Astropozorovanie

Aktualizácia

Pozorovanie

Atlas oblohy

Sprievodca

Autor

Odkazy

Návštevná kniha

 

Vlastné pozorovanie
 

Spoločná fotografia

StarTatry 2005
alebo prvá expedícia svojho druhu

Neviem, či ste už niekedy počuli o chate Plesnivec, ale ja som mal možnosť počas leta zúčastniť sa päťčlennej expedície v tejto peknej a odľahlejšej časti Belianskych Tatier. Na prvý pohľad na tom asi nebude nič zvláštneho, ale keď spomeniem, že na "dovolenke" sa objavil i 350 mm Dobson, 200 mm Newton na paralaktike, 80 mm ED refraktor, dva triédre, nejaké fotoaparáty a ďalšie vybavenie vrátane rôznych okulárov (i značky Tele Vue) so špeciálnymi hmlovinovými filtrami, je zrejmé, že hlavným cieľom cesty nebola iba obyčajná turistika. Po celý čas som si prebiehajúce udalosti zaznamenával aktuálne do denníka a keďže sa teraz nachádzame na astronomických stránkach, zmienim sa najmä o všetkom podstatnom, čo sa z môjho pohľadu stalo z astronomického hľadiska.

Na ceste

Naša výprava sa začala v pondelok 1. 8. 2005 s veľkým časovým oneskorením, v dôsledku ktorého do Tatranskej Kotliny  (760 m) prichádzame až krátko po začatí súmraku. Postupne vybalujeme veci z auta a chystáme sa na cestu k chate Plesnivec (1 290 m). Samotné stúpanie cez Dolinu Siedmich prameňov sa začína o 22.15 hod, kedy je už v lesoch poriadna tma. Pri prvých lavičkách (22.45 hod) odkladáme z chrbta batohy a pozeráme dôkladnejšie na oblohu. Napriek tomu, že nemám dostatočne adaptované oči v tme, pretože ostatní svietia čelovkami na cestu, určujem hrubým odhadom v mojom obľúbenom a známom Herkulovom kvetináči, ktorý sa teraz nachádza vysoko na oblohe, MHV (hraničnú magnitúdu) na hodnotu cca 6,2. Na pravej strane kvetináča je ako hmlistá škvrna veľmi dobre vidieť guľová hviezdokopa M13. Južný obzor síce pokrýva súvislá oblačnosť, ktorá je mierne osvetlovaná neďalekými obcami, smer na Tatry a Poľsko je však čistý a nabitý hviezdami. Hneď na prvý pohľad je cítiť veľmi dobrá priezračnosť vzduchu. Neviem, či je to iba môj subjektívny pocit, ale hviezdy sa mi zdajú ostré a taký Arktúr alebo Vega svietia o niečo jasnejšie oproti tomu, ako ich mám možnosť väčšinu roka pozorovať zo svojho obľúbeného stanoviska na Západnom Slovensku. Po pár minútach rozoznávam voľným okom tvar Severnej Ameriky, presnejšie časti Mexika, Panamy i Floridy. Priznám to na rovinu, takto výrazne som túto rozsiahlu hmlovinu z Labute ešte nikdy nevidel. A to som ju v minulosti pozoroval pomerne často.

Chata PlesnivecChladný vzduch nám veľmi pomáha pri pokračovaní v ceste, počas ktorej pri odpočívadlách obdivujeme Mliečnu cestu. Najťažší úsek s najvyšším prevýšením nás ale čaká v poslednej časti trasy, v podstate každú chvíľu oddychujeme, až si nakoniec dávame dlhšiu prestávku. Občas mám možnosť i šťastie vidieť oblohu pri MHV 6,5, ale poviem vám, teraz vyzerá ešte lepšie. Mliečna cesta tiahnuca sa práve zenitom je neskutočnou krajinou s obrovským množstvom detailov. Na oblohe je veľa slabých hviezd a niektoré menej nápadné súhvezdia je problém vôbec nájsť. Keď som sa prakticky v novom prostredí konečne zorientoval, v Cefeovi ma pri krvavočervenej Granátovej hviezde upútala rozsiahla, ale v skutočnosti slabá hmlovina IC 1396, ktorá sa všeobecne považuje za "invisible object". Vystupujú z nej i 2-3 slabé hviezdy. Podľa mojich starých záznamov som ju už kedysi náznakovo zazrel, ale tu z výšky približne 1 200 metrov nad morom je to bezproblémov viditeľný hmlistý obláčik, na ktorého identifikáciu nemusím ani pozrieť do mapy. Vďaka dobrej oblohe v severovýchodnom smere sa v Kasiopeji zviditeľnili niektoré otvorené hviezdokopy a tesné, ale náhodné skupinky hviezd, ktoré vyzerali ako hmlisté škvrnky, voľným okom ťažko rozlíšiteľné (presne som ich identifikoval až triédrom pri chate). Je vidieť, že toto pozorovanie dodalo každému veľa energie, ani sme sa nenazdali a za niekoľko minút sme boli pri chate (o 1.40 hod).

Okolie chaty PlesnivecAstronómovia sú asi naozaj zvláštni ľudia. Prakticky sa nepohnú od ďalekohľadu ani pri niekoľko stupňovom mraze, neváhajú nasadnúť do lietadla a precestovať polovicu sveta za zatmením Slnka alebo túžia aspoň raz v živote si do očí nakvapkať atropin, aby sa ich zorničky čo najviac rozšírili a videli tak asi o pol magnitúdu slabšie hviezdy. My sme síce žiadne podobné prípravky so sebou nemali, nebola ani taká zima a dokonca sme neprecestovali ani polovicu sveta, ale nenašiel sa nikto, kto by sa po  vyše trojhodinovom stúpaní cítil unavený. Veď bola predsa ešte stále jasná obloha. Batohy sme rýchlo nahádzali na izbu, ja sám som si vytiahol nejaký sveter, triéder s dvoma okulármi a ponáhľal sa k ďalekohľadom. Nestáva sa mi často, aby som v noci pred seba nevidel. Keď som však vyšiel von z osvetlenej miestnosti, mal som problém prejsť po schodoch na priestranstvo pred chatou, dokonca som sa musel držať zábradlia. V okolí bola poriadna tma, po piatich minútach som narazil do EDčka a po ďalších piatich minútach som si zase pred sebou nevšimol stoličku. V záujme vlastnej i bezpečnosti ostatných a v záujme zabránenia ďalšieho kontaktu s ďalekohľadom, som sa radšej ďalších desať minút vôbec nehýbal a pozoroval iba tak triédrom jasné objekty a Mliečnu cestu. Neskôr som si na niektorých exponátoch vyskúšal s 80 mm ED refraktorom moje nové okuláre 19 mm Panoptic a 11 mm Nagler. Ak si spomeniem na starý 80 mm refraktor Fomei s okulármi typu Kellner, musím povedať, že kvalita je na úplne inom mieste. Zároveň som asi prvýkrát pochopil, na aký účel je dobré mať doma nejaký kvalitný a ľahko prenosný malý ďalekohľad, ktorý toho pod dobrou oblohou môže veľa ukázať. Ešte teraz sa mi pred očami premieta ten obraz Veľkej hmloviny v Androméde, Plejád či otvorenej hviezdokopy h/x Persei. Pozorovalo sa samozrejme všetkými ďalekohľadmi a nikoho tým asi neprekvapím, keď poviem, že som sa do postele prvýkrát dostal až v 4.30 hod.

Pri Veľkom Bielom pleseAstronómovia sú naozaj zvláštni ľudia, ktorí sa zrejme riadia heslom: "Keď si ochotný obetovať viac, uvidíš toho na oblohe podstatne viac." Ďalší deň poobede po dôkladnej analýze počasia na internete sme sa totiž rozhodli po akej takej nádeji na jasnú noc risknúť cestu k Veľkému Bielemu plesu (1 600 m) a konečne tak naplniť svoje očakávania, aké by to bolo pozorovať pod skutočne tmavou oblohou. O 20.30 hod za pozornosti domácich opúšťame chatu a postupne smerujeme cez východnú časť Belianskych Tatier do Doliny Bielych plies. Celú cestu je však zamračené a malá diera v mrakoch, ktorá sa občas vytvorí a cez ktorú presvitá len niekoľko jasnejších hviezd, nedáva veľkú nádej na úspech. Nebudem to skrývať, neveril som, zvlášť potom ako sa so mnou v minulosti už príroda viackrát zahrala, že sa vyjasní a celú cestu som považoval za stratenú. Tentokrát ale predpoveď počasia pre hory vyšla na výbornú! Prakticky po niekoľkých minútach od príchodu  (o 22.45 hod za úplnej tmy) do vyhliadnutej lokality sa začalo vyjasňovať. Mraky sa na niekoľkých miestach pretrhli, hmla a nízka oblačnosť, v ktorej sa utápali vysoké štíty, klesala rozprávkovo dole do údolia. Priezračnosť vzduchu bola dokonalá, aj keď v okolí ostala vysoká vlhkosť, ktorá prakticky vyradila z hry ED refraktor. Po dlhšom čase sa zarosili i okuláre, ale pretože sme ich mali viac a dali sa postupne vymieňať, nevidel som v tom zásadnejší problém. Najpodstatnejšou skutočnosťou bolo, že ostal funkčný 200 mm i 350 mm Newton. Aj keď som tak spravil až neskôr v noci, bude asi rozumnejšie sa najskôr zmieniť o teste MHV. Na určenie najslabších hviezd viditeľných voľným okom som použil metódu trojuholníkov a začal tak počítať jednotlivé hviezdy v časti Labute. Ako som sa mal možnosť presvedčiť, presne počítať slabé hviezdy v oblasti, ktorá zachytáva pohľad pozdĺž Oriónovho galaktického ramena, je úlohou prakticky nemožnou. Vybral som si preto orientačný trojuholník tvorený jasnými hviezdami alfa, beta a delta Cephei, ktoré tvoria obrysy súhvezdia Cefeus, práve smerujúceho do oblasti zenitu. S určitosťou som v ňom bezpečne napočítal 23 hviezd, čo by podľa tabuľky znamenalo MHV 6,7. Keď som si však ľahol, znehybnil telo i pohľad a začal tak "exponovať svetlo" a pozerať sa do jednotlivých malých častí trojuholníka periferne, pridalo sa celkovo ďalších 10 hviezd, čo značí, že na hranici viditeľnosti boli i hviezdy 7. magnitúdy. Vo výške asi 40 stupňov nad obzorom som zase ľahko videl hviezdy 6. magnitúdy. Zároveň ma trochu sklamalo, že obloha i tu bola mierne svetlá (ale určite i tu bývajú lepšie podmienky). Snáď nad týmto nasledujúcim výrokom nebudú odborníci krútiť hlavou, ale myslím, že v minulosti som už paradoxne zažil väčšiu tmavosť oblohy s nižšou MHV. Počas noci som pozoroval väčšinou 350 mm Dobsonom a keď v ňom obdivovali nastavené objekty i ostatní, využil som prestávky na sledovanie priebehu Mliečnej cesty.

Mliečna cesta - v strede hviezda DenebAni neviem, čo by som vám vlastne mal o tej Mliečnej ceste povedať. Na jednej strane sa to slovom vôbec nedá popísať, na strane druhej by sa to všetko nezmestilo ani do tej najhrubšej knihy. Pokúsim sa teda začať aspoň tým, že som ju videl asi najlepšie v živote a budem pokračovať niektorými jej "vychytávkami", ktoré ma počas noci najviac uputáli. Predovšetkým jej priebeh je možné dobre sledovať až po samotné vonkajšie hranice, presne tak ako sú zakreslené v mapách a ako ich vyobrazujú počítačové planetáriá. Biele hviezdne oblaky sú skutočne neprehliadnuteľné a bijú do očí, na niektorých miestach sa do nich zarezávajú i nápadné tmavé hmloviny, ktoré tak formujú ich tvar. Prostredie dotvára množstvo zjasnení a škvŕn, najmä jasné deep-sky objekty, ale aj tesné ale náhodné zoskupenia slabých hviezd, ktoré pri takýchto podmienkach lepšie vyniknú. Jedinou nepríjemnou skutočnosťou bolo zistenie, že tradične nízko položeného Strelca mi z veľkej časti zakrýva Malý Kežmarský štít. Prakticky nad ním sa na oblohe nachádza prvý veľmi výrazný útvar. To je Oblak v Štíte, miesto kde špirálove rameno Strelca začína obtáčať stred našej Galaxie a my sa v tomto smere pozeráme práve pozdĺž tohto ramena. Hneď na prvý pohľad má trochu nepravidelný tvar. Zospodu do neho nepatrne zasahuje tmavý zárez, ktorý na mliečnom podklade pomerne dobre vyniká. Na druhej strane siaha k malému nápadnému zjasneniu okolo hviezdy gama Sct a k hmlistej škvrne, ktorú triéder rozloží na tri tesné hviezdy. Nad Oblakom v Štíte začína byť veľmi dobre pozorovateľná Veľká tmavá trhlina, ktorá Mliečnu cestu rozdeľuje na dva hlavné prúdy. Ten rozsiahlejší, ale menej výrazný zasahuje z juhovýchodnej časti Herkula až do Hadonosa, druhý prechádza priamo Orlom a je skoro celý ozdobený veľmi podlhovastým pásom, ktorého najvýraznejšia časť leží hneď naľavo od Altaira. Smerom do Líšky sa dva hlavné prúdy začínajú k sebe približovať a Veľká trhlina medzi nimi sa zužuje. Samotná Mliečna cesta je však najširšia práve v tejto časti a v Labuti. Na jednej strane siaha takmer až k hlavnému útvaru Lýry, na opačnom konci sa skoro dotýka Delfína. Zoskupenie hviezd nazvané Ramienko je v tejto časti oblohy naozaj neprehliadnuteľné. V Labuti od Albirea k regiónu gama Cygni siaha veľmi jasný podlhovastý hviezdny oblak, ktorého najnápadnejším útvarom je kruhové zjasnenie v západnej časti. Vystupujú z neho i jednotlivé hviezdy. Navyše v celom oblaku sa nachádza sústava tmavých hmlovín, z ktorých je najznámejšou tzv. Ryba na mise (Barnard 144), má podobu mierne stočeného oválu do tvaru písmena "S". V okolí Denebu je pri ďalšom hviezdnom mračne vidieť Severná Amerika i otvorená hviezdokopa M39. Zo severu tam preniká nápadná tmavá oblasť a úzky, ale veľmi zreteľný tmavý zárez  (Barnard 168). Tieto tmavé hmlovinu sú vizuálne ešte tmavšie ako samotná obloha! Jasné a detailné časti Mliečnej cesty sa nachádzajú i v Jašterici. Smerom od nich preniká do kosoštvorca Cefea hmlistý výbežok, ktorý od hlavného prúdu Mliečnej cesty oddeľuje užší tmavší záliv. Pri Granátovej hviezde je voľným okom viditeľná už spomenutá hmlovina IC 1396. Pred Kasiopejou, ktorá je ozdobená niekoľkými škvrnami otvorených hviezdokôp, sa nachádzajú dve tmavé mračná. Ďalej sa pás Mliečnej cesty zužuje a prechádza nižšie položenými súhvezdiami Perzea a Povozníka. Najnápadnejším útvarom v tejto časti je otvorená hviezdokopa h/x Persei. Viete vôbec kto jej dal toto divné označenie? Ja by som ju skôr pomenoval ako "Vypalovačka". V jej blízkosti sa okolo hviezdy Algenib nachádza rozľahlé zoskupenie bielych iskrivých hviezd Melotte 20 a kompaktná skupina Plejád (reflexné hmloviny som však nevidel v žiadnom ďalekohľade, asi boli ešte dosť nízko nad obzorom). Otvorená hviezdokopa M34 sa predstaví ako malá hmlistá škvrnka.

Malý Kežmarský štítAk ste už niekedy pozorovali 350 mm Dobsonom, napríklad pri Veľkom Bielom plese vo výške 1 600 metrov nad morom, vzdialený aspoň trochu od všetkých rušivých vplyvov, dáte mi za pravdu, že deep-sky objekty ukážu neuveriteľné detaily. Na mňa najväčší dojem spravila Galaxia v Trojuholníku. Špirálová štruktúra v tvare obráteného písmena "S" s jasným jadrom je veľmi dobre vidieť už priamym pohľadom. Nachádza sa v slabom hale, ktoré bočným pohľadom na hranici viditeľnosti odhalí i nejaké ďalšie štruktúry. Navyše celá galaxia je posiata množstvom hmlistých škvŕn, to sú H-II oblasti samotnej galaxie. Všetky dobre zareagovali na UHC filter a tá najvýraznejšia z nich - NGC 604, začala skoro vypalovať oči  (ale na rozdiel od h/x Persei to teraz zoberte s rezervou). Zaujímavé je, že sa mi túto galaxiu nepodarilo definitívne zachytiť voľným okom, ak som ju naozaj videl, videl som asi nejakého ducha. Veľká hmlovina v Androméde je jasným podlhovastým oválom s jasným jadrom a trochu škvrnitou štruktúrou, sprevádzaná dvomi satelitnými galaxiami M32 a M110. Navyše sú v nej veľmi zreteľne vidieť dva tmavé pásy (Bondove kanály), široké, jeden z nich je o niečo dlhší. A to všetko priamym pohľadom, žiadne periferné videnie alebo podobné finty. V neďalekom okolí sa nachádza ešte tzv. Duch Mirach - galaxia majúca podobu nerozlíšiteľnej guľovej hviezdokopy a otvorená hviezdokopa NGC 752, voľným okom neprehliadnuteľný objekt veľkosti skoro jeden stupeň. Ako niekto múdro poznamenal, tí Gréci to v staroveku pod oblohou s MHV 8 mali s objavovaním nových objektov naozaj ľahké. Severná Amerika s Pelikánom zo súhvezdia Labute sa s UHCčkom doslova premenila na hmlovinovú krajinu lemovanú tmavými zálivmi. Riasy sú s O-III filtrom ako vystrihnuté z tých najkrajších fotiek (ale čiernobielych), navyše máte pocit akoby 3D pohľadu. Západný oblúk je plný vlákien, ale podľa mňa je krajší ten Východný, bohato štruktúrovaný. Navyše musíte poriadne hýbať tubusom, aby ste oblúk celý poriadne "precestovali". Nápadné a detailné sú i centrálne časti tohto hmlovinového komplexu. Z ďalších hmlovín v Labuti spomeniem ešte trochu zabudnutú Kosákovú hmlovinu (NGC 6888). Je vidieť celý oblúk, vrátane niekoľkých zjasnení, pozornejším pohľadom i slabá štruktúra.

Jedna z našich ciestV Prstenci v Lýre sme sa snažili použitím čo najväčšieho zväčšenia nájsť centrálnu hviezdu, ale hmlovina bola i bez filtra taká jasná v stredovej časti, že sme asi nemali najmenšiu šancu. Na rozhraní Cefea bola pôsobivá kombinácia otvorenej hviezdokopy NGC 6939 a galaxie NGC 6946, v ktorej bola slabo vidieť i špirálová podoba. Parádne sa ukázal Helix z Vodnára, čakal som nejaký matný krúžok, ale bol som prekvapený obrovským jasným kolesom. Nebolo jednotvárne, na dvoch miestach sa mi zdalo širšie a o niečo jasnejšie. Planetárna hmlovina Saturn bola takisto veľmi pekná. V strede mala snáď i nejakú štruktúru a po oboch stranách z nej vytŕčali tenké laloky, ktorými má akože pripomínať planétu Saturn. S filtrom H-beta som sa vidal na cestu po Kalifornii. Predovšetkým bola rozsiahla a musel som pohnúť tubusom, aby som si ju prezrel celú. Aj keď má v skutočnosti pomerne slabú plošnú jasnosť, dal sa ľahko rozoznať celkový tvar a niektoré jej jasnejšie časti. Nemôžem nespomenúť ešte jeden pikantný zážitok. Počas noci som zrazu počul silné dýchanie alebo fučanie, ktoré prichádzalo z kosodreviny v smere cesty, po ktorej sme k plesu prišli a nepravidelne sa to až do rána opakovalo. Medvedí trus, ktorý sme po ceste našli niekoľko desiatok metrov od plesa, trochu zapôsobil na psychiku expedície, ale panika v hlavnom tábore nevypukla. Naopak, začali sa rozprávať strašidelné, ale vtipné príhody: "Medveď nás zavetril. Medveď sa chce napiť z plesa, ale bojí sa prísť, pretože vie, že mu stojíme v ceste. Rozprávajte sa, aby vedel, že sme stále tu." Až za svetla sme zistili o akého medveďa sa jedná. Bol to spiaci človek a my sme ho celú noc nevideli. Dokonca sme meter od neho zapichli do zeme statív s fotoaparátom! Veď som už spomínal, že v okolí bola poriadna tma. Neskôr, pri východe Slnka, keď sa prebral i náš spiaci medveď, sme spravili ešte niekoľko fotiek nás, ďalekohľadov, nás s ďalekohľadmi a Slnkom zaliatých okolitých štítov. Pred nami (o 6.00 hod) bola už iba trochu dlhšia prechádzka naspäť na chatu Plesnivec.

Poobedňajší oddychBohužiaľ v priebehu týždňa nám počasie vôbec neprialo. Aj keď som prvú zamračenú noc privítal s radosťou, pretože som sa mohol aspoň konečne poriadne vyspať, ďalšie upršané noci mi už začali poriadne liezť na nervy. Denný program vyplnilo spracovávanie poznámok a fotiek, sledovanie počasia na internete, prechádzka po okolí, šach a debaty o astronómii a iných veciach. V sobotu ráno sa konečne na dlhšiu dobu ukázalo Slnko, takže sme mohli spolu s domácimi chaty a niekoľkými náhodnými turistami odpozorovať aspoň zopár slnečných škvŕn a okolité pôsobivé prostredie. Poobede sme sa začali pripravovať na noc a aj keď sme pôvodne plánovali vychádzku na nejaké bližšie pozorovacie stanovisko s dobrým výhľadom, ostali sme nakoniec pri chate. Počasie bolo totiž veľmi premenlivé, občas sa vyskytli diery v mrakoch alebo bola väčšia časť oblohy čistá, inokedy sa zase úplne zatiahlo. Podľa merania sa hraničná magnitúda v noci pohybovala niekde v rozmedzí 6,6-6,7. Triédrom som si prehliadol niektoré objekty Strelca, v ktorom ma najviac upútala M24 - časť vzdialeného vnútorného špirálového ramena našej Galaxie označovaného ako rameno Pravítka. V zornom poli sa predstavila ako veľmi nápadné podlhovasté biele mračno, v ktorom blikajú slabé hviezdy. Veľmi pekný bol i Oblak v Štíte: zarezávajú sa do neho niektoré tmavé hmloviny a mám pocit, že v ňom vidím aj veľmi slabé hviezdy. Využil som chvíľu i na pozorovanie 200 mm Newtonom.  Orliu hmlovinu a Lagúnu určite poznáte. Vo Veľkej hmlovine v Androméde bol viditeľný jeden tmavý pás, Galaxia v Trojuholníku bola bez špirálovej štruktúry. Výzvou bolo nájsť veľkú otvorenú hviezdokopu v Kasiopeji - NGC 7789. Pre lepší pohľad som však musel prebehnúť k 350 mm Dobsonu, v ktorého zornom poli sa predviedlo veľmi veľa slabých hviezd. Všetko pokračovalo prehliadkou pár menej známych hmlovín v Labuti a Cefeovi. V IC 1396 som s UHC filtrom videl v hmlovine jej charakteristický tmavý záliv, navyše celá bola popredkávaná niekoľkými tmavými pruhmi a ozdobená slabými hviezdami. Podľa neďalekej galaxie NGC 7331 som sa snažil nájsť Stephanov kvintet v Pegasovi, ale nakoniec sa mi to nepodarilo. V 200 mm Newtone vidieť nebol (ale nemal som podrobnú mapu) a keď som sa snažil dostať k väčšiemu ďalekohľadu, obloha sa zatiahla mrakmi naposledy (o 2.00 hod).

Chata pri Zelenom pleseV nedeľu, keď už našu výpravu opustili dvaja členovia, sme si my ostatní spravili túru do Doliny Zeleného plesa k populárnej Brnčalovej chate a vyliezli sme i o kúsok vyššie k vodopádom. Vraciame sa večer, je zamračené a celú noc prší. Nasledujúci deň, v pondelok 8.8. 2005 sa všetko končí. Pri vynášaní vecí pred chatu som od Poliakov na rozlúčku počul jednu milú vetu v zmysle: "To sa vám sem všetko chcelo niesť chlapci?" No čo už, asi nevedeli, čo sa pod tou mohutnou rúrou zakrytou obalom v skutočnosti skrýva. A čo je ňou všetko vidieť. Na spätný zostup do Tatranskej Kotliny si však pre nás Tatry vybrali asi najškaredšie počasie z celého leta. Sám som mal na ceste problémy s nosením vecí, terén je ťažký, celú cestu silno prší a za chrbtom od výšky asi 1 500 metrov padá na skaly prvý sneh. Napriek tomu dúfam, že sa v rovnakom zložení (a s ďalšími astro-amatérmi) na podobnej akcii ešte niekedy stretneme.

© 2003-2006