Všetko sa to začalo niekedy večer v piatok v  Bratislave, keď sme prvýkrát nabrali kurz Viedeň. Už počas vstupu do „modrej oblasti“ sme zaznamenali, že sa naozaj nachádzame niekde inde. Neveril som vlastným očiam, ale pri väčšine rodinných domov nebolo zavedené pouličné osvetlenie! Navyše tie lampy, ktoré majú tú česť v tejto lokalite svietiť, majú zvrchu namontované krytky a teda svietia iba presne tam, kam majú. Už počas cesty pozorujeme z auta podlhovastý obláčik Veľkej hmloviny v Androméde a hádame sa, aká je tam vonku MHV (hraničná magnitúda). Postupom času sa čoraz viac približujeme k vyhliadnutej lokalite, ktorou je Hochkar  - najväčšie a najvyššie položené lyžiarske stredisko v Dolnom Rakúsku. V podstate ide o jeden veľký kotol položený vo výške asi 1 500 metrov nad morom, v ktorom sú umiestnené jednotlivé hotely a zjazdovky. Jedna z lanoviek vedie i na samotný vrchol (1 808 m), kde sa nachádza chata a meteorologická stanica. Tak ako to už na našich akciách býva, na pozorovacie stanovisko prichádzame až za úplnej tmy, v tomto prípade pár minút po polnoci. Obloha sa však medzitým už úplne zatiahla mrakmi a niekoľko malých dier, ktoré sa medzi nimi občas vytvorí, nám na jasnej Mliečnej ceste dáva iba názornú ukážku toho, ako by to tu asi počas dobrej noci malo vyzerať. Neostáva nám teda nič iné, ako vytiahnuť spacáky a na veľkom parkovisku prenocovať. O 1.30 hod však nastáva obrovský šok. Nie, tie mraky sa naozaj nepretrhli a MHV tiež neprekročila sedmičku, ale z oblasti hotelov sa rozžiarili nejaké mohutné svetelné reflektory, ktoré smerovali hore na oblohu. Pomaly sme už začali rozmýšľať nad stratégiou, ako ich čo najskôr zlikvidovať, ale nakoniec našťastie aj tak onedlho dobrovoľne zhasli.

Tento odstrašujúci zážitok z noci bol hlavným podnetom toho, prečo sme hneď po prebudení začali uvažovať nad cestou čo najďalej odtiaľ. Cez deň sme precestovali mnohé desiatky kilometrov predhorím Álp a hľadali čo najlepšie pozorovacie stanovisko. Zastavili sme sa i v Mariazelli, ktorý leží v kraji Štajersko a je známym pútnickým mestom. My sme však navštívili iba miestnu hvezdáreň a vyfotili sme sa ich webkamerou. Cesty v tejto oblasti sú veľmi dobré, obyčajne spájajú rôznych súkromníkov, ktorí hlboko v lesoch vlastnia svoje pozemky s veľkou usadlosťou, lúkou a kusom lesa. Veľmi ma prekvapilo, ako dokážu malebne žiť s prírodou a ako sa o všetko starajú. Všade sú samé kvety, jemne pokosený zelený trávnik a na zemi som nikde nevidel ani jeden odhodený papier. Ostatné cesty, ktoré odbočujú priamo do lesa sú väčšinou zablokované a nachádza sa tam závora. Pri jednej takejto závore, nevedno presne kde, ale asi 20 kilometrov od poslednej pouličnej lampy (s krytkou samozrejme), sme sa rozhodli prečkať ďalšiu noc. Pozorovacie podmienky však vôbec neboli optimálne, cez oblohu prechádzali mraky a v dierach medzi nimi sa nachádzal jemný prízemný opar, cez deň sa tu totiž vyskytli jemné prehánky. V okolí bola ešte väčšia vlhkosť ako pri Veľkom Bielom plese. Napriek tomuto všetkému sme v zenite videli hviezdy 6. magnitúdy a odpozorovali sme niekoľko objektov. Asi prvýkrát v živote som si pri obzore nevšimol svetelné znečistenie a aj mraky, ktoré nám prechádzali nad hlavou, boli skutočne tmavé. O jednej ráno sa to však zatiahlo naposledy a mi sme znechutene išli spať.

V nedeľu sme sa pre väčšiu stabilitu počasia a lepšiu nádej na jasnú noc, rozhodli navštíviť druhú z modrých oblastí, ktorou je lokalita Weinsberger Wald na severe Rakúska. Je to rozľahlá sústava kopcov s lesmi a lúkami. Štát toto územie asi postupne predáva do súkromného vlastníctva a ľudia si tu stavajú mohutné usadlosti. Sú to obrovské rodinné domy s vlastnou prístupovou cestou, záhradou, garážou pre niekoľko áut a poľnohospodárskym vybavením. Pravdepodobne sa tu stretáva jedna veľká rodina na víkendy alebo tu trávi Vianoce, inak myslím, že sa vždy v dome aspoň niekto z nich nachádza. Aj keď sme mali pôvodne v pláne odstaviť auto niekde na okraji lesa a vybehnúť s ďalekohľadmi na lúku, radšej sme to neriskovali a nadviazali sme prvý kontakt s domácimi, aby sa na nás náhodou niekto v noci nerozbehol so psom a puškou. Všetko nakoniec dopadlo úspešne a my sme mohli pozorovať na súkromnom pozemku, navyše nám domáci ponúkli do budúcnosti i ubytovanie. Napriek tomu sme sa  ešte rozhodli pokračovať v ceste a dôkladne preskúmať okolie s tým, že sa sem predvečerom vrátime. To sme ale nečakali, že objavíme ešte niečo lepšie: Asi najvyšší kopec v okolí s nulovým až záporným horizontom. Ostávalo nám už iba získať súhlas od majiteľov, ktorý tento zázrak majú prakticky za domom. Vôbec by ma neprekvapilo, keby z garáže vytiahli nejaký 500 mm Dobson. Povolené, kopec (1 000 m) je na túto noc celý náš!

Obloha je po západe Slnka z väčšej časti zatiahnutá, na miestach kde chýbajú oblaky ich nahrádza silný opar, cez ktorý už pomaly začína presvitať Arktúr, Vega alebo Deneb. Jedine na západe v nepredstaviteľnej diaľke oblačnosť končí a v čistom vzduchu sa s nami nízko nad horizontom lúčia v tesnej blízkosti planéty Venuša a Jupiter. Potom, čo nám nad hlavami preletela ISS a s pribúdajúcou tmou, sa v zenite začína náhle vyjasňovať a mraky akoby pohnuté čarovným prútikom začínajú ustupovať k horizontu naraz vo všetkých smeroch! Ako to už u mňa býva, neveril som, že by sa niečo takéto mohlo naozaj stať. Našťastie som sa opäť mýlil. Okolo polnoci sme už mali nad sebou oblohu s krištáľovo čistým vzduchom, ešte väčšou tmavosťou ako pri Veľkom Bielom plese a prakticky s nulovou vlhkosťou. Na druhej strane zase občas fúkal trochu silnejší vietor. Svetelné znečistenie bolo pozorované iba na juhozápade a východe, ale po prečistení oblohy prakticky neprekážalo. Veľmi sympatické bolo pozorovanie zopár svetielok na vzdialenejších kopcoch, ktorých podstatu odhalil ďalekohľad ako rozsvietené lustre niekde doma v obývačke.

Na určenie najslabších hviezd viditeľných ešte voľným okom, teda na najdôležitejšiu charakteristiku pozorovacích podmienok, sme sa rozhodli použiť metódu, ktorú preferuje Medzinárodná meteorická spoločnosť (IMO). Jej podstatou je určiť počet viditeľných hviezd v nejakej oblasti, obyčajne v trojuholníku a z tohto počtu MHV jednoducho podľa tabuľky odvodiť. Problémom ale je, ako sme už viackrát zistili, že táto metóda sa stáva pomerne náročnou pri MHV nad šesť, a to ešte nehovorím o situácii, keď hraničná magnitúda kolíše okolo sedmičky. Vtedy normálny človek počítaním hviezd v bohato posiatom trojuholníku začína skoro dostávať halucinácie. Na jednej strane je problém so slabými hviezdami, ktoré sa nachádzajú na hraniciach oblasti, na strane druhej niektoré hviezdy preblikávajú iba určité percento z celkového času a nie sú teda vidieť bezpečne, čím sa pozorovateľ v danej oblasti doslova stráca. Nad MHV v zenite sme sa vlastne nevedeli dohodnúť ani sami priamo na mieste, zhodli sme sa však v jednom, toto bola „zatiaľ“ tá najlepšia obloha pod akou sme v živote pozorovali. Okrem trojuholníkov sa na určenie hraničnej magnitúdy používa metóda, ktorej podstatou je zazrieť v nejakom známom obrazci (Herkulov kvetináč, Hlava Draka) konkrétne hviezdy, z ktorých tá najslabšia udáva MHV. Týmto spôsobom sme zistili, že vo výške 30 stupňov nad obzorom sú vidieť hviezdy do 6,4 mag. Podobný vytipovaný hviezdny obrazec nachádzajúci sa práve v zenite sme však so sebou bohužiaľ nemali. Ak mám osobne porovnať túto oblohu s oblohou pri Veľkom Bielom plese, je na prvý pohľad zrejmé, že táto je oveľa tmavšia. Na druhej strane si myslím, že obloha v Tatrách bola o málinko priezračnejšia (pravdepodobne vďaka vyššej nadmorskej výške). Rozdiel hraničnej magnitúdy bodových zdrojov svetla však považujem za veľmi malý. Ak v Tatrách bola MHV v zenite 6,8, tu bola asi o 0,1 mag, prípadne maximálne o 0,2 mag vyššia. Rozdielna tmavosť oblohy však dovoľovala oveľa ľahšie vidieť slabé plošné objekty, prípadne tie najodľahlejšie časti Mliečnej cesty.

Mliečna cesta túto noc obsahuje neuveriteľné množstvo detailov, snáď najviac ako som doteraz videl. Veľká trhlina už nie je žiadnym fádnym pásom, ale pozoruhodnou riekou s množstvom nápadných zálivov. Ten najnápadnejší lemuje z jednej strany obrovské biele hviezdne mračno rozprestierajúce sa pozdĺž hlavného obrysu Labute a pod Albireom nápadne zatáča smerom doprava. Zanechajme ale už raz a navždy Labuť, ktorú som veľakrát popisoval (aj keď to by bolo tiež zaujímavé) a vydajme sa na cestu ďalej. V zenite je teraz Jašterica, ktorej hlavná retiazka hviezd sa pomerne dobre vyníma nad veľkým množstvom okolitých slabých stálic. Práve tam sa rozkladá ďalšie biele hviezdne mračno, ktoré je veľkosťou a jasnosťou snáď i porovnateľné s tým v Labuti. Obsahuje v sebe niekoľko zjasnení (vrátane otvorenej hviezdokopy NGC 7243) a v pravej časti dve nezreteľné tmavé škvrny. Od oblaku pri Denebe a Severnej Ameriky ho oddeľuje veľmi tmavý záliv a ďalšia zreteľná úzka časť dlhá niekoľko stupňov. Ďalší tmavý záliv sa do jasného oblaku zarezáva zboku a lemuje horný okraj Mliečnej cesty. Mieri priamo na emisný komplex IC 1396 okolo Granátovej hviezdy a oddeľuje svetlý výbežok v štvorci Cefea od hlavného prúdu Mliečnej cesty, ktorý pokračuje ďalej do Kasiopeje. Hneď pred ňou sa nachádza jedno oválne tmavé mračno, v okolí otvorenej hviezdokopy M52 naopak malé zjasnenie. Sama hviezdokopa je voľným okom len veľmi ťažko pozorovateľná, škvrnka viditeľná zhruba na jej mieste voľným okom je len náhodným zoskupením asi štyroch slabých hviezd. V triédri však už bije do očí, pretože je jasná a veľmi kompaktná. V tom istom zornom poli sa predstavila zrejme i NGC 7790, síce slabá, ale na druhej strane pomerne rozsiahla. Hneď kúsok vedľa sa rozkladá  impozantná NGC 7789, ktorá je voľným okom na hranici viditeľnosti. V triédri však upúta svojou veľkosťou a zdá sa trochu zrnitá. Na druhom konci „dvojitého W“ sú v tom istom zornom poli vidieť ďalšie tri jasné otvorené hviezdokopy – M103, NGC 654 a NGC 663, v blízkosti navyše i NGC 457. V tejto oblasti sa do zorného pola samozrejme pripletú i ďalšie slabšie otvorené hviezdokopy, prípadne iba náhodné zoskupenia a zväzky slabých hviezd, ktoré si našli svoje miesto v menej známych katalógoch Trumpler alebo Stock. Ťažko ich teraz vymenovať všetky.

Hlavný prúd Mliečnej cesty prechádzajúci cez Kasiopeju je veľmi nerovnomerný. Je v ňom vidieť ešte niekoľko pomerne jasnejších plôch a zopár tmavých zárezov, z ktorých najnápadnejší preniká presne do stredu k hlavnému obrazcu súhvezdia. Na juh Mliečna cesta prechádza plynulo do svojho okolia a bočným pohľadom sa skoro dotýka Veľkej hmloviny v Androméde. Tá sa v triédri predstaví ako podlhovastý obláčik s jasným oválnym jadrom a po okrajoch s obidvoma sprievodcami. M32 má podobu rozmazanej hviezdy a M110 vyzerá ako slabá oválna hmla. Navyše mám taký pocit, že sa mi na jednom kraji jasného jadra blysol i ten najväčší z tmavých kanálov tejto veľkolepej galaxie! Vtedy už človek asi naozaj pochopí, čo je to triéder. Na tomto pozorovacom stanovisku však najvzdialenejším vesmírnym objektom viditeľným ešte aj voľným okom nie je Veľká hmlovina v Androméde, ale Galaxia v Trojuholníku. Dlho sa nám ju nepodarilo zazrieť, museli sme si počkať až na chvíľu, keď vystúpi čo najbližšie k zenitu. Ani vtedy však rozhodne nie je nápadná, leží kúsok pred hranicou viditeľnosti. Dobrou pomôckou je zaostriť oči na hviezdu Mirach a potom sa rýchlo pozrieť bočným pohľadom na miesto, kde sa nachádza. V jednom okamihu sa z vesmírnej temnoty vynorí malý hmlistý chumáčik a za pár sekúnd okamžite zmizne. Aby mohol byť bez problémov vidieť opäť, je celý tento proces potrebné zopakovať. Ak sa vrátime naspäť k Mliečnej ceste a zameriame svoju pozornosť na druhú stranu Kasiopeje, všimneme si, že jej hlavný prúd je na týchto miestach veľmi ostro ohraničený tmavou oblasťou. Ale to ešte nie je ani zďaleka koniec, za ňou sa nachádza i nejaký ďalší slabší hmlistý oblúk, ktorý by tu však podľa väčšiny máp vôbec nemal byť. Vybieha z toho svetlého výbežku v štvorci Cefea a pokračuje priamo pozdĺž tohto súhvezdia. Končí pri mohutnom zjasnení, ktoré je pravdepodobne tvorené veľkou otvorenou hviezdokopou Collinder 463. Tmavá oblasť medzi týmto oblúkom a hlavným prúdom sa okamžite zmenila na akúsi „druhú Veľkú trhlinu“, veľmi podobnú tej v Labuti. Až po príchode domov som si po prezretí panoramatických záberov Mliečnej cesty naozaj uvedomil, že to bola jedna z jej odľahlých častí, s ktorou napríklad nepočíta ani známy program Sky Charts.

Mliečna cesta v Perzeovi je síce slabšia, ale napriek tomu ostáva celkom dobre viditeľná. Naľavo od dvojice otvorených hviezdokôp h/x Persei sa zarezáva úzky tmavý záliv a formuje tak hmlistý výbežok strácajúci sa až niekde v Žirafe. Hlavný prúd Mliečnej cesty pokračuje medzi otvorenou hviezdokopou M34 a zoskupením Melotte 20 pri Mirfaku, ktoré obsahuje niekoľko jasných hviezd. Opäť sa rozdvojuje niekde pri známej hmlovine Kalifornia. Ona sama voľným okom nie je vidieť, ale mihne sa v triédri s použitím filtra H-beta. Slabšia časť Mliečnej cesty smeruje do Býka, kde sa úplne vytráca. Druhá časť je pomerne výrazná v Povozníkovi okolo hviezdokôp M36, M37, M38 a pri nápadnom zoskupení hviezd nazvanom Rebríček. Aj keď v ďalšej ceste budeme pokračovať až niekedy nabudúce, zastavíme sa aspoň pri dvoch najjasnejších otvorených hviezdokopách, ktoré sa nachádzajú v Býkovi. Hyády sú zoskupené do nápadného písmena „V“ na čele s jasným Aldebaranom. Na mojom pozorovacom stanovisku mi však táto časť oblohy pripadala vždy trochu fádna a nezaujímavá. Ale verte mi, že tu je to úplne o niečom inom. V blízkom okolí sú vidieť ďalšie slabé nakopené hviezdy a prvýkrát v živote mám skutočne pocit, že sa naozaj pozerám na blízku otvorenú hviezdokopu. Triéder navyše odhalí niekoľko dvojhviezd a farebných odtieňov. Plejády na oblohe žiaria ako biele diamanty a v triédri najjasnejší členovia dominujú množstvu slabých iskrivých hviezd. Mnohé z nich sú viacnásobné hviezdy a veľmi pôsobivou je predovšetkým jedna hviezdna retiazka, ktorá sa tiahne od hviezdy Alcyone smerom dole.

Sú objekty, o ktorých sa hovorí prakticky neustále. Ani my sme opäť nepohrdli možnosťou pozrieť sa na Riasy, Činku, Helix a mnohé ďalšie. Sú však aj objekty, o ktorých sa z neznámych dôvodov mlčí. Pritom z astronomického hľadiska sú možno ešte oveľa zaujímavejšie. Určite k nim patrí guľová hviezdokopa G1, ktorá je so svojou jasnosťou 13,5 mag najjasnejšou svojho druhu vo Veľkej hmlovine v Androméde. Už v 200 mm ďalekohľade je teda určite zaujímavým zážitkom, pokúsiť sa ju vyhľadať, čo sa nám i nakoniec podarilo. Vyzerá ako malá hmlistá škvrnka a po jej boku sa nachádzajú dve slabé hviezdy, s ktorými tvorí malý nenápadný trojuholník. Stephanov kvintet je skupina piatich tesných, slabých a vzdialených galaxií v súhvezdí Pegasa, ktoré sa navzájom ovplyvňujú a deformujú. V 350 mm Dobsone je na prvý pohľad vidieť trojuholník tvorený troma pomerne nápadnými šmuhami, navyše pri pozornejšom pohľade sa pod ním zjaví i ďalšia galaxia z tejto pozoruhodnej skupiny. Označenie NGC 1435 nesie tá najjasnejšia z reflexných hmlovín, ktoré sú obyčajne v Plejádach vidieť iba na farebných fotografiách. Na vlastné oči ich zatiaľ videl iba málokto a ja som rád, že patrím do tejto exkluzívnej spoločnosti. Možno si niekto povie: „Boli zahmlené okuláre a jednalo sa iba o optický klam.“ Omyl. Hmlovina sa tiahla od hviezdy Merope smerom naľavo a bola pomerne veľká a nápadná. Tvarom mi veľmi pripomínala chvost nejakej jasnej kométy. Väčšie zväčšenie zasa na jednej strane zvýšilo kontrast medzi oblohou a hmlovinou samou, takže som už nemal najmenšie pochybnosti o tom, čo vlastne vidím. Galaxia NGC 891 neďaleko hviezdy Alamak je veľmi predĺžená a má jasné vypuklé jadro, ktoré naprieč pretína tmavý prachový pás. Tvar Krabej hmloviny je nepravidelný, vrátane jedného nápadného zárezu a náznakov vláknitých detailov. Kalifornia je v ďalekohľade vidieť bez akýchkoľvek hmlovinových filtrov, Sova má konečne svoje oči a galaxia M82 z Veľkej medvedice je plná detailov. Áno, je to paráda.

Pod dobrou oblohou si však na svoje určite neprídu iba pozorovatelia deep-sky objektov. Voľným okom sa dajú ľahšie rozlišovať dvojhviezdy (napr. epsilon Lyrae, alfa Capricorni) a častejšie máte možnosť vidieť padať nejaký meteor. Niet pochýb, že expedícia StarAustria sa tak ako StarTatry, určite vydarila. Ešte teraz som plný čerstvých spomienok a zároveň i budúcich očakávaní. Pravdepodobne opäť nebude dlho trvať, kým sa ocitnem pod tmavou oblohou, pretože každý kto niečo podobné zažil, si to želá čo najskôr zopakovať. Ale to už je iný príbeh.