Nad Oblakom v Štíte je Mliečna cesta zreteľne rozdelená Veľkou trhlinou na dva tzv. hlavné prúdy, z ktorých jeden prechádza priamo cez výrazné súhvezdie Orla, druhý rozsiahly výbežok zasahuje zhruba od hviezd dzeta a epsilon Aquilae cez juhovýchodnú časť Herkula až do Hadonosa, kde hmlisto končí pri hviezdach beta, gama a 68 Oph. Má nepravidelný tvar a obsahuje v sebe zopár rozsiahlych zjasnení s nižšou plošnou jasnosťou. Najsvetlejšia časť je v okolí otvorenej hviezdokopy NGC 6633, ktorá je voľným okom vidieť ako výrazná kruhová škvrna. Západne od nej sa nachádza uhlovo väčšia, ale menej nápadná kopa IC 4756, ktorá môže byť takisto viditeľná bez ďalekohľadu. V triédri sa premení na oblasť niekoľkých slabých hviezd bez centrálneho zhustenia, na nepravidelné mierne nakopenie hviezdneho pola. Stálice 66, 67, 68, 70 a 73 Ophiuchi sú usporiadané do tvaru drobného písmena V, ktoré je na aspoň trochu tmavej oblohe vidieť zreteľne i voľným okom. To je Býk Poniatowského - staré, ale už neexistujúce súhvezdie zavedené ešte v roku 1777. Smerom na severovýchod od neho a pri hviezde beta Ophiuchi, pritom leží ďalšia otvorená hviezdokopa - IC 4665. Vyzerá ako neprehliadnuteľná hmlistá škvrna veľkosti Mesiaca na okraji Mliečnej cesty. V triédri sa ukáže ako nápadná skupina dvadsiatich až tridsiatich bielych hviezd na nezreteľnom hmlistom pozadí. Obsahuje niekoľko hviezdnych reťazcov a zopár dvojhviezd. V hlavnom obrazci Hadonosa si potom všimnite i niekoľko z tých jasnejších guľových hviezdokôp (napr. M10, M12, M14). Druhý výraznejší prúd Mliečnej cesty sa tiahne takmer priamo súhvezdím Orla. Od tejto oblasti (až do súhvezdia Labute) Mliečna cesta naozaj vizuálne zanecháva pocit, že je popretkávaná plynovými a prachovými mrakmi Veľkej trhliny, nie na každom mieste je rovnako jasná, obsahuje hviezdne mračná, nápadné škvrnky hviezdokôp alebo iba náhodných blízkych slabých hviezd a tmavé hmloviny, ktoré sa do nej zarezávajú a formujú tak jej tvar. Prvé mierne zjasnenie sa nachádza v hlavnom prúde východne od hviezdy 23 Aql, zhruba na mieste, kde Mliečna cesta pretína úroveň nebeského rovníka. Západne od Altaira sa zase ukazuje jasný podlhovastý pás zabiehajúci až do súhvezdia Šípu. V asi 2/3 vzdialenosti od vrchu má v sebe ďalšie zjasnenie a jedno kruhové (ale menej nápadné) západne od hviezdy mu Aql. Vnútorné okraje oboch prúdov v Orlovi i Hadonosovi sú ťažko definovateľné, zvlášť v hornej časti akoby sa dotýkali. Počas dobrej noci s triédrom upriamte svoju pozornosť na miesto nachádzajúce sa približne jeden a pol stupňa východne od hviezdy gama Aquilae. Nachádza sa tam totiž mimoriadne tmavý prachový mrak (s osou orientovanou smerom na severovýchod), ktorý vďaka svojej temnosti dostal výstižnú prezývku Tmavé miesto v Orlovi. Barnard 143 je jeho severnou časťou a má dva nápadné záhyby, Barnard 142 predstavuje južnú časť. Je to dvojica jedných z najľahšie pozorovateľných tmavých hmlovín, ktoré sa objavujú ako bezhviezdna oblasť skutočne zanechávajúca silný dojem nepriehľadnej látky umiestnenej medzi pozorovateľov a ďalekými hviezdami.  Keď všetky susedné svetlá zhasnú a počas noci s mimoriadnou priezračnosťou, pokúste sa tieto hmloviny ako definovateľnú kontrastnú črtu oproti Mliečnej ceste zachytiť i voľným okom. Charakteristický tvar písmena E, ktorý je vidieť v triédroch, ale takmer s určitosťou nerozoznáte. Ďalej na západ ležia dve otvorené hviezdokopy. NGC 6709 (6,7^m) je v zornom poli pomerne jasnou hmlistou škvrnkou. NGC 6755 bude oproti nej o niečo menej nápadná (7,5^m) a dá sa ľahšie prehliadnuť.

Keď sa počas letných nocí vyberiete na prechádzku s triédrami po Mliečnej ceste, možno vás prekvapí, že v rozsiahlom a výraznom súhvezdí Orla, nenájdete inak už prakticky žiadne zaujímavé objekty. Túto časť oblohy totiž tvorí oblasť medzi ramenom Orióna a Strelca (je potrebné si ale uvedomiť, že podstata špirálovej štruktúry je veľmi málo známa a je ťažko definovateľná - neexistujú žiadne jej presné hranice, napriek mnohým desaťročiam úsilia pokúsiť sa ich načrtnúť). Sú tu preto len veľmi blízke, či naopak veľmi vzdialené a o to slabšie hviezdy, ktoré ale spoľahlivo zakrývajú temné mračná Veľkej trhliny, komplexu prachu v našom ramene rozmiestneného pozdĺž galaktického rovníka. Najužší a s ostrými hranicami je v Labuti, naopak najširší je medzi Orlom a Hadonosom, navyše mierne uhýba smerom na západ. Na tomto mieste je k nám totiž oveľa bližšie (len 1 500 svetelných rokov), zatiaľ čo v Labuti sa vzďaluje až na tisícky svetelných rokov. Pretože je reťaz hmlovín mierne sklonená voči rovine našej Galaxie, Mliečna cesta je v Orlovi jasnejšia na juhovýchode od Veľkej trhliny, zatiaľ čo v Labuti na severozápade. Desať stupňov na severovýchod od Altaira (najjasnejšej hviezdy Orla) leží drobné súhvezdie Šípu. Aj keď pozostáva len z hviezd tretej a štvrtej magnitúdy, jedná sa o pomerne nápadný hviezdny obrazec, ktorý vykresľujú stálice alfa, gama, delta a epsilon Sagittae. Priamo v ňom sa nachádza guľová hviezdokopa M71 (8^m), ktorú je možné zachytiť triédrom. V tejto časti a smerom cez Líšku sa dva prúdy Mliečnej cesty začínajú k sebe približovať a Veľká trhlina medzi nimi sa zužuje. Zatiaľ čo východný prúd v Šípe tvorený bohatstvom hviezd o jasnosti 6^m až 9^m sa trochu rozširuje a uberá na jasnosti, v západnom prúde v Líške (medzi Albireom a dzeta Aquilae) sa nachádza veľká tmavá oblasť. Pri pozornejšom pohľade sa v nej ale dá tušiť nejaký slabší prechod, vypínajúci sa mierne na západ. Mliečna cesta je tu však obrovská (i smerom do Labute), najmä bočným pohľadom siaha takmer k Vege zo súhvezdia Lýry, na druhej strane ju zase delí len niekoľko málo stupňov od Delfína. Oba prúdy sa potom spájajú až za Denebom a Mliečna cesta znovu pokračuje jednou vetvou. Takmer v strede je vidieť veľmi nápadná a neprehliadnuteľná Brocchiho hviezdokopa (3,6^m). Triéder v nej odhalí malé zoskupenie desiatich hviezd šiestej a siedmej magnitúdy (vrátane stálic 4, 5 a 7 Vulpeculae), ktoré sa niekedy podľa svojho tvaru nazývajú Vešiak alebo Ramienko (Collinder 399). Voľným okom by nad hviezdou alfa Vulpeculae mohla byť vidieť počas vynikajúcich podmienok ako nezreteľná škvrna veľkosti jedného stupňa i ďalšia veľká otvorená hviezdokopa označovaná ako Stock 1. Len niekoľko stupňov východne od nej nájdete vôbec prvú objavenú planetárnu hmlovinu. Nazýva sa Činka (7,4^m) a na rozdiel od Helixa z Vodnára sa dá prekvapujúco ľahko rozpoznať, pretože nedosahuje takú nízku povrchovú jasnosť. V triédri ju zazriete v tom istom zornom poli s hviezdami γ Sagittae a 14 Vulpeculae. Vyzerá ako drobná mierne oválna škvrnka s ostrými okrajmi, snáď aj s náznakom rozpoznania jej tvaru ako dvoch zlepených diskov. Z ďalších otvorených hviezdokôp v tejto oblasti by mohla byť pod tmavou oblohou zaujímavá ešte NGC 6940 (6,3^m). S hviezdami 41, 46 a 52 Cygni tvorí malý rovnobežník. V triédri sa predstaví ako oválna škvrna, z ktorej vystupuje zopár matných hviezd. O niečo ľahšou úlohou je identifikovanie kopy NGC 6885, ktorá obsahuje hviezdu šiestej veľkosti 20 Vulpeculae a tri desiatky stálic ôsmej magnitúdy a slabších.

Labuť je typickým letným súhvezdím najbohatšej oblasti Mliečnej cesty severnej pologule. Jej severná časť v našich zemepisných šírkach nezapadá a súhvezdie je počas večera dobre viditeľné od júna do januára. Najjasnejšie hviezdy (alfa, gama, beta, epsilon, eta, delta Cygni) sú zoskupené do nápadného tvaru písmena X, ktorý sa najmä v staršom ponímaní často nazýval ako Severný kríž alebo Kríž Sv. Heleny. Keď sa Labuť nachádza na jar na východe, leží kríž na ľavom boku. Až pri svojom pohybe na západ, niekedy okolo Vianoc, sa kríž postupne vztýči. Labuť obsahuje bezpochyby vizuálne najkrajšiu časť severnej Mliečnej cesty. Veľká trhlina tu so svojimi ostrými hranicami s hviezdnymi oblakmi vykazuje veľký kontrast. Ten najnápadnejší oblak (vôbec najjasnejšia časť Mliečnej cesty severne od nebeského rovníka) sa rozkladá v západnom prúde po celej dĺžke od Albirea až k regiónu gama Cygni a má podlhovastý tvar. Na východ od spojnice týchto dvoch hviezd siaha do vzdialenosti asi dvoch stupňov, na západ do vzdialenosti o stupeň ďalej. Najskôr si všimnite, že má iný jas ako Oblak v Štíte - nie je taký hmlistý a je skôr nadýchaný bielou farbou. V triédri je v tejto oblasti vidieť veľmi veľká hustota hviezd. V západnej polovici oblak obsahuje veľmi jasné kruhové zjasnenie v okolí Albirea, v tejto časti sa jedná o vôbec najnápadnejší útvar. Keby sa toto zjasnenie nenachádzalo priamo v jasnom oblaku, pravdepodobne by bolo jedným z najkontrastnejších celistvých útvarov na oblohe. Triédrom je v ňom vidieť niekoľko jasných pri sebe stojacich hviezd, ktoré sú slabo vidieť i voľným okom. Východná polovica oblaku je výnimočná vďaka bohatému nadbytku hviezd jasnosti 6^m až 10^m a nachádza sa tam druhé zjasnenie, ktorého súčasťou je reťaz jasných hviezd 28, 36, 40 Cygni a ďalších. Navyše v celom oblaku sa nachádza sústava tmavých hmlovín, z ktorých je najnápadnejšou Ryba na mise (Barnard 144), v okolí hviezdy eta Cygni (l = 65^o). Má podobu mierne stočeného oválu do tvaru písmena S. Ak je obloha dosť tmavá, ukážu sa v triédri i zložité štruktúry (najmä severné časti) v známom hmlovinovom komplexe IC 1318, ktorý sa v niekoľkých smeroch, až päť stupňov dlhých výbežkoch, rozkladá okolo hviezdy gama Cygni. LDN 889 je nenápadným tmavším zárezom v severozápadnej a LDN 880 v západnej časti tohto známeho komplexu. Keď hľadíme do tejto oblasti, pozeráme sa vlastne smerom pozdĺž špirálového ramena našej Galaxie, ramena Orióna (my sme v jeho vnútri). Jeho okraj sa v Labuti stáča smerom ku stredu, zatiaľ čo na druhej strane oblohy, v Korme a Plachtách mieri od stredu. Patrí do neho množstvo blízkych objektov predovšetkým zimnej oblohy, ako aj riedka asociácia Cygnus OB7, ku ktorej sa zaraďuje Deneb a zrejme i Severná Amerika, hviezdy 55 a 68 Cygni a niektoré ďalšie slabšie. Jej stred sa umiestňuje do vzdialenosti 1 500 svetelných rokov. Oveľa ďalej je Granátová hviezda a súvisiaca asociácia Cepheus OB2 - 3 000 svetelných rokov, ktorá je už súčasťou Perzeovho galaktického ramena.

Neďaleko hviezdy gama Cygni môžeme ľahko lokalizovať malú otvorenú hviezdokopu M29 (6,6^m). Počas dobrých pozorovacích podmienok pôsobí v kvalitnom triédri na skúsených pozorovateľov ako zovretá skupinka siedmich alebo ôsmich drobných hviezd, ktoré sú rozmiestnené veľmi podobne ako známe Plejády zo súhvezdia Býka. Len pre nás škoda, že je prekrývaná medzihviezdnou hmotou, v tejto oblasti veľmi intenzívnou, inak by bola určite o tri magnitúdy jasnejšia a mohla by konkurovať skutočným Plejádam! Východný, na tomto mieste slabší prúd Mliečnej cesty pokračuje cez Šíp a Líšku, tiahne sa pravým krídlom Labute a nenápadne sa vytráca približne pri hviezde tau Cygni. Pod hviezdou epsilon Cygni sa rozprestiera temnejšia oblasť. Práve tu však máme možnosť objaviť príklad snáď najľahšie pozorovateľného pozostatku výbuchu po supernove - rozsiahly hmlovinový komplex Riasy. Presnejšie Východný oblúk (NGC 6992-95) býva v triédri vidieť ako malý hmlistý oblúčik alebo hák jedným koncom smerujúci priamo na hviezdu epsilon Cygni. Jasnejší je na severe - NGC 6992 a bledne južne smerom na západ oblúka, ku koncu NGC 6995. Východný oblúk je jedinou časťou pozostatku tejto supernovy, ktorá môže byť neomylne videná v binokulároch. Ako to už ale obyčajne býva, pod vynikajúcou oblohou je toho vidieť oveľa viac. To už nie je problém bočným pohľadom zazrieť i časť Západného oblúka (NGC 6960) na jednej strane od hviezdy 52 Cygni. Centrálna oblasť je najslabšou časťou tohto obľúbeného letného exponátu a pravdepodobne môže byť vidieť iba v ďalekohľade. Ak hľadáte skutočnú výzvu na letnej oblohe, pokúste sa zazrieť Východný oblúk voľným okom. Budete ale musieť zrejme dodržať jeden už osvedčený postup. Najskôr je potrebné skočiť do obchodu kúpiť O-III filter (lepšia bude 2" verzia), ktorý odstráni okolo hmloviny slabé hviezdy a nejaký materiál na výrobu kartónovej rúrky, ktorá odstráni periferné svetlo. Pokiaľ chcete mať lepšie šance a nenechať pozorovanie na náhodu, zastavte sa i v cestovnej kancelárii a rezervujte si letenku na Kanárske ostrovy (v blízkosti Európy sú tam najlepšie podmienky). V noci je podstatná čo najlepšia adaptácia očí na tmu a hraničná magnitúda v zenite, malo by byť aj veľmi sucho. Pozrite sa najskôr do mapy, aby ste s istotou vedeli, kde sa hmlovina nachádza a použite na ňu bočný pohľad (priamo to asi nepôjde). Ak máte mladšie oči, ste vo výhode. Najskôr si pre istotu overte svoj zrak na komplexe hmlovín okolo hviezdy gama Cygni, ktorý by mal byť vidieť ako svetlejšia oblasť nepatrne vystupujúca nad pozadím oblohy. Potom už svoju pozornosť nasmerujte na Východný oblúk a pozorne sa pozerajte bez žmurkania asi 30 sekúnd. Možno sa vám sem tam niekoľkokrát mihne a po oddychu a jeho opätovnom pozorovaní potvrdíte jeho viditeľnosť. Stroskotali ste alebo ste ho videli? Ak áno, pamätajte na to, že Walter Scott Houston vo svojej knihe píše, že bola oznámená jeho viditeľnosť i s UHC filtrom.

Veľmi zaujímavou oblasťou je tá v okolí hviezdy Deneb (najjasnejšia hviezda Labute), ale ťažko sa popisuje. Končí tu Veľká trhlina, dva hlavné prúdy Mliečnej cesty sa navzájom dosť komplikovane spájajú a ona sama pokračuje ďalej už len jednou vetvou. Tmavá oblasť so stredom približne medzi Denebom a gama Cygni sa nazýva Severné uhoľné vrece (LDN 896). Pomenovanie v súvislosi so Severným krížom je viac než zrejmé. Východne od neho sa nachádza nápadný hviezdny oblak, ktorý leží zhruba v oblasti medzi hviezdami ksi, 57, 59 a 68 Cygni. Jeho súčasťou je i známa emisná hmlovina Severná Amerika. Pýtate sa, či môže byť vidieť vizuálne bez akejkoľvej optickej pomoci (i bez UHC filtra) alebo sa jedná iba o oblak z veľkého množstva hviezd na jej mieste? Skúsení pozorovatelia sa prikláňajú skôr k druhej z možností. Nejaké svetlo pravdepodobne patrí aj hmlovine, ale nahustené hviezdy majú stále významný príspevok. S počtom nerozlíšiteľných hviezd v tejto oblasti je rozlišovacia schopnosť oka taká, že vidí väčšinou iba trojuholníkovú škvrnu blízko Denebu, ktorej okraje sú dosť intenzívne ohraničené tmavými hmlovinami. Veľa ľudí vidí zrejme iba hviezdny oblak na mieste NGC 7000 a je presvedčených, že videlo samotnú hmlovinu. Zmenšenina severoamerického kontinentu má na oblohe veľkosť asi dva a pol stupňa, presiahne teda zorné pole väčšiny ďalekohľadov. Jej plná rozloha je veľmi dobre vidieť v triédroch, v ktorých hmlovina pekne vyniká a dá sa rozoznať jej celkový tvar. Severná Amerika však zďaleka nie je na všetkých miestach rovnako nápadná. V prvom rade si všimnite temného pásu (LDN 935), ktorý ju oddeľuje od Pelikána (IC 5067-70), i tej vraj býva vidieť (je menej nápadný ako Severná Amerika, ale môže sa blysnúť pod priezračnou oblohou vo vyššej nadmorskej výške). Temný pás je najnápadnejší v okolí Mexického zálivu a atlantického pobrežia (na Zemi na východe, na oblohe na západe), práve preto na týchto miestach hmlovina najviac vyniká. O niečo menej výrazné je už územie Strednej Ameriky vrátane Mexika, potom nasleduje vnútrozemie. Na iných miestach (tichomorské pobrežie) je už kontrast menší a je ťažké hmlovinu oddeliť od svetlého pozadia Mliečnej cesty bohatej na hviezdy, najmä v hornej časti (sever Kanady). Tam dokonca s Mliečnou cestou splýva, pretože jas Mliečnej cesty je skoro rovnaký a vizuálne taký istý ako jas Severnej Ameriky. Ak máte smolu na svetelné znečistenie (ale aj keď nemáte), vyskúšajte si aspoň pred jeden objektív triédra 7x50 alebo 10x50 provizórne zabudovať nejaký 2“ hmlovinový filter (UHC, O-III). Jedno oko sa tým pádom bude pozerať cez objektív s filtrom, druhé cez objektív bez filtra. Mozog si na prekvapenie dokáže zložiť obraz tak, že výsledkom tejto kombinácie je stmavnutie oblohy, čím sa trochu zvýši i kontrast hmlovín, pričom prirodzené farby hviezd ostávajú zachované. Na pozadí Severnej Ameriky sa v severnej časti nachádzajú dve nezreteľné tmavé škvrnky s neostrými okrajmi. Tá bez označenia môže niekomu pripomínať podkovu, Barnard 352 predstavuje maličký temný zárez trojuholníkového tvaru, ktorého severné rozhranie lemuje oblúk štyroch hviezd 9^m. V centrálnej oblasti sú zase zrejmé niektoré lokálne zjasnenia. Množstvo detailov je naozaj ohromujúce. A to sme ešte nespomenuli takmer zabudnutú otvorenú hviezdokopu NGC 6966, ktorá označuje jazero Superior. Triéder 10x50 ju však nedokáže vytiahnuť z príliš jasného pozadia, vhodnejší by bol minimálne 20x60, v ktorom sa hviezdokopa predstaví ako svetlá kruhová a zrnitá škvrna, s tušením niekoľkých drobných hviezd.

K Severnej Amerike sa zo severu (od spojnice hviezd alfa - eta Cephei) zarezáva dlhá a úzka, ale nápadná čierna trhlina. Jej súčasťou je veľmi tmavá oblasť oválneho tvaru šírky štyroch až šiestich stupňov (Le Gentil 3 alebo Khavtassi 141), vizuálne snáď ešte tmavšia ako samotná obloha a v ktorej sa nenachádza ani jedna voľným okom viditeľná hviezda. Je skutočne čierna ako uhlie a vyzerá ako diera v oblohe. Po Uhoľnom vreci z Južného kríža a Fajke z Hadonosa je snáď najľahšie pozorovateľnou tmavou hmlovinou na oblohe. Na excelentných pozorovacích miestach sa pritom z oblohy nestratí ani s desať dní starým Mesiacom, zvlášť ak je atmosféra natoľko čistá, že rozptýlenie mesačného svetla v atmosfére je minimálne a neexistuje už žiadne ďalšie svetelné znečistenie. Ak sa spýtate určitého počtu astronómov, ktorí často pozorujú oblohu, budú určite súhlasiť s názvom Severné uhoľné vrece práve pre túto oblasť so stredom v mieste 21h 13m a +50^o 42^,, pretože je väčšia a podobnejšia skutočnému Uhoľnému vrecu v Južnom Kríži, než tou na konci Veľkej trhliny medzi Denebom, gama a epsilon Cygni, o ktorej sa zmieňuje John Herschel. Tmavá hmlovina pokračuje v podobe úzkeho prierezu ďalej (bez hviezd) menej výrazne, ale rovnomerne so stálou šírkou jedného stupňa cez hviezdu rho Cygni pretínajúc naprieč Mliečnu cestu a na druhom okraji plynule prechádza do svojho okolia (Komín - Funnel nebula). Ako osamotená hmlistá škvrna je nad Denebom vidieť optická dvojhviezda Omega Cygni. Je tvorená zložkami jasnými 5^m a 5,4^m, ktoré majú vzájomný odstup 19,2´. Asi štyri stupne východne od Denebu sa môžete pokúsiť zazrieť pri dobrých podmienkach nenápadnú hmlistú škvrnu veľkosti pol stupňa, v tomto prípade otvorenú hviezdokopu M39. Aj keď dosahuje celkovú jasnosť 4,6^m, do očí rozhodne nebije. Vďaka svojej rozsiahlosti sa javí ako veľmi uvoľnená, je chudobná a riedka a nepatrne prechádza do inak bohatého hviezdneho okolia. V triédri ju však vidieť bez najmenších problémov a dá sa ľahko rozlíšiť jej 30 hviezd medzi 6. a 9. magnitúdou. M39 je centrom malého lokálneho zjasnenia, ktoré sa nachádza v západnej polovici ďalšieho bieleho hviezdneho oblaku. Ten má podlhovastý tvar a na druhej strane siaha až k severovýchodným hraniciam súhvezdia Jašterice. Veľkosťou a jasnosťou je snáď i porovnateľný s tým v západnej časti Labute (smerom ďalej sa už nápadnejší útvar nenachádza). Jeho jas je na prvý pohľad nerovnomerný. Prvý nápadný oválny tmavý fľak v podobe Barnard 168 (Tmavá cigara), v ktorom nie sú voľným okom viditeľné hviezdy, sa nachádza štyri stupne mierne na juhovýchod od M39. Má ostré okraje a kontrastuje so svojim okolím - skutočne rozsiahly oblak prachového materiálu, ktorý nám znemožňuje výhľad do vzdialenejších častí Galaxie. Na jeho juhovýchodnom okraji navyše leží drobná otvorená hviezdokopa IC 5146 (7,2^m) ozdobená aj emisnou hmlovinou (Cocoon nebula). V triédri 10x50 vyzerá ako zrnitý hmlistý obláčik s rovnomerným rozložením jasu. Priamo v okolí dvojice hviezd phi_1,2 Cygni je vidieť nezreteľné oválne stemnenie veľkosti asi dvoch stupňov. Najnápadnejšie zjasnenie v oblaku sa nachádza presne na hraniciach súhvezdí Jašterice, Labute a Cefea. Ako výrazná kruhová škvrnka je na jeho okraji vidieť otvorená hviezdokopa NGC 7243 (6,4^m). To sme sa už definitívne dostali do súhvezdia Jašterice, ktorej hlavná retiazka hviezd 1, 2, 3, 4, 5, 6, 7 Lacertae sa pomerne dobre vyníma nad veľkým množstvom slabých okolitých stálic. Druhú otvorenú hviezdokopu v nej hľadajte len o jedno zorné pole triédra južným smerom od tej predchádzajúcej. Má označenie NGC 7209 (7,7^m) a je o niečo menej výrazná. Jej najjasnejšie hviezdy dosahujú 8,5^m.

Na letnej oblohe stojí za námahu vyhľadať i ďalšie nápadné hviezdne zoskupenia a objekty, aj keď tie sa už v Mliečnej ceste nenachádzajú. Počas horúcich neskorých večerov prechádza v našich zemepisných šírkach zenitom rozsiahle súhvezdie Herkula. Nájdeme ho zhruba v trojuholníku, ktorého vrcholy tvoria Vega z Lýry, Ras Alhague z Hadonosa a Gemma zo Severnej koruny. Napriek tomu, že jeho obrazec nemá žiadnu poriadne jasnú hviezdu, je pomerne nápadný. Telo Herkula vyznačujú štyri hviezdy: epsilon, eta, phi a dzeta Herkulis, ktoré tvoria štvoruholník pomenovaný ako „kvetináč“. Z neho potom vychádzajú jednotlivé reťazce hviezd na juhozápad a juhovýchod, ako aj na severozápad a severovýchod. Na západnej strane kvetináča, v asi 2/3 vzdialenosti medzi dzeta a eta Herkulis, leží najjasnejšia guľová hviezdokopa (5,7^m) severnej oblohy - M13. Už počas priemerných podmienok je viditeľná voľným okom ako malá hmlistá škvrna priemeru štvrť stupňa mierne sa zjasňujúca do stredu. V triédri (alebo voľným okom na vynikajúcej oblohe) sa v jej tesnej blízkosti ukáže i dvojica postranných hviezd jasností 6,8^m a 7,3^m. Počas podobných pozorovacích podmienok obráťte svoju pozornosť aj do severnej časti súhvezdia. Približne uprostred medzi hviezdami eta a iota Herkulis sa totiž nachádza ďalšia guľová hviezdokopa, v tomto prípade M92. Má celkovú jasnosť 6,4^m a niekedy môže byť takisto pozorovateľná bez ďalekohľadu. V porovnaní s M13 nie je až taká známa, možno preto, že v jej blízkosti neležia žiadne jasné hviezdy. Ak hľadáte na letnej oblohe nejakú peknú optickú dvojhviezdu rozlíšiteľnú triédrom, vyskúšajte dvojicu 36 a 37 Herkulis. Jednotlivé zložky majú jasnosť 5,7^m a 6,8^m a od seba ich delí vzdialenosť 70 oblúkových sekúnd. Vo východnej časti súhvezdia, smerom ku hviezdne ny Her, sa nachádza apex - bod, ku ktorému sa približuje Slnko vzhľadom k blízkym hviezdam. Rýchlosť, akou sa Slnko pohybuje v smere apexu dosahuje takmer 20 km/s. Na západ od Herkula leží dojímavý oblúk siedmich jasnejších hviezd na čele s Gemmou, ktorá tvorí drahokam súhvezdia Severnej koruny. Hviezda ny Coronae Borealis je dvojhviezdou, ktorej zložky jasnosti 5,2^m a 5,4^m sa dajú vo vzájomnom odstupe 370" rozlíšiť triédrom. Pretože sa však súhvezdie nachádza ďalej od Mliečnej cesty, podobne ako väčšina takto umiestnených súhvezdí ponúka iba hromadu slabých galaxií. Astronomicky najzaujímavejším objektom je extrémne bohatá, ale bilión svetelných rokov vzdialená kopa galaxií Abell 2065, obsahujúca viac ako 1 000 galaxií v závratných hlbinách vesmíru. Pod Severnou korunou sa nachádza Hlava Hada, ktorú tvorí päťuholník jasnejších hviezd. Súhvezdie Hada je jediným súhvezdím, ktoré je na oblohe rozdelené na dve časti. Chvost Hada sa tiahne až k východu a končí pri Orlovi. Obe časti súhvezdia sa rozkladajú v okolí nebeského rovníka a na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že sú si v mnohom podobné. Opak je však pravdou. Hlava Hada sa nachádza ďalej od Mliečnej cesty a je preto bohatá na extragalaktické objekty - galaxie, väčšina z nich je však pomerne slabá. Z pár guľových hviezdokôp vyniká M5, ktorá v ďalekohľade súťaží s M13 o titul najkrajšej guľovej hviezdokopy severnej oblohy. Na tmavej oblohe ju môžete nájsť i voľným okom pri hviezde 5 Serpentis (5,1^m), ktorá však svojim jasom a blízkosťou bude zrejme trochu prekážať. Triéder ju ukáže ako hmlistý obláčik o priemere približne 17 oblúkových minút. Chvost Hada leží prakticky vnútri Veľkej trhliny, ktorá rozdeľuje letnú Mliečnu cestu na dva prúdy. Vďaka tmavým prachovým mračnám v tejto časti oblohy nájdeme veľmi málo otvorených hviezdokôp a hmlovín, na ktoré sme zvyknutí pri pozorovaní súhvezdí umiestnených v bohatých hviezdnych poliach nebeskej rieky. Jeden objekt je však výnimočný - Orlia hmlovina, emisný komplex, v ktorého vnútri leží i otvorená hviezdokopa.

Na druhej strane Herkula leží pôsobivé súhvezdie Lýry. Počas vynikajúcich podmienok si všimnite, že okraj Mliečnej cesty z Labute siaha až do hlavného obrazcu tohto súhvezdia. A práve tu ako pozorovatelia s triédrom môžete objaviť zopár zaujímavých objektov, aj keď tie sú určené hlavne pre väčšie ďalekohľady. Prstenec - M57, ležiaci medzi beta a gama Lyrae, je typickým príkladom planetárnych hmlovín. V triédri ho ale pravdepodobne nedokážete rozlíšiť od bežnej hviezdy, iba s pomocou hmlovinového filtra nadobudne podobu rozmazaného bodu. Na spojnici hviezd δ₁ a δ₂ Lyrae vám možno unikne nenápadná otvorená hviezdokopa Stephenson 1. Je tvorená voľným zoskupením 15 hviezd, ktoré je možné pozorovať v triédri. Patrí k našim najbližším otvoreným hviezdokopám, je teda súčasťou špirálové ramena Orióna. To guľová hviezdokopa M56 leží oveľa ďalej. V triédri vyzerá ako hmlistá škvrnka jasnosti 8,3^m medzi hviezdami β Cyg a γ Lyrae, mierne sa zjasňujúca do stredu, juhovýchodne od stálice šiestej veľkosti. Zaujímavé sú i niektoré jasné hviezdy súhvezdia. Sheliak (beta Lyrae) je zástupcom skupiny zákrytových premenných hviezd a navyše s hviezdami delta a dzeta Lyrae predstavuje v triédri ľahko rozlíšiteľné páry. Ešte zaujímavejšia je epsilon Lyrae, ktorej dve zložky 5,1^m a 5,4^m dokáže dobrý zrak jednotlivo rozlíšiť. V triédri ich už potom môžeme zreteľne rozoznať v odstupe 208 oblúkových sekúnd. V skutočnosti je každá z nich sama dvojhviezdou. Je to ale jasná Vega, prečo je súhvezdie Lýry na oblohe naozaj neprehliadnuteľným útvarom. Vega (0,04^m) je piatou najjasnejšou hviezdou na oblohe vôbec a po Arktúrovi z Pastiera druhou najjasnejšou na severnej pologuli. Spolu s hviezdami Deneb z Labute a Altairom z Orla vytvára Letný trojuholník, ako orientačnú pomôcku na oblohe. Ďalšie dve malé súhvezdia sa nachádzajú na východnom okraji Mliečnej cesty pri jasnej hviezde Altair. Nápadnejším z nich je určite Delfín. Štyri hviezdy súhvezdia alfa, beta, gama, delta Delphini (všetky s jasnosťou 3,5-4,5 mag) vytvárajú výrazný rovnobežník, ktorý sa trochu podobá na nejakú otvorenú hviezdokopu a niekedy sa nazýva i Jóbova truhla. A keďže v blízkosti ležia aj hviezdy delta Del (4,5^m) a epsilon Del (4,3^m), súhvezdie nadobúda pekný obrazec, ktorý si niekedy začínajúci pozorovatelia mýlia s Plejádami či Malým vozom. Druhým a vôbec najmenším súhvezdím severnej oblohy je Koník. Skupina hviezdičiek 4^m a 5^m, ktorá ho tvorí, leží medzi hviezdou Enif z Pegasa a Vodnárom, tesne nad nebeským rovníkom. Tento nepravidelný päťuholník slabých hviezd vrcholí až v neskorom lete a býva preto vidieť večer na oblohe i na prelome roka. Súhvezdie je chudobné na zaujímavé objekty, ako aj na samotné hviezdy. Obsahuje len pár veľmi slabých galaxií a hŕstku dvojhviezd, z ktorých dvojica gama (4,6^m) a 6 Equulei  (6^m) je za priaznivej noci rozlíšiteľná voľným okom. Hviezdy od seba delí takmer šesť oblúkových minút.