Zimná časť Mliečnej cesty už nie je výrazná a dá sa ju ako tak pozorovať len počas tých lepších nocí ďalej od osvetlených miest. Na prelome Nového roku sa nám začína odkrývať pohľad smerom k nevýraznému Miestnemu galaktickému ramenu Orióna, na ktorého vnútornom okraji sa nachádza i Slnko. Niekedy sa o ňom myslelo, že je iba mostom medzi ramenom Strelca a Perzea, ale dnes sa už považuje za samostatné špirálové rameno. Na oblohe sa vinie z Labute až do súhvezdia Kormy. Jeho súčasťou je množstvo asociácií v súhvezdí Labute, asociácia okolo hviezdy alfa Persei (550 ly), Hyády, Plejády, rozsiahla asociácia Orion OB1 (stred asi 1 500 ly), Lacerta OB1 (1 900 ly), Canis Major OB1 (2 500 ly), Camelopardalis OB1 (3 000 ly), množstvo blízkych hviezdokôp, hmlovín a jednotlivých hviezd (napríklad Jasličky, Helix, Gumova hmlovina, komplex rho Ophiuchi). Niektoré objekty zimnej oblohy však ležia omnoho ďalej. Hviezdokopa NGC 1893 v Povozníkovi sa umiestňuje do vzdialenosti 10 000 svetelných rokov. NGC 2158 v blízkosti M35 leží ešte o 5 000 svetelných rokov ďalej. Obe sú súčasťou štruktúr na vonkajšom okraji Galaxie. Hlavný prúd je najmenej výrazný v polovici medzi Perzeom a Povozníkom, ale napriek tomu ostáva stále vidieť ako súvislý pás. Povozníka nájdeme ľahko vďaka jasnej Capelle, ktorá je navyše sprevádzaná tromi hviezdami epsilon, dzeta a eta Aurigae, nazývanými Kozliatka (Haedi). Sú vidieť ako malý trojuholník hviezd. Práve na tomto mieste začína Mliečna cesta znovu naberať na jasnosti a pokračuje popri Rebríku (nápadná línia tesných stálic 5. hviezdnej veľkosti 16, 17, 18, 19 a IQ Aurigae) v podobe zaujímavého úzkeho pruhu smerom na juh. Vnútri výrazného obrazca podkovy tvoreného piatimi najjasnejšími hviezdami súhvezdia sa ukrýva tzv. Veľká trojka v Povozníkovi - trojica Messierových hviezdokôp M36, M37 a M38, ktoré môžu byť počas vynikajúcich podmienok všetky viditeľné bez ďalekohľadu. V triédri je najmenšou M36, ale najľahšie sa hľadá, pretože je jasná (6^m) a veľmi kompaktná. M37 (5,6^m) je najväčšou z nich a je bohatou na slabé hviezdy, M38 je naopak najrozptýlenejšou a o niečo slabšou (6,4^m). Jej hviezdy sú však zoskupené do gréckeho písmena Phí. O niečo ťažšie môže byť v triédri rozoznať ďalšie hviezdokopy v súhvezdí: NGC 1664, NGC 1893, 1907 alebo NGC 2281. Jasný pruh Mliečnej cesty končí pri nohách Blížencov, kde je voľným okom ako veľká nápadná kruhová škvrna vidieť jasná otvorená hviezdokopa M35, v triédri rozlíšiteľná na hviezdy. Na jej juhozápadnom okraji sa vám snáď podarí zaregistrovať i jednu nenápadná hmlistá škvrnu, ďalšiu otvorenú hviezdokopu - NGC 2158 (8,6^m). Zatiaľ čo vzdialenosť M35 odhadujeme na 2 000 svetelných rokov, NGC 2158 leží osemkrát ďalej smerom k vonkajším okrajom Galaxie. Zo severu sa k M35 zarezáva menší tmavší záliv a Mliečna cesta sa nenápadne plynulo vytráca východne od neho. Niekde na týchto miestach pretína ekliptiku skoro v bode letného slnovratu. Ďalšie veľmi slabé časti Mliečnej cesty sa nachádzajú východne od hlavného prúdu a sú popredkávané úzkymi tmavými zálivmi. Na tie však budete potrebovať mimoriadne priaznivé pozorovacie podmienky (MHV > 7).

Okrem vetvy Povozník - Blíženci je ešte jedna slabá časť Mliečnej cesty v Býkovi. Začína vybiehať z okolia hmloviny Kalifornia a pokračuje nezreteľne východne od Plejád smerom na juh. Od hlavného prúdu je oddelená tmavšou oblasťou. V asi 2/3 vzdialenosti od červeného Aldebaranu smerom k hviezde Alnath (beta Tauri) sa nachádza hmlistý kruhový oblak. V triédri 10x50 je v ňom vidieť i veľká otvorená hviezdokopa bez centrálneho zhustenia NGC 1746, ktorá obsahuje niekoľko početných hviezd. Približne na rozhraní Býka, Povozníka, Blížencov a Orióna sa nachádza galaktické anticentrum, preto tu chýba jasné mliečne pozadie. V miestach l = 175^o pozorujeme rozsiahly komplex molekulových mrakov vzdialený iba 450 svetelných rokov, ktorý v niektorých oblastiach zoslabuje prichádzajúce svetlo hviezd až o 30. magnitúd. Pozostáva z množstva Barnardových hmlovín (B14, 18, 22, 210, 220, 212, 215) a je tiež oblasťou, kde sa dnes tvoria nové málo hmotné hviezdy. Príkladom môže byť známa T Tauri, okolo ktorej je vo veľkom ďalekohľade vidieť Hindova premenná hmlovina (NGC 1554-55). Vo východnej časti súhvezdia, viac ako jeden stupeň severozápadne od ζ Tauri, ktorá tvorí jeden z rohov Býka, sa pokúste počas dobrých pozorovacích podmienok vyhľadať triédrom jeden pozoruhodný objekt, nezabudnuteľný pozostatok po supernove - Krabiu hmlovinu. Aj keď bude mať pravdepodobne len podobu veľmi drobného šedého obláčika (8,4^m), stojí za to ho vyhľadať, pretože je to mimoriadne pozoruhodný vesmírny objekt v celých dejinách astronómie, ktorý dlhé roky podnecuje k výskumu a zaujímavým úvahám poznania vesmíru. Sú to však najmä Hyády a Plejády, dve výnimočné otvorené hviezdokopy aké pozemská obloha vôbec ponúka, prečo Býk patrí medzi tie najatraktívnejšie súhvezdia. Hyády (Melotte 25) sú zoskupené do nápadného písmena "V" dlhého štyri a pol stupňa, ktorého špičku tvorí hviezda gama Tauri (3,6^m) a okraje krvavý Aldebaran (0,85^m) s epsilon Tauri (3,5^m). Spolu s ďalšími hviezdami tak vytvárajú pôsobivý obrazec. Skutočnú krásu Hyád však spoznáte až na tmavej oblohe, keď sú v blízkom okolí asi 20 stupňov vidieť ďalšie slabé nakopené hviezdy rôznych jasností a vy máte naozaj pocit, že sa pozeráte na blízku otvorenú hviezdokopu. Pritom jedným z jej najvzdialenejších členov je hviezda ω Andromedae (5^m), ktorá leží vďaka perspektíve až 50 stupňov od centra kopy. Aldebaran k hviezdokope ale nepatrí a iba náhodou sa na ňu premieta. Hyády sú ideálnym objektom najmä pre triéder, v ktorom zazrieme i ďalšie hviezdy. Pri pozornejšom pohľade môžeme odhaliť farebný kontrast štyroch oranžových obrov: γ (3,6^m), ε (3,5^m), δ (3,8^m) a θ2 Tauri (3,8^m). Dvaja posledný z nich sú navyše nápadnými dvojhviezdami viditeľnými aj voľným okom. θ Tauri pozostáva z hlavnej bielej zložky (3,6^m) a oranžového sprievodcu (4^m) spoločného pôvodu. Naproti tomu δ Tauri je iba optickou dvojhviezdou, ktorú tvorí spolu s hviezdou 68 Tauri. Ak sa triédrom porozhliadnete po okolí, určite vašej pozornosti neunikne ani hmlistá škvrna štyri stupne severovýchodne od Aldebaranu, otvorená hviezdokopa NGC 1647 (6,4^m). Vyzerá ako slabší zrnitý obláčik, z ktorého vystupujú drobné hviezdy.

Pozornosť pútajú i Plejády, podľa mnohých najkrajšia otvorená hviezdokopa na našej oblohe. Je jedno či sa na jej žiarivé diamanty pozeráte voľným okom, triédrom alebo ďalekohľadom. Aj počas priemerných pozorovacích podmienok v mestách by ste mali v Plejádach na prvý pohľad voľným okom rozlíšiť šesť hviezd. Najjasnejšou z nich je modrobiely obor Alcyone (η Tau - 2,87^m), potom nasleduje Atlas (27 Tau - 3,63^m), Electra (17 Tau - 3,7^m), Maia (20 Tau - 3,87^m), Merope (23 Tau - 4,18^m) a Taygeta (19 Tau - 4,3^m). Ak sa naskytne lepšia noc, mali by ste bez problémov zazrieť ešte Pleione (28 Tau - 5,9^m), Celaeno (16 Tau - 5,46^m) a Sterope I (21 Tau - 5,76^m). V závislosti od bystrého zraku a atmosférických podmienok je z odľahlejších oblastí v dosahu ešte ďalších sedem hviezd, pričom pod mimoriadne tmavou oblohou by ste ich mohli napočítať až okolo 20 a viac. Na zvýšenie dôveryhodnosti vášho pozorovania by ste si ale mali zhotoviť náčrt a hviezdy podľa nejakej mapy správne identifikovať. Deväť najjasnejších hviezd je sústredených na ploche jedného stupňa, ostatné môžete nájsť ešte o stupeň ďalej. V triédri najjasnejší členovia v tvare akejsi „naberačky“ dominujú množstvu slabých iskrivých hviezd, z ktorých mnohé sú atraktívne dvojhviezdy. Zvláštna retiazka hviezd 7-8^m začína pri dvojhviezde Struve 450 a pokračuje hneď južne k hviezde Alcyone a východne k hviezde Merope, potom smeruje na juhovýchod. Alcyone má vo svojom bezprostrednom susedstve tri slabšie hviezdy, čím vytvára peknú štvorhviezdu. Atlas s Pleione a Sterope I so Sterope II sú naopak peknými širokými pármi. Skúsenosti ukazujú, že reflexné hmloviny okolo najjasnejších hviezd Plejád sú najjasnejšie a najľahšie pozorovateľné juhovýchodne od hviezdy Merope, kde nesú označenie NGC 1435. Určite sa vám tam blysnú už v triédri 10x50, nepôjde ale o nič zreteľné. Hmlovina vyzerá ako svetlá šmuha, ktorá sa tiahne vzdialenosťou asi desiatich uhlových minút a mierne vystupuje nad jas okolitej oblohy. Tento prach, ktorý tak esteticky odráža modré svetlo jasnejších hviezd v skutočnosti s hviezdokopou vôbec nesúvisí. Plejády totiž vykazujú dlhý pohyb smerujúci von z medzihviezdneho plynu a prachu, z ktorého boli zrodené a v súčasnosti prechádzajú okrajom veľkého tmavého prachového komplexu. Nie je náhoda, že na farebných fotografiách reflexné hmloviny vyzerajú modré ako samotné hviezdy. Modré svetlo je totiž rozptylované lepšie ako svetlo červené, preto je žiara hviezd Plejád na prachu reflexnej hmloviny dobre vidieť.

Dve vetvy Mliečnej cesty z Blížencov a Býka sa nenápadne spájajú v severnej časti Orióna (medzi nimi sa nachádza nenápadná temná oblasť) a Mliečna cesta sa začína postupne rozširovať. Na východnej strane siaha bočným pohľadom takmer k Prokyónovi z Malého psa, západný okraj prechádza okolo hviezdy Betelgeuse a je o niečo kontrastnejší. Mierne na severozápad je voľným okom vidieť riedka otvorená hviezdokopa Collinder 69, ktorá pôsobí hmlistým dojmom. Vyniká v nej nápadný trojuholník jasnejších hviezd λ (3^m), π-1 a π-2 Orionis (4^m). V triédri si všimnite i atraktívnu líniu troch hviezd 6-7^m medzi λ a π-1 Ori. Podľa niektorých pozorovateľov je na veľmi tmavej oblohe okolo nich vidieť voľným okom rozsiahla emisná hmlovina Sharpless 2-264. Tá je obklopená prstencom s priemerom asi siedmich stupňov skladajúcim sa zo sústavy tmavých hmlovín, vrátane Barnard 30 a 36 na juhozápade. Nie náhodou sa preto hlavne na fotografiách prezýva ako Prsteň okolo lambdy Orionis. Pravda ale leží niekde uprostred. Sama hmlovina je totiž pokrytá nakopením veľkého množstva nerozlíšiteľných hviezd ďaleko za hranicou viditeľnosti a okolité tmavé hmloviny ohraničujúce tento hviezdny oblak tak vytvárajú iba predstavu umelého kruhového vzhľadu skutočnej hmloviny. Počas vynikajúcich podmienok a priezračných nocí vystúpi do popredia najmä celé súhvezdie Orióna, ale nie iba vďaka svojim jasným hviezdam (je potrebné si uvedomiť, že väčšina z nich patrí do asociácie Orion OB1), predovšetkým kvôli nepopísateľnému veľkému množstvu slabších stálic, ktoré pokrývajú väčšinu tejto oblasti (takisto Jednorožca) Navyše máte akoby pocit, že vidíte periferne i ďalšie, ktoré prebliknú iba v určitý časový okamih. Ani v zenite alebo v inej časti oblohy by tento jav nemal byť vidieť, čo svedčí o tom, že oblasť okolo Orióna musí byť preplnená slabými hviezdami. Základný obrys súhvezdia pritom tvorí iba sedem hviezd. Lovcovým opaskom je v strednej časti nápadná línia troch hviezd 2^m dotýkajúca sa nebeského rovníka, kulminujúca počas neskorých zimných večerov chladného januára. Pri východe prvá viditeľná Mintaka je peknou širokou dvojhviezdou, ľahko rozlíšiteľnou už v triédri. Jej jasnejšia zložka 2,2 mag má totiž vo vzdialenosti neúplnej jednej uhlovej minúty sprievodcu 6,3^m. O jeden a pol stupňa východne leží Alnilam, opäť dvojhviezda (ale nerozlíšiteľná triédrom), ktorá vo svojom okolí sčasti ionizuje a osvetľuje hmlovinu NGC 1990, ktorá sa dá pravdepodobne vidieť iba na fotografii. Tretiu hviezdu tvorí Alnitak. Pozoruhodným javom je predovšetkým veľká hustota hviezd okolo opasku a takisto južne pod hviezdou Bellatrix, ktorá vyznačuje Oriónove ľavé rameno. Súhrnne sa všetky označujú ako Collinder 70 a sú bohatou kolekciou hviezd 5-8^m najmä pre triéder. Pravé rameno je tvorené červenou hviezdou Betelgeuse, v pravom kolene je naopak umiestnený modrý Rigel, ktorý s ňou veľmi pekne kontrastuje. Pod opaskom visí meč tvorený líniou troch hviezd. Najjasnejšou z nich je najjužnejšie položená iota Orionis (2,3^m), ktorá má na juhozápade v tesnom susedstve sprievodcu asi 4. hviezdnej veľkosti. Okolo hviezdy θ Orionis, ktorá je širokou dvojhviezdou rozoznateľnou v triédri a ktorej západný spoločník θ₁ Orionis je známou viacnásobnou hviezdou systému Trapéz, je voľným okom vidieť Veľká hmlovina v Orióne (M42). Zaberá na oblohe asi jeden stupeň a je najkrajším príkladom emisnej hmloviny viditeľnej v Európe. V triédri 10x50 je jej najjasnejšou časťou úsek, do ktorého sa zo severu zarezáva nápadný tmavý záliv nazývaný Sinus Magnus, ale viditeľné sú i slabšie okrajové partie. V hmlovine je zreteľné množstvo ďalších detailov, vrátane úzkeho výbežku z východnej strany, smerom k južne položenej iote Orionis. Celkový tvar hmloviny môže pripomínať letiaceho netopiera. Tretia hviezda opasku c Orionis, je tvorená v skutočnosti dvomi hviezdami 42 a 45 Ori a tiež pôsobí hmlistým dojmom (čiastočne aj vďaka komplexu NGC 1973-75-77). Prostredie dotvára ešte pol stupňa severne položená otvorená hviezdokopa NGC 1981, budete ale potrebovať dobré podmienky, aby ste si ju všimli aj bez ďalekohľadu.

M42 je iba najjasnejšou a poprednou časťou rozsiahleho komplexu plynovo-prachovej hmoty a neutrálneho vodíka so stopami mnohých ďalších molekúl, ktorý pokrýva väčšinu miestnej oblasti. Celý tento útvar temných a jasných hmlovín, hviezd a neviditeľných objektov začína niekde u Rigela a končí až pri samotnej M42. Nachádzajú sa v ňom premenné hviezdy typu T Tauri, mnohé infračervené objekty ako chladný Becklinov-Neugebauerov objekt, či Kleinmanova-Lowova hmlovina a mnohé dvoj-, troj- a viacnásobné hviezdy prevažne modrobielej farby, ktoré boli len nedávno zrodené v Oriónovom komplexe. Do kompexu patrí v podstate všetko čo v tejto oblasti môžeme ďalekohľadom vidieť: NGC 1973, 1975, 1977, 1980, 1982, M43, M78, IC 434, B33 a ďalšie objekty. Ale máme vôbec nejakú šancu v triédri? Možno že nie až takú malú ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Budeme ale potrebovať dosť tmavú oblohu, prípadne si môžeme pomôcť príslušným hmlovinovým filtrom. Začneme pri hviezde Alnitak, kde sa nachádza emisná hmlovina NGC 2024. Prejavuje sa síce iba ako nenápadný asymetrický výbežok zo svetlého hala smerom pol stupňa na severovýchod v žiare okolo jasnej hviezdy. V porovnaní s Mintakou alebo Alnilalom je ale tento jav viac než evidentný. Reflexná hmlovna M78 je veľmá malá a nenápadná. IC 434 má ešte horšiu povesť a všeobecne sa považuje za "invisible object". Napriek tomu, v triédri 10x50 vybaveným i filtrom H-beta vyzerá ako slabý tenký pásik o dĺžke asi jedného stupňa na juh od hviezdy Alnitak. V samotnej hmlovine sa približne v strede črtá tmavý zárez B33 (Konská hlava), ktorý bezpečne uvidíte až v ďalekohľade. Ďalším exponátom súhvezdia Orióna je Barnardov oblúk, časť ohromného kruhu priemeru 12 stupňov so stredom v miestach niekde medzi pásom a mečom. Je miestom kde sa rodia nové hviezdy a tie potom toto miesto opúšťajú. Aj keď patrí medzi veľmi ťažké objekty, jeho najjasnejšie časti si na vynikajúcej oblohe voľným okom všimlo už niekoľko pozorovateľov, vrátane W. S. Houstona. Najväčším problémom pozorovania Barnardovho oblúka (severnej časti) v ďalekohľade je, že nemá ľahko určiteľné rozhranie ako napríklad Kalifornia a potrebuje dosť veľké zorné pole, aby sa dali postrehnúť zmeny jeho jasnosti z jedného okraja na druhý. Je to viac efekt kontrastu pozadia oblohy. V triédri s UHC filtrom (lepší je H-beta) je najjasnejší asi jeden stupeň severovýchodne od M78 a potom sa tiahne cez celé zorné pole asi 4-5 stupňov na juh, kde sa vytráca. Druhá jasnejšia časť sa nachádza v bode asi tri stupne východne od Alnitaku. Hneď východne od tejto hviezdy je pozadie oblohy veľmi tmavé (pravdepodobne optický klam spôsobený trojicou jasných hviezd opasku), potom sa jas na mieste Barnardovho oblúka začína náhle zvyšovať (v priemere dva stupne), aby ďalej na východ bola obloha znovu tmavá. Skrátene povedané, treba si uvedomiť pravú podstatu kontrastu pozadia oblohy, teda zistiť čo je optický klam, čo je skutočná hmlovina a reálny jas pozadia oblohy.

Mliečna cesta vás ďalej zavedie priamo do súhvezdia Jednorožca, kde pretína úroveň nebeského rovníka. Napriek tomu, že jej plošná jasnosť je už o niečo vyššia, neobsahuje prakticky žiadne zaujímavé detaily. Môže vám pripadať skôr jednotvárna a fádna. Nevýrazný je i samotný Jednorožec, ktorý je zložený iba z hviezd 4. magnitúdy. Nad svojím okolím tak pochopiteľne príliš nevyniká, zvlášť keď leží takmer v strede Zimného trojuholníka žiarivých hviezd Sírius, Betelgeuse a Prokyón, kde by sa možno stratili aj výraznejšie súhvezdia. Začíname sa ale čoraz viac pozerať smerom k okraju nášho ramena. Medzihviezdne prostredie je tu oveľa priehladnejšie (ak neberieme do úvahy obrovské molekulové mraky okolo Rozety a hmlovinu Kónus) ako na opačnej strane oblohy (Orol a okolie), preto môžeme vidieť do oveľa väčšej vzdialenosti a pozorovať rozmanité hmloviny a hviezdokopy. Dve z nich sa nachádzajú hneď v severnej časti súhvezdia a sú ako drobné hmlisté škvrnky vidieť aj voľným okom a v triédri sa premenia na jednotlivé hviezdy. V strede otvorenej hviezdokopy NGC 2244 sa nachádza hviezda 12 Monocerotis (5,8^m), ktorá tak na oblohe pôsobí ako malý hmlistý bod jasnosti 4,8^m. V jej tesnej blízkosti asi 40 oblúkových minút je totiž natlačených ďalších 30 hviezd, z ktorých tie najjasnejšie dosahujú 6. magnitúdu. V triédri sú usporiadané do obdĺžnikového tvaru v podobe miniatúrneho súhvezdia Blížencov a obalené emisnou hmlovinou Rozeta (NGC 2237-9), ktorá vyzerá ako nepochybný šedý kruh alebo prstenec s trochu temnejším stredom v miestach hviezdokopy NGC 2244, priemeru cez jeden stupeň a svojimi vonkajšími hranicami pekne kontrastujúci s okolitou oblohou. Najnápadnejším býva miesto severovýchodne od kopy, kde sa nachádza najjasnejšia časť hmloviny. Skutočná veľkosť tejto viditeľnej oblasti H-II ionizovaného vodíka je prekvapujúca, má však pomerne slabú plošnú jasnosť. Ak ju v triédri preto neuvidíte, musíte si pomôcť s UHC filtrom. Áno, použitie filtra aj pri veľmi malom zväčšení triédra alebo dokonca iba obyčajným pridržaním za okom môže na rozsiahlejších hmlovinách priniesť prekvapujúce výsledky. Konkrétne Rozeta tak má na aspoň trochu tmavej oblohe zjav malého pekného obláčika. To by nebolo ešte tak prekvapujúce, ale keď raz náhodou uvidíte nejaké časti Barnardovho oblúka, možno si poznamenáte, že niečo o čom ste mysleli, že je nemožné, v skutočnosti nie je. Vo všeobecnosti možno povedať, že UHC filter pomôže ľahšie identifikovať práve tie rozsiahlejšie hmloviny s nižšou plošnou jasnosťou, menšie a jasnejšie hmloviny sa naopak stanú o niečo výraznejšie. Nemožno však očakávať, že sa prekreslia detaily ako v ďalekohľade. Rozeta je podobne ako Veľká hmlovina v Orióne kolískou nových hviezd. Leží na okraji rozsiahleho molekulového mraku, ktorého prevažná časť sa tiahne niekoľko stupňov smerom na juhozápad. Jeho súčasťou je i známa spektroskopická Plaskettova hviezda, na oblohe stálica šiestej hviezdnej veľkosti stupeň severovýchodne od Rozety.

Ako škvrna jasnosti 3,9^m o veľkosti pol stupňa býva snáď ešte ľahšie viditeľná hviezdokopa NGC 2264. V triédri 10x50 je veľkou skupinou v tvare trojuholníka, v ktorej môžeme napočítať 20 jasných a mnoho ďalších slabých hviezd. Najjasnejšou z nich je 15 Monocerotis, potom nasledujú tri ďalšie hviezdy, ktoré majú 7. a 8. hviezdnu veľkosť, osem v rozpätí 8-9^m a ďalších osem medzi 9^m a 10^m. Hviezdokopa dostala podľa svojho tvaru a spolu s jemnou hmlovinou, ktorá ju obklopuje, populárny názov Vianočný stromček. Tá však spravidla vynikne iba na fotografiách. Pokúste sa preto počas mimoriadne tmavej noci na nejakom svetovom observatóriu zistiť, či môže byť vidieť i vizuálne. Pamätajte ale na to, že o nič výrazné ani zďaleka nepôjde a že, Vianočný stromček sa ukazuje normálne v astronomických ďalekohľadoch, ktoré obracajú obraz, v triédri bude teda otočený opačne. Aj keď NGC 2264 a NGC 2244 sú na oblohe od seba v relatívne blízkej vzdialenosti, v skutočnosti je to presne naopak. Za všetko môže perspektíva. Rozeta leží naozaj ďaleko a patrí do špirálového ramena Galaxie, ktoré najlepšie vidíme v Perzeovi, podľa ktorého sa i nazýva. Naproti tomu Vianočný stromček leží o poznanie bližšie, v pásme zväzkov hmlovín a hviezdokôp v našom ramene, ktoré pokračuje zhruba smerom k Oriónovi. V južnej časti súhvezdia, v tretinovej vzdialenosti od Síria k Prokyónovi, býva často ako hmlistá škvrna jasnosti 5,9^m vidieť i otvorená hviezdokopa M50, ktorá sa v triédri premení na veľkú a zhruba kruhovú koncentráciu natlačených hviezd (8^m a slabších), z ktorej asi desať dokážeme jednotlivo rozlíšiť. V Jednorožcovi je pritom mnoho ďalších otvorených hviezdokôp, z ktorých treba spomenúť najmä NGC 2232 a NGC 2301. Prvá z nich dosahuje celkovú jasnosť 3,9^m, ale je dosť rozptýlená. Jej najjasnejšou hviezdou je 10 Monocerotis, v triédri sa potom pridá niekoľko jej ďalších členov. NGC 2301 (6^m) v triédri uvidíte ako nápadnú kôpku pomerne jasných hviezd, z ktorých tie najjasnejšie dosahujú 8. magnitúdu. Pokračujme v prechádzke ďalej a sledujme priebeh Mliečnej cesty hlbšie na juh, kde sa stáva čoraz viac zaujímavejšou. Východný okraj je ohraničený hviezdami 4, 16 Puppis, gama a alfa Pyxidis, západný obrazcom súhvezdia Veľkého psa. Prvé mierne zjasnenie sa ukazuje v okolí otvorených hviezdokôp M46 a M47, ktoré môžu byť obe vidieť voľným okom. Oveľa nápadnejšia je veľká a jasná M47 (4,4^m), ktorá sa už v triédri rozpadne na riedku skupinku jedenástich hviezd siedmej veľkosti. M46 ležiacu jeden a pol stupňa východne rozoznáte ťažšie. Napriek tomu patrí medzi jasné otvorené hviezdokopy (6,1^m). Zatiaľ čo M47 vyniká vďaka pol tuctu jasných modrobielych hviezd, M46 je pozoruhodná vďaka veľkej hromade nerovnako jasných slabých hviezd. V jednom zornom poli triédra môžete tento pozoruhodný rozdieľ sami ľahko zistiť. V okolí oboch hviezdokôp sa potom nachádza temnejšia oblasť.

Východne žiari Sírius, najjasnejšia hviezda na oblohe (-1,5^m). Tam, neďaleko horizontu uvidíte zvlášť za mrazivých zimných nocí, jasnú modrobielu hviezdu blikajúcu pôsobením nekľudného vzduchu v atmosfére. Štyri stupne južne od Síria leží v bohatom hviezdnom poli nápadná hmlistá škvrna (4,5^m), jedna z najjasnejších otvorených hviezdokôp - M41. V triédri je vidieť ako hustá kopa priemeru okolo jedného stupňa, s dvomi desiatkami jasných stálic rôznych odtieňov, ktoré môžeme napríklad prirovnať k M35 zo súhvezdia Blížencov. Má tvar trojuholníka, na ktorého južnom okraji leží hviezda 12 Cma, tá ale k hviezdokope fyzicky nepatrí. Ešte južnejšie si všimnite nápadne veľký počet jasnejších hviezd (napr. delta, eta, omicron a sigma CMa), ktoré sú súčasťou asociácie Canis Majoris OB1. Jej stred leží asi 2 500 svetelných rokov ďaleko a v triédri sú vidieť kontrastné farby jej jednotlivých stálic. Pomerne výrazná je i NGC 2362 (4,1^m), ktorá obsahuje jasnú stálicu tau Canis Majoris. Je bohatá, veľmi kompaktná a uprostred jasná. Od otvorenej hviezdokopy M93 (nenápadná hmlistá škvrna) sa smerom k rozhraniu Kormy, Plachiet a Kompasu tiahne jasný svetlý pás. Prvé zjasnenie sa v ňom pritom nachádza na severe v okolí M93, hviezd Xi a Omicron Puppis. Ďalšie, o niečo väčšie a jasnejšie má v južnej časti, kde je vidieť množstvo slabých nakopených hviezd. V triédri sú v dosahu i iskriace otvorené hviezdokopy NGC 2345, 2354, 2360 a 2546, ako aj známa hmlovina NGC 2359 (pod tmavou oblohou), ktorá sa v americkej literatúre často označuje ako Thorova helma. Hviezdokopy Collinder 121 a 132 vyzerajú iba ako bohaté zhustenia hviezdneho pola. Západne od svetlého pásu Mliečnej cesty sa nachádza celkom nápadné stemnenie, ktoré pokračuje ďalej do súhvezdia Plachiet a tam sa láme. Veľmi hmlisto a škvrnito vyzerá okolie jasnej hviezdy Phi Puppis (2,7^m). Je totiž najjasnejším členom rozľahlej a málo zhustenej otvorenej hviezdokopy Collinder 135, ktorá je tvorená 30 hviezdami širokého rozpätia magnitúd na ploche jedného stupňa. Na severnom rozhraní kopy leží trojica jasných modrých hviezd 5. magnitúdy. Ešte nápadnejšie zjasnenie nájdete nad spojnicou hviezd phi a dzeta Puppis. Vystupujú z neho i jednotlivé hviezdy. Tá najjasnejšia z nich, oranžová c Puppis (3,7^m), je súčasťou jasnej a uvoľnenej hviezdokopy NGC 2451, ktorú tvorí 30 nepravidelne rozmiestnených hviezd jasnosti 6-11^m. V jej okolí leží ďalšia pozoruhodná otvorená hviezdokopa NGC 2477 (5,7^m), veľmi podobná M46 alebo NGC 7789 z Kasiopeje. Neobsahuje síce žiadnu jasnú hviezdu, ale je bohatá na tie slabé. Pozostáva z 300 hviezd 11. hviezdnej veľkosti a slabších a v dôsledku čoho vyzerá v triédri ako bohatá guľová hviezdokopa zjasňujúca sa do stredu, pol stupňa v priemere. Celkom pôsobivý je i pokrivený obrazec hviezd súhvezdia Holubice, ktorá leží na okraji Mliečnej cesty. Obsahuje guľovú hviezdokopu NGC 1851, dostatočne jasnú a veľkú i pre triéder, v ktorom vyzerá ako hmlistá škvrna (7,2^m). Veľmi zaujímavá je hviezda μ Columbae. Je jedno z trojice hviezd rozbiehajúcich sa zo súhvezdia Orióna. Spolu s hviezdami 53 Ari a AE Aur zrejme kedysi tvorila hviezdny systém, ktorého štvrtá zložka explodovala pred 2-3 miliardami rokov ako supernova a narušila stabilitu zvyšných troch, ktoré sa tak postupne vzďaľujú z pôvodného miesta.

Pretože v smere Kormy cez rovinu našej Galaxie sú prachové mračná pomerne rozptýlené a prichádzajúce svetlo sa zoslabuje iba minimálne, môžeme vidieť na dlhé vzdialenosti smerom von až ku galaktickému okraju. Preto tu nachádzame tak veľa rozmanitých otvorených hviezdokôp. Niektoré sú slabé a vzdialené, vyžadujúce väčší ďalekohľad, aby sme ich videli v čo najlepšom podaní, niektoré sú rozľahlé a veľmi bohaté, ako vyšité pre menší ďalekohľad a niektoré veľmi veľké a uvoľnené, vhodné skôr pre triéder. Spomenieme teda ešte dvojicu NGC 2467 a NGC 2527 v okolí hviezdy Ksi Puppis. Obe kopy vyzerajú v triédri ako malé hmlisté škvrnky, v bohatom hviezdnom poli ľahko prehliadnuteľné. NGC 2467 (je vidieť i centrálna časť súvisiacej emisnej hmloviny) je navyše súčasťou asociácie Puppis OB2, ktorá leží na samotnom konci nášho ramena. Korma je rozsiahlym súhvezdím, ktorého podstatná časť vystupuje v našich zemepisných šírkach nad obzor v zimných a jarných mesiacoch. Celá sa dá ako tak pozorovať až z oblastí Stredomoria. Ak chcete vidieť i Plachty, budete musieť vycestovať ešte ďalej na juh, kde toto majestátne súhvezdie ležiace v Mliečnej ceste bohatej na hviezdokopy a hmloviny vystupuje vyššie nad horizont. Plachty sú spolu s Kormou, Kýlom a Kompasom časťou starého rozsiahleho súhvezdia Loď Argo. Po jeho rozdelení Plachty stratili hviezdy alfa a beta, ktoré pripadli Kýlu a ich najjasnejšou hviezdou sa stala Gama Velorum. Je to zároveň dvojhviezda rozlíšiteľná triédrom, ktorej hlavná zložka je najjasnejšou známou Wolf-Rayetovou hviezdou, veľmi teplou a nestabilnou, ohromujúcou rýchlosťou vyvrhujúcou veľa hmoty. Už v jednoduchých spektrografoch sú vidieť výrazné emisie v modrej oblasti spektra, čiary vysoko ionizovaných atómov svietiacich v rozsiahlej teplej obálke osvetlovanej hviezdou. Najjasnejšia časť Mliečnej cesty v súhvezdí sa nachádza v okolí pomerne výraznej otvorenej hviezdokopy IC 2395 (4,6^m). Vystupuje z neho i niekoľko stálic. Okolie väčšiny najjasnejších hviezd obrazcu Plachiet pôsobí hmlistým dojmom. Gama Velorum vďaka množstvu blízkych hviezd 6. magnitúdy a jasnej hviezdokope NGC 2547 (4,7^m), lambda Velorum zase vďaka malému lokálnemu zjasneniu. V blízkosti hviezdy delta Velorum leží veľmi nápadná škvrna veľkosti jedného stupňa, otvorená hviezdokopa IC 2391. V triédri v nej rozlíšime 30 hviezd, spolu s blízkou kopou NGC 2669 (6,1^m). Delta Velorum spolu s hviezdami kappa Vel a epsilon a iotou Carinae z Kýlu vytvárajú tzv. Falošný kríž, ktorý si často obdivovatelia zo severnej oblohy zamieňajú s pravým Južným krížom. Na rozdiel od neho je ale o niečo väčší, symetrickejší a menej jasný a jeho rameno nemieri do oblasti južného nebeského pólu. Medzi oboma Krížmi môžete nájsť zastaralé súhvezdie Karolovho dubu. Ten bol pripomienkou obrovského kmeňa stromu v Boscobel, v ktorom sa deň a noc ukrýval anglický kráľ Karol II. po svojej porážke Oliverom Cromwellom v roku 1651. V strede oblasti je potom vidieť rozsiahla tmavšia oblasť. Aj keď by vás to asi len ťažko napadlo, v Plachtách a Korme leží najrozsiahlejšia hmlovina na našej oblohe, ktorá s okrajovými časťami zaberá vyše 30 stupňov tejto oblasti. Nazýva sa Gumova hmlovina a bola objavená po mozaikovom zložení fotografií južnej oblohy. Nasledujúce slová budú asi kruté pre hardcore deep-sky pozorovateľov, ale pravdepodobne nemôže byť vidieť vizuálne. V jej vnútri sa však nachádza komplex emisných hmlovín jemnej vláknitej štruktúry označovaný ako pozostatok po supernove Vela, ktorý sa vo väčšom ďalekohľade premení na nádherný systém filamentov na ploche zhruba šiestich stupňov. Tie sú síce nie tak jasné ako Riasy, ale popísať ich komplikovanosť by bolo aj tak veľmi ťažké. V triédri o ich pozorovaní prakticky neexistujú záznamy, budete si preto musieť kúpiť letenku a presvedčiť sa sami. A ak sa už dostanete do južnejších šírok, pokúste sa vyhľadať i Osmičkovú hmlovinu, ktorá patrí medzi najjasnejšie planetárky južnej oblohy. Leží na hraniciach s Vývevou a dosahuje celkovú jasnosť 8. magnitúdy. Jej rozmer dosahuje len jednu oblúkovú minútu, čím sa trochu podobá Prstencovej hmlovine v Lýre zo severnej oblohy. V triédri bude teda prakticky tiež nerozoznateľná od hviezd.

Pozoruhodná situácia, koľko jasných hviezd nám žiari na zimnej oblohe. Z našich zemepisných šírok máme počas roka možnosť zazrieť takmer dve desiatky stálic prvej veľkosti a nie je náhoda, že práve sedem z nich máme v tomto období na meridiáne. Naše Slnko totiž leží na okraji nevýrazného špirálové ramena Galaxie nazývaného ramenom Orióna, ktoré je bohaté na mladé žiarivé hviezdy a na ktoré máme najlepší výhľad práve na prelome rokov. Vyskytujú sa v ňom stálice všetkých typov a veku, väčšina z nich tu ale nevznikla. Rameno Orióna je rodiskom len pre hviezdy mladšie ako 30 miliónov rokov. Naša blízka hviezda, ktorej vek sa odhaduje na takmer päť miliárd rokov, touto oblasťou iba náhodou prelieta. Podobné hviezdy ležia oveľa ďalej. Veď za toto naše dnešné postavenie i draho platíme. Veľa zaujímavých objektov v Galaxii nevidíme práve preto, že nám ich zakrývajú prachové mraky sústredené v úzkom pruhu pozdĺž roviny Galaxie. Zaujímavé je i to, že sa najjasnejšie hviezdy severnej oblohy nekoncentrujú k rovine Mliečnej cesty, ale k rovine, ktorá s ňou zviera uhol približne 16 stupňov. Toto lokálne zhustenie jasných hviezd sa nazýva Gouldov pás. Tvoria ho jasné hviezdy zimnej oblohy, ktoré ležia zväčša južne od základnej roviny Mliečnej cesty a naopak jasné hviezdy letnej oblohy ležiace prevažne severne od nej. A skutočne, na nejakej vyvýšenej pozícii s čistou atmoférou a pokiaľ možno z južnejších zemepisných šírok môže byť tento pás hviezd ľahko vystopovaný, tvoriaci akýsi veľký kruh, na oblohe tak dobre definovateľný ako samotná naša Galaxia. Jasné hviezdy Orióna, Veľkého psa, Holubice, Kormy a Kýlu lemujú zreteľne na jednej strane okraj Mliečnej cesty a pás pretína galaktickú rovinu v Južnom kríži. Keď vyjdú nad obzor ďalšie časti Galaxie, je viac než zrejmé, že jasné hviezdy Vlka, Škorpióna, Hadonosa či Lýry lemujú okraj Mliečnej cesty na jej opačnej strane. Slabšie hviezdy sú na rozdiel od jasných hviezd rozložené okolo Mliečnej cesty celkom symetricky. Do Gouldovho pásu sa okrem jasných hviezd koncentrujú aj viaceré blízke hmloviny, mraky neutrálneho vodíka, ktorý obsahuje množstvo molekulových mrakov a hviezdna asociácia Scorpion-Centaurus. Má veľkosť 750 až 1 000 parsekov a zaraďujeme do neho i Plejády a ostatné hviezokopy, ktoré vykazujú v priestore rovnaký vlastný pohyb, asociácie Orion OB1, dzeta a alfa Persei, cefeidy delta Cephei a Polárku. Všetky objekty pásu patria do lokálnej Miestnej sústavy hviezd v relatívnej blízkosti Slnka, ktorá je súčasťou špirálového ramena Orióna a tvorí pravdepodobne útvar podobný bohatým zhusteniam, ktoré pozorujeme v špirálových ramenách iných galaxií. Jej stred leží vo vzdialenosti 100-150 pc od Slnka smerom do súhvezdia Lietajúca ryba. Proces tvorby hviezd sa tu naštartoval pred asi 30 miliónmi rokov. A ako je to s guľovými hviezdokopami? Prevažná väčšina z nich je  zhromaždených na jednej polovici oblohy so stredom v súhvezdí Strelca. Naproti tomu na druhej polovici oblohy so stredom v Povozníkovi, ktorý sa začiatkom roka nachádza u nás v zenite,  je guľových hviezdokôp celkom šesť. Najjasnejšiu z nich (M79) pritom môžeme nájsť v malom súhvezdí Zajaca, ktorého pomerne výrazný hviezdny obrazec leží hneď pod Oriónom. Kvôli južnejšej deklinácii však musíme v našich zemepisných šírkach počkať na jeho kulmináciu, aby sme čo najlepšie mohli vidieť jeho objekty. Pre triéder však okrem M79 stojí za námahu nájsť už iba krvavo červenú Hindovu karmínovú hviezdu. Tá je podobne ako Mira Ceti premennou hviezdou a v dobe svojej najväčšej jasnosti (6^m) pripomína v triédri kvapku krvi na tmavej oblohe.