvezdie sa ako celok zvyklo takmer vo všetkých jazykoch označovať ako Veľká medvedica, podľa latinského názvu Ursa Maior. Dnes sa už často môžeme stretnúť so zaužívaným pomenovaním Veľký voz, ktoré sa však vzťahuje na celé toto súhvezdie. Najzaujímavejšou hviezdou je Mizar (dzeta Ursae Majoris), ktorý tvorí s Alcorom (80 Ursae Majoris) na oblohe širokú dvojicu. Arabi ju zvykli označovať ako „skúšač ostrosti zraku“, ale pretože jednotlivé zložky delí od seba 12 oblúkových minút, musí ich zdravé oko rozlíšiť bez problémov prakticky vždy. Je viac než jasné, že nápadné zoskupenie Veľkého voza nemôže byť iba celkom čírou náhodou takýmto usporiadaním jednotlivých stálic. Všetky hviezdy s výnimkou Dubhe a Benatnash sú od nás totiž takmer rovnako vzdialené a sú súčasťou medvedieho prúdu, rozptýleného zoskupenia hviezd (Collinder 285), ktoré sa vo vesmírnom priestore spolu pohybuje rovnakým smerom. Patria k nemu popri niekoľkých menej jasných hviezdach v tejto časti oblohy - 37, 38, 78, 80 UMa, 59 Draconis, 21 Leo Minoris, aj niektoré ďalšie, ktoré sa nachádzajú na celkom iných miestach nebeskej klenby. Napríklad Sírius z Veľkého psa, Gemma zo Severnej koruny, delta a dzeta Leonis, beta Eridani, delta Aquarii, beta Serpentis, gama Ceti, alfa Ophiuchi, iota Cephei, beta Aurigae. Stred tohto zoskupenia leží od nás zhruba 75 svetelných rokov, je teda tak blízkym, že na oblohe jeho hviezdy nevnímame vôbec pohromade. Naše Slnko leží približne na jeho okraji. Medzi oboma medveďmi nájdete rozsiahle, ale pritom nie najzretelnejšie súhvezdie Draka. Iba jeho hlava tvorená hviezdami gama, beta, ksi a ny Draconis je pomerne nápadným hviezdnym obrazcom. Telo pozostáva prevažne zo stredne jasných a slabých hviezd, ktoré tvoria takmer polkružnicu okolo Polárky. Najjasnejšou hviezdou je Thuban, polárna hviezda v starovekom Egypte pred 4 800 rokmi, ktorá leží v strede spojnice hviezd Kochab z Malej medvedice a Mizarom z Veľkej medvedice. Drak skrýva veľa deep-sky objektov, mnohé zaujímavého vzhľadu, ale prevažná väčšina z nich je vyhradená pre väčšie ďalekohľady. NGC 6546 je planetárnou hmlovinou nazývanou Mačacie oko. Pri jej celkovej jasnosti 8,8^m ju v triédri uvidíte iba ako slabý bod medzi ostatnými slabými stálicami v tejto oblasti. Zaujímavé ale je, že jej poloha sa takmer presne kryje s polohou severného pólu ekliptiky, teda miesta, do ktorého mieri kolmica k rovine ekliptiky. Je to zároveň stred kružnice, po ktorej je precesným pohybom zemskej osi unášaný severný nebeský pól. Ak hľadáte v Drakovi nejaké dvojhviezdy, nezabudnite sa pozrieť na ν Draconis, ktorá je tvorená dvoma takmer rovnako jasnými bielymi zložkami (4,9^m) vo vzájomnom odstupe 61,9". Takmer podobná je dvojica 16 a 17 Draconis. Biele zložky jasné 5,5^m tentokrát od seba delí 90,3".

Možno si občas kladiete otázku, ktorý najvzdialenejší vesmírny objekt môže byť na oblohe vidieť ešte aj voľným okom, teda len tak bez ďalekohľadu. Ak vyľúčime Magellanove mraky a Veľkú hmlovinu v Androméde, zostáva nám ešte stále niekoľko kandidátov. Ďalšia v poradí nápadnosti je Galaxia v Trojuholníku, ktorá sa ale ocitá na hranici viditeľnosti už počas priemerných pozorovacích podmienok. Na veľmi tmavej oblohe bývajú pritom vidieť ďalšie vzdialené galaxie, ktoré už nepatria do našej Miestnej skupiny. Existujú správy, že na južnej oblohe sa dá lokalizovať podlhovastá špirálová galaxia NGC 253, najväčší a najjasnejší člen blízkej kopy galaxií v Sochárovi. Na prvý pohľad má ale na pozorovanie voľným okom pomerne nízku celkovú jasnosť (7,6m), takže sa vytvárajú dohady, či je to skutočne pravda. Astronomické výpočty ju pritom umiestňujú do vzdialenosti približne 10 miliónov svetelných rokov. Oveľa jasnejšia (6,7 mag) je galaxia NGC 5128 z Centaura. Pretože sa ale na tmavej oblohe okraj južnej Mliečnej cesty rozširuje až k nej, býva vďaka jasnému pozadiu pozorovateľná len s problémami. Na severnej oblohe je vhodným cielom Bodeho galaxia z Veľkej Medvedice. Pred pozorovaním M81 má cenu si zaznamenať, že galaxia má celkovú jasnosť 6,9^m, jej plošná jasnosť ale bude ešte o niečo slabšia. V dôsledku toho, identifikovanie podobne slabých hviezd bude nevyhnutné na správne rozpoznanie tejto galaxie. Pri svojom prvom pokuse sa ale vopred pripravte na neúspech. M81 je totiž súčasťou reťazca slabých hviezd, ktorý začína stálicou 24 Ursae Majoris. Aby sme teda nadobudli pevné presvedčenie, že M81 skutočne vidíme a aby sme si boli istý, že sa vyznáme v zmätku slabých hviezd, musíme najskôr niektoré tieto hviezdy po poriadku presne identifikovať. Postupovať systémom pozrieť sa hore a jednoducho povedať: "Áno ja ju vidím", nie je správne. Začneme hviezdou HD 83489 (V = 5,7), jeden a pol stupňa západne od galaxie a budeme pokračovať hviezdou HD 89343 (V = 6,0) na východnom konci reťazca. Medzi nimi by mali byť vidieť (blysnúť sa je lepšie slovo) prinajmenšom tri na hviezdy podobné objekty. Prvý, hneď západne od HD 89343 je stálica HD 87703 (V = 7,1). Ak nie je bez váhania viditeľná zhruba 25% z celkového pozorovacieho času, pravdepodobne je M81 mimo dosahu. Oveľa ťažšie (10% z celkového času) je rozpoznateľná skupinka hviezd tvorená HD 86458 (V = 8,0), HD 86574 (V = 8,2) a HD 86677 (V = 7,9), ktorá vyzerá ako jeden objekt. Vďaka spomenutým trom hviezdam bude jeho celková jasnosť V = 6,8, ale jeho rozloha spôsobuje, že plošná jasnosť bude menšia ako jedna hviezda tej istej magnitúdy, čo robí skupinku ťažšie identifikovateľnou. Tretí objekt, viditeľný na správnom mieste iba 5-10% z celkového času bočným pohľadom je galaxia M81! Aj keď sa to ľahko hovorí, nemala by vyzerať ako obyčajná hviezda, ale pripomínať skôr sotva viditeľného nestelárneho člena vzdialenej galaktickej kopy vo veľkom ďalekohľade. Jej polohu je vhodné si overiť ešte aj určením ďalšej hviezdy HD 85828 (V = 7,7), nachádzajúcej sa 40´ južne od nej. Pre kompletnosť treba dodať, že v dosahu by teoreticky mohla byť ešte i južnejšie položená galaxia M83 v Hydre. Áno, je to paráda.

Podľa tohto návodu Briana Skiffa videl Bodeho galaxiu mimo iných pozorovateľov i Timo Karhula. Veď M81 je jedným z objektov, na ktoré má počas celého roka vo Švédsku dobrý výhľad. "Druhého februára roku 1997 som to po čítaní Brianovho úspechu sám vyskúšal. Po niekoľkých neúspešných pokusoch sa mi konečne podarilo pozitívne pozorovanie. Boli mimoriadne priaznivé pozorovacie podmienky, limitná magnitúda prinajmenšom 7,2 v zenite, dobrý seeing a bolo po polnoci, kedy sa mi obloha častejšie zdá tmavšia. Ležal som na zemi (bez snehu) na chrbte, kedy M81 kulminovala vo výške 80 stupňov a sústredil sa na pozorovanie tejto oblasti asi 15 minút. Identifikoval som všetky blízke hviezdy a podarilo sa mi galaxiu vidieť. Mohol by som tiež pripomenúť, že som toto pozorovanie vykonal v nadmorskej výške iba 85 metrov vo Virsbo, dedinky 150 kilometrov severozápadne od Stockholmu. Sú prinajmenšom dvaja ďalší Škandinávci o ktorých viem, že boli s pozorovaním M81 úspešný. Pozorovateľ komét Bjorn Granslo a Oddleiv Skilbrei z Nórska." Na celom svete je ich ale oveľa viac. A čo susedná galaxia M82? Aj z predošlých riadkov vyplýva ponaučenie, že bude poriadny rozdiel medzi pozorovaním galaxie M81 s celkovou jasnosťou 6,9^m, ktorá bola skoro na hranici viditeľnosti a o jeden a pol magnitúdy slabšou galaxiou M82 (celková jasnosť 8,4^m). Navyše tesne na severozápad od nej sa nachádza jedna slabá stálica ôsmej magnitúdy, ktorá by pravdepodobne bola videná skôr. Takéto pozorovanie teda vyzerá dosť nepravdepodobné. Ale možno niekto s mimoriadne výnimočným zrakom a skúsenosťami, vo vyššej nadmorskej výške pod veľmi tmavou oblohou, by mohol M82 v zenite zazrieť. Budete to práve vy? Odlišný tvar galaxií M81 a M82 je evidentný už v jednom zornom poli triédra 10x50. Prvá z nich je oválna a trochu jasnejšia, druhá upúta svojim podlhovastým tvarom. Veľká medvedica je v ďalekohľade zvlášť bohatá na galaxie. Navyše sa súhvezdie nachádza na severnom konci pásu galaxií, ktorý sa sem šíri cez Leva, Poľovné psy a Vlasy Bereniky až zo samotnej Panny, srdca superkopy galaxií Virgo, na ktorej rozhraní sa nachádza i naša Miestna skupina. Táto superkopa sa delí do menších kôp rôznych veľkostí. Naša Miestna skupina je jednou z najmenších, ďalšou malou kopou je v našom blízkom okolí skupina okolo spomenutých galaxií M81 a M82 v severnej časti súhvezdia (zahŕňa 13 ďalších galaxií), či skupina okolo M101 na konci chvosta medvedice. M101 patrí takisto medzi jasné galaxie severnej oblohy, ale je trochu inou kategóriou. Jej celková jasnosť dosahuje síce celkom priaznivých 7,9^m, ale pretože galaxiu pozorujeme v smere takmer kolmom na rovinu jej špirály, jej jas je rozložený do príliš veľkej plochy, čím sa nám aj na trochu presvetlenej oblohe ľahko stráca. Voľným okom sa o ňu pokúšalo hneď niekoľko pozorovateľov a podľa všetkého bude vyžadovať nadprirodzené podmienky. V triédri je zaujímavou úlohou odhadovať zmeny jej uhlovej veľkosti pomocou dvojice hviezd v jej tesnej blízkosti v závislosti od zmeny pozorovacích podmienok. Samotná galaxia pôsobí dojmom slabého obláčika bez akéhokoľvek tvaru.

Rys a Žirafa sú veľmi nevýraznými súhvezdiami prakticky v bezhviezdnej oblasti. Najjasnejšou hviezdou Rysa je alfa Lyncis, ktorá dosahuje 3. magnitúdu a je zreteľne červená. Nájdeme ju ľahko, s hviezdami Pollux a Regulus vytvára pomerne veľký, takmer rovnostranný trojuholník. Potom nasleduje hviezda 38 Lyncis a ďalších dvanásť jasnejších ako 5^m. Z astronomického hľadiska patrí súhvezdie k tým menej zaujímavým, pretože neobsahuje žiadne otvorené hviezdokopy a hmloviny. Na rozhraní s Povozníkom však leží Herschelov ďalekohľad, dnes už neexistujúce súhvezdie, ktoré kedysi vytvárali stálice 63, 64, 65 a 66 Aurigae a niektoré ďalšie slabšie. To vyznať sa v zhluku slabých, ale v skutočnosti veľmi vzdialených a veľmi svietivých hviezd Žirafy je prakticky nemožné. Aj keď súhvezdie zaberá pomerne veľkú oblasť a jeho juhovýchodné rozhranie nepatrne zasahuje do Mliečnej cesty, obsahuje iba štyri hviezdy jasnejšie ako 4,5^m. Pri hľadadí rozsahom malej otvorenej hviezdokopy Zlatá harfa - NGC 1502 (5,7^m), je vedúcou stopou výnimočná retiazka rôzne jasných hviezd 8-10^m dlhá dva a pol stupňa, známa ako Kembleho kaskáda. Najlepšie je vidieť v triédroch s veľkým zorným polom. NGC 2403 je okrajovým členom galaktickej skupiny M81 a súčasne najjasnejšou galaxiou (8,5^m) severne od nebeského rovníka, ktorá sa nedostala do Messierovho katalógu. Pre triéder 10x50 je naozaj ľahkým cielom. Vyzerá ako predĺžený obláčik s nenápadným centrálnym zjasnením. Pazminova hviezdokopa, taký názov nesie otvorená hviezdokopa Stock 23, ktorú dlhé roky mnohé katalógy proste ignorovali. Nájdete ju niekde na hraniciach Žirafy, Kasiopeje a Perzea a v triédri v nej rozoznáte niekoľko stelárnych bodov ôsmej veľkosti oproti nerozlíšiteľnému pozadiu. Zaujímavým je i objekt označovaný ako Collinder 464. Jedná sa buď len o bohaté pole hviezd, ktoré je ako rozsiahla hmlistá plocha vidieť i voľným okom alebo o extrémne veľkú, uvoľnenú a nepravidelnú otvorenú hviezdokopu. V triédroch na ploche veľkosti dvoch stupňov napočítate päť hviezd 6^m, osem 7^m a dvadsať 8^m a slabších. Stálice 11 a 12 Cam predstavujú široký pár (108,5"), ktorého prvá zložka dosahuje jasnosť 5,4^m a druhá 6,5^m.