Naša
výprava sa začala v pondelok 1. 8. 2005 s veľkým časovým
oneskorením, v dôsledku ktorého do Tatranskej Kotliny
(760 m) prichádzame až krátko po začatí
súmraku. Postupne vybalujeme veci z auta a chystáme sa na cestu k
chate Plesnivec (1 290
m). Samotné stúpanie cez Dolinu Siedmich prameňov sa začína o
22.15 hod, kedy je už v lesoch poriadna tma. Pri prvých lavičkách
(22.45 hod)
odkladáme z chrbta batohy a pozeráme dôkladnejšie na oblohu. Napriek
tomu, že nemám dostatočne adaptované oči v tme, pretože ostatní
svietia čelovkami na cestu, určujem hrubým odhadom v mojom obľúbenom
a známom Herkulovom kvetináči, ktorý sa teraz nachádza vysoko na
oblohe, MHV (hraničnú magnitúdu)
na hodnotu cca 6,2. Na pravej strane kvetináča je ako hmlistá škvrna
veľmi dobre vidieť guľová hviezdokopa M13. Južný obzor síce pokrýva
súvislá oblačnosť, ktorá je mierne osvetlovaná neďalekými obcami,
smer na Tatry a Poľsko je však čistý a nabitý hviezdami. Hneď na
prvý pohľad je cítiť veľmi dobrá priezračnosť vzduchu. Neviem, či je
to iba môj subjektívny pocit, ale hviezdy sa mi zdajú ostré a taký
Arktúr alebo Vega svietia o niečo jasnejšie oproti tomu, ako ich mám
možnosť väčšinu roka pozorovať zo svojho obľúbeného stanoviska na
Západnom Slovensku. Po pár minútach rozoznávam voľným okom tvar
Severnej Ameriky, presnejšie časti Mexika, Panamy i Floridy. Priznám
to na rovinu, takto výrazne som túto rozsiahlu hmlovinu z Labute
ešte nikdy nevidel. A to som ju v minulosti pozoroval pomerne často.
Chladný
vzduch nám veľmi pomáha pri pokračovaní v ceste, počas ktorej pri
odpočívadlách obdivujeme Mliečnu cestu. Najťažší úsek s najvyšším
prevýšením nás ale čaká v poslednej časti trasy, v podstate každú
chvíľu oddychujeme, až si nakoniec dávame dlhšiu prestávku. Občas
mám možnosť i šťastie vidieť oblohu pri MHV 6,5, ale poviem vám,
teraz vyzerá ešte lepšie. Mliečna cesta tiahnuca sa práve zenitom je
neskutočnou krajinou s obrovským množstvom detailov. Na oblohe je
veľa slabých hviezd a niektoré menej nápadné súhvezdia je problém
vôbec nájsť. Keď som sa prakticky v novom prostredí konečne
zorientoval, v Cefeovi ma pri krvavočervenej Granátovej hviezde
upútala rozsiahla, ale v skutočnosti slabá hmlovina IC 1396, ktorá
sa všeobecne považuje za "invisible object". Vystupujú z nej i 2-3
slabé hviezdy. Podľa mojich starých záznamov som ju už kedysi
náznakovo zazrel, ale tu z výšky približne 1 200 metrov nad morom je
to bezproblémov viditeľný hmlistý obláčik, na ktorého identifikáciu
nemusím ani pozrieť do mapy. Vďaka dobrej oblohe v severovýchodnom
smere sa v Kasiopeji zviditeľnili niektoré otvorené hviezdokopy a
tesné, ale náhodné skupinky hviezd, ktoré vyzerali ako hmlisté
škvrnky, voľným okom ťažko rozlíšiteľné (presne
som ich identifikoval až triédrom pri chate).
Je vidieť, že toto pozorovanie dodalo každému veľa energie, ani sme
sa nenazdali a za niekoľko minút sme boli pri chate
(o 1.40 hod).
Astronómovia
sú asi naozaj zvláštni ľudia. Prakticky sa nepohnú od ďalekohľadu
ani pri niekoľko stupňovom mraze, neváhajú nasadnúť do lietadla a
precestovať polovicu sveta za zatmením Slnka alebo túžia aspoň raz v
živote si do očí nakvapkať atropin, aby sa ich zorničky čo najviac
rozšírili a videli tak asi o pol magnitúdu slabšie hviezdy. My sme
síce žiadne podobné prípravky so sebou nemali, nebola ani taká zima
a dokonca sme neprecestovali ani polovicu sveta, ale nenašiel sa
nikto, kto by sa po vyše trojhodinovom stúpaní cítil unavený. Veď
bola predsa ešte stále jasná obloha. Batohy sme rýchlo nahádzali na
izbu, ja sám som si vytiahol nejaký sveter, triéder s dvoma okulármi
a ponáhľal sa k ďalekohľadom. Nestáva sa mi často, aby som v noci
pred seba nevidel. Keď som však vyšiel von z osvetlenej miestnosti,
mal som problém prejsť po schodoch na priestranstvo pred chatou,
dokonca som sa musel držať zábradlia. V okolí bola poriadna tma, po
piatich minútach som narazil do EDčka a po ďalších piatich minútach
som si zase pred sebou nevšimol stoličku. V záujme vlastnej i
bezpečnosti ostatných a v záujme zabránenia ďalšieho kontaktu s
ďalekohľadom, som sa radšej ďalších desať minút vôbec nehýbal a
pozoroval iba tak triédrom jasné objekty a Mliečnu cestu. Neskôr som
si na niektorých exponátoch vyskúšal s 80 mm ED refraktorom moje
nové okuláre 19 mm Panoptic a 11 mm Nagler. Ak si spomeniem na starý
80 mm refraktor Fomei s okulármi typu Kellner, musím povedať, že
kvalita je na úplne inom mieste. Zároveň som asi prvýkrát pochopil,
na aký účel je dobré mať doma nejaký kvalitný a ľahko prenosný malý
ďalekohľad, ktorý toho pod dobrou oblohou môže veľa ukázať. Ešte
teraz sa mi pred očami premieta ten obraz Veľkej hmloviny v
Androméde, Plejád či otvorenej hviezdokopy h/x Persei. Pozorovalo sa
samozrejme všetkými ďalekohľadmi a nikoho tým asi neprekvapím, keď
poviem, že som sa do postele prvýkrát dostal až v 4.30 hod.
Astronómovia
sú naozaj zvláštni ľudia, ktorí sa zrejme riadia heslom: "Keď si
ochotný obetovať viac, uvidíš toho na oblohe podstatne viac." Ďalší
deň poobede po dôkladnej analýze počasia na internete sme sa totiž
rozhodli po akej takej nádeji na jasnú noc risknúť cestu k Veľkému
Bielemu plesu (1 600 m)
a konečne tak naplniť svoje očakávania, aké by to bolo pozorovať pod
skutočne tmavou oblohou. O 20.30 hod za pozornosti domácich opúšťame
chatu a postupne smerujeme cez východnú časť Belianskych Tatier do
Doliny Bielych plies. Celú cestu je však zamračené a malá diera v
mrakoch, ktorá sa občas vytvorí a cez ktorú presvitá len niekoľko
jasnejších hviezd, nedáva veľkú nádej na úspech. Nebudem to skrývať,
neveril som, zvlášť potom ako sa so mnou v minulosti už príroda
viackrát zahrala, že sa vyjasní a celú cestu som považoval za
stratenú. Tentokrát ale predpoveď počasia pre hory vyšla na výbornú!
Prakticky po niekoľkých minútach od príchodu (o
22.45 hod za úplnej tmy) do vyhliadnutej
lokality sa začalo vyjasňovať. Mraky sa na niekoľkých miestach
pretrhli, hmla a nízka oblačnosť, v ktorej sa utápali vysoké štíty,
klesala rozprávkovo dole do údolia. Priezračnosť vzduchu bola
dokonalá, aj keď v okolí ostala vysoká vlhkosť, ktorá prakticky
vyradila z hry ED refraktor. Po dlhšom čase sa zarosili i okuláre,
ale pretože sme ich mali viac a dali sa postupne vymieňať, nevidel
som v tom zásadnejší problém. Najpodstatnejšou skutočnosťou bolo, že
ostal funkčný 200 mm i 350 mm Newton. Aj keď som tak spravil až
neskôr v noci, bude asi rozumnejšie sa najskôr zmieniť o teste MHV.
Na určenie najslabších hviezd viditeľných voľným okom som použil
metódu trojuholníkov a začal tak počítať jednotlivé hviezdy v časti
Labute. Ako som sa mal možnosť presvedčiť, presne počítať slabé
hviezdy v oblasti, ktorá zachytáva pohľad pozdĺž Oriónovho
galaktického ramena, je úlohou prakticky nemožnou. Vybral som si
preto orientačný trojuholník tvorený jasnými hviezdami alfa, beta a
delta Cephei, ktoré tvoria obrysy súhvezdia Cefeus, práve
smerujúceho do oblasti zenitu. S určitosťou som v ňom bezpečne
napočítal 23 hviezd, čo by podľa tabuľky znamenalo MHV 6,7. Keď som
si však ľahol, znehybnil telo i pohľad a začal tak "exponovať
svetlo" a pozerať sa do jednotlivých malých častí trojuholníka
periferne, pridalo sa celkovo ďalších 10 hviezd, čo značí, že na
hranici viditeľnosti boli i hviezdy 7. magnitúdy. Vo výške asi 40
stupňov nad obzorom som zase ľahko videl hviezdy 6. magnitúdy.
Zároveň ma trochu sklamalo, že obloha i tu bola mierne svetlá
(ale určite i tu bývajú lepšie podmienky).
Snáď nad týmto nasledujúcim výrokom nebudú odborníci krútiť hlavou,
ale myslím, že v minulosti som už paradoxne zažil väčšiu tmavosť
oblohy s nižšou MHV. Počas noci som pozoroval väčšinou 350 mm
Dobsonom a keď v ňom obdivovali nastavené objekty i ostatní, využil
som prestávky na sledovanie priebehu Mliečnej cesty.
Ani
neviem, čo by som vám vlastne mal o tej Mliečnej ceste povedať. Na
jednej strane sa to slovom vôbec nedá popísať, na strane druhej by
sa to všetko nezmestilo ani do tej najhrubšej knihy. Pokúsim sa teda
začať aspoň tým, že som ju videl asi najlepšie v živote a budem
pokračovať niektorými jej "vychytávkami", ktoré ma počas noci
najviac uputáli. Predovšetkým jej priebeh je možné dobre sledovať až
po samotné vonkajšie hranice, presne tak ako sú zakreslené v mapách
a ako ich vyobrazujú počítačové planetáriá. Biele hviezdne oblaky sú
skutočne neprehliadnuteľné a bijú do očí, na niektorých miestach sa
do nich zarezávajú i nápadné tmavé hmloviny, ktoré tak formujú ich
tvar. Prostredie dotvára množstvo zjasnení a škvŕn, najmä jasné
deep-sky objekty, ale aj tesné ale náhodné zoskupenia slabých
hviezd, ktoré pri takýchto podmienkach lepšie vyniknú. Jedinou
nepríjemnou skutočnosťou bolo zistenie, že tradične nízko položeného
Strelca mi z veľkej časti zakrýva Malý Kežmarský štít. Prakticky nad
ním sa na oblohe nachádza prvý veľmi výrazný útvar. To je Oblak v
Štíte, miesto kde špirálove rameno Strelca začína obtáčať stred
našej Galaxie a my sa v tomto smere pozeráme práve pozdĺž tohto
ramena. Hneď na prvý pohľad má trochu nepravidelný tvar. Zospodu do
neho nepatrne zasahuje tmavý zárez, ktorý na mliečnom podklade
pomerne dobre vyniká. Na druhej strane siaha k malému nápadnému
zjasneniu okolo hviezdy gama Sct a k hmlistej škvrne, ktorú triéder
rozloží na tri tesné hviezdy. Nad Oblakom v Štíte začína byť veľmi
dobre pozorovateľná Veľká tmavá trhlina, ktorá Mliečnu cestu
rozdeľuje na dva hlavné prúdy. Ten rozsiahlejší, ale menej výrazný
zasahuje z juhovýchodnej časti Herkula až do Hadonosa, druhý
prechádza priamo Orlom a je skoro celý ozdobený veľmi podlhovastým
pásom, ktorého najvýraznejšia časť leží hneď naľavo od Altaira.
Smerom do Líšky sa dva hlavné prúdy začínajú k sebe približovať a
Veľká trhlina medzi nimi sa zužuje. Samotná Mliečna cesta je však
najširšia práve v tejto časti a v Labuti. Na jednej strane siaha
takmer až k hlavnému útvaru Lýry, na opačnom konci sa skoro dotýka
Delfína. Zoskupenie hviezd nazvané Ramienko je v tejto časti oblohy
naozaj neprehliadnuteľné. V Labuti od Albirea k regiónu gama Cygni
siaha veľmi jasný podlhovastý hviezdny oblak, ktorého najnápadnejším
útvarom je kruhové zjasnenie v západnej časti. Vystupujú z neho i
jednotlivé hviezdy. Navyše v celom oblaku sa nachádza sústava
tmavých hmlovín, z ktorých je najznámejšou tzv. Ryba na mise
(Barnard 144),
má podobu mierne stočeného oválu do tvaru písmena "S". V okolí
Denebu je pri ďalšom hviezdnom mračne vidieť Severná Amerika i
otvorená hviezdokopa M39. Zo severu tam preniká nápadná tmavá oblasť
a úzky, ale veľmi zreteľný tmavý zárez (Barnard
168). Tieto tmavé hmlovinu sú vizuálne
ešte tmavšie ako samotná obloha! Jasné a detailné časti Mliečnej
cesty sa nachádzajú i v Jašterici. Smerom od nich preniká do
kosoštvorca Cefea hmlistý výbežok, ktorý od hlavného prúdu Mliečnej
cesty oddeľuje užší tmavší záliv. Pri Granátovej hviezde je voľným
okom viditeľná už spomenutá hmlovina IC 1396. Pred Kasiopejou, ktorá
je ozdobená niekoľkými škvrnami otvorených hviezdokôp, sa nachádzajú
dve tmavé mračná. Ďalej sa pás Mliečnej cesty zužuje a prechádza
nižšie položenými súhvezdiami Perzea a Povozníka. Najnápadnejším
útvarom v tejto časti je otvorená hviezdokopa h/x Persei. Viete
vôbec kto jej dal toto divné označenie? Ja by som ju skôr pomenoval
ako "Vypalovačka". V jej blízkosti sa okolo hviezdy Algenib nachádza
rozľahlé zoskupenie bielych iskrivých hviezd Melotte 20 a kompaktná
skupina Plejád (reflexné hmloviny som však
nevidel v žiadnom ďalekohľade, asi boli ešte dosť nízko nad obzorom).
Otvorená hviezdokopa M34 sa predstaví ako malá hmlistá škvrnka.
Ak
ste už niekedy pozorovali 350 mm Dobsonom, napríklad pri Veľkom
Bielom plese vo výške 1 600 metrov nad morom, vzdialený aspoň trochu
od všetkých rušivých vplyvov, dáte mi za pravdu, že deep-sky objekty
ukážu neuveriteľné detaily. Na mňa najväčší dojem spravila Galaxia v
Trojuholníku. Špirálová štruktúra v tvare obráteného písmena "S" s
jasným jadrom je veľmi dobre vidieť už priamym pohľadom. Nachádza sa
v slabom hale, ktoré bočným pohľadom na hranici viditeľnosti odhalí
i nejaké ďalšie štruktúry. Navyše celá galaxia je posiata množstvom
hmlistých škvŕn, to sú H-II oblasti samotnej galaxie. Všetky dobre
zareagovali na UHC filter a tá najvýraznejšia z nich - NGC 604,
začala skoro vypalovať oči (ale na
rozdiel od h/x Persei to teraz zoberte s rezervou).
Zaujímavé je, že sa mi túto galaxiu nepodarilo definitívne zachytiť
voľným okom, ak som ju naozaj videl, videl som asi nejakého ducha.
Veľká hmlovina v Androméde je jasným podlhovastým oválom s jasným
jadrom a trochu škvrnitou štruktúrou, sprevádzaná dvomi satelitnými
galaxiami M32 a M110. Navyše sú v nej veľmi zreteľne vidieť dva
tmavé pásy (Bondove kanály),
široké, jeden z nich je o niečo dlhší. A to všetko priamym pohľadom,
žiadne periferné videnie alebo podobné finty. V neďalekom okolí sa
nachádza ešte tzv. Duch Mirach - galaxia majúca podobu
nerozlíšiteľnej guľovej hviezdokopy a otvorená hviezdokopa NGC 752,
voľným okom neprehliadnuteľný objekt veľkosti skoro jeden stupeň.
Ako niekto múdro poznamenal, tí Gréci to v staroveku pod oblohou s
MHV 8 mali s objavovaním nových objektov naozaj ľahké. Severná
Amerika s Pelikánom zo súhvezdia
Labute sa s UHCčkom doslova premenila na hmlovinovú krajinu lemovanú
tmavými zálivmi. Riasy sú s O-III filtrom ako vystrihnuté z tých
najkrajších fotiek (ale čiernobielych),
navyše máte pocit akoby 3D pohľadu. Západný oblúk je plný vlákien,
ale podľa mňa je krajší ten Východný, bohato štruktúrovaný. Navyše
musíte poriadne hýbať tubusom, aby ste oblúk celý poriadne
"precestovali". Nápadné a detailné sú i centrálne časti tohto
hmlovinového komplexu. Z ďalších hmlovín v Labuti spomeniem ešte
trochu zabudnutú Kosákovú hmlovinu (NGC
6888). Je vidieť celý oblúk, vrátane
niekoľkých zjasnení, pozornejším pohľadom i slabá štruktúra.
V Prstenci
v Lýre sme sa snažili použitím čo najväčšieho zväčšenia nájsť
centrálnu hviezdu, ale hmlovina bola i bez filtra taká jasná v
stredovej časti, že sme asi nemali najmenšiu šancu. Na rozhraní
Cefea bola pôsobivá kombinácia otvorenej hviezdokopy NGC 6939 a
galaxie NGC 6946, v ktorej bola slabo vidieť i špirálová podoba.
Parádne sa ukázal Helix z Vodnára, čakal som nejaký matný krúžok,
ale bol som prekvapený obrovským jasným kolesom. Nebolo jednotvárne,
na dvoch miestach sa mi zdalo širšie a o niečo jasnejšie. Planetárna
hmlovina Saturn bola takisto veľmi pekná. V strede mala snáď i
nejakú štruktúru a po oboch stranách z nej vytŕčali tenké laloky,
ktorými má akože pripomínať planétu Saturn. S filtrom H-beta som sa
vidal na cestu po Kalifornii. Predovšetkým bola rozsiahla a musel
som pohnúť tubusom, aby som si ju prezrel celú. Aj
keď má v skutočnosti pomerne slabú plošnú jasnosť, dal sa ľahko
rozoznať celkový tvar a niektoré jej jasnejšie časti. Nemôžem
nespomenúť ešte jeden pikantný zážitok. Počas noci som zrazu počul
silné dýchanie alebo fučanie, ktoré prichádzalo z kosodreviny v
smere cesty, po ktorej sme k plesu prišli a nepravidelne sa to až do
rána opakovalo. Medvedí trus, ktorý sme po ceste našli niekoľko
desiatok metrov od plesa, trochu zapôsobil na psychiku expedície,
ale panika v hlavnom tábore nevypukla. Naopak, začali sa rozprávať
strašidelné, ale vtipné príhody: "Medveď nás zavetril. Medveď sa
chce napiť z plesa, ale bojí sa prísť, pretože vie, že mu stojíme v
ceste. Rozprávajte sa, aby vedel, že sme stále tu." Až za svetla sme
zistili o akého medveďa sa jedná. Bol to spiaci človek a my sme ho
celú noc nevideli. Dokonca sme meter od neho zapichli do zeme statív
s fotoaparátom! Veď som už spomínal, že v okolí bola poriadna tma.
Neskôr, pri východe Slnka, keď sa prebral i náš spiaci medveď, sme
spravili ešte niekoľko fotiek nás, ďalekohľadov, nás s ďalekohľadmi
a Slnkom zaliatých okolitých štítov. Pred nami (o
6.00 hod) bola už iba trochu dlhšia
prechádzka naspäť na chatu Plesnivec.
Bohužiaľ
v priebehu týždňa nám počasie vôbec neprialo. Aj keď som prvú
zamračenú noc privítal s radosťou, pretože som sa mohol aspoň
konečne poriadne vyspať, ďalšie upršané noci mi už začali poriadne
liezť na nervy. Denný program vyplnilo spracovávanie poznámok a
fotiek, sledovanie počasia na internete, prechádzka po okolí, šach a
debaty o astronómii a iných veciach. V sobotu ráno sa konečne na
dlhšiu dobu ukázalo Slnko, takže sme mohli spolu s domácimi chaty a
niekoľkými náhodnými turistami odpozorovať aspoň zopár slnečných
škvŕn a okolité pôsobivé prostredie. Poobede sme sa začali
pripravovať na noc a aj keď sme pôvodne plánovali vychádzku na
nejaké bližšie pozorovacie stanovisko s dobrým výhľadom, ostali sme
nakoniec pri chate. Počasie bolo totiž veľmi premenlivé, občas sa
vyskytli diery v mrakoch alebo bola väčšia časť oblohy čistá,
inokedy sa zase úplne zatiahlo. Podľa merania sa hraničná magnitúda
v noci pohybovala niekde v rozmedzí 6,6-6,7. Triédrom som si
prehliadol niektoré objekty Strelca, v ktorom ma najviac upútala M24
- časť vzdialeného vnútorného špirálového ramena našej Galaxie
označovaného ako rameno Pravítka. V zornom poli sa predstavila ako
veľmi nápadné podlhovasté biele mračno, v ktorom blikajú slabé
hviezdy. Veľmi pekný bol i Oblak v Štíte: zarezávajú sa do neho
niektoré tmavé hmloviny a mám pocit, že v ňom vidím aj veľmi slabé
hviezdy. Využil som chvíľu i na pozorovanie 200 mm Newtonom. Orliu
hmlovinu a Lagúnu určite poznáte. Vo Veľkej hmlovine v Androméde bol
viditeľný jeden tmavý pás, Galaxia v Trojuholníku bola bez
špirálovej štruktúry. Výzvou bolo nájsť veľkú otvorenú hviezdokopu v
Kasiopeji - NGC 7789. Pre lepší pohľad som však musel prebehnúť k
350 mm Dobsonu, v ktorého zornom poli sa predviedlo veľmi veľa
slabých hviezd. Všetko pokračovalo prehliadkou pár menej známych
hmlovín v Labuti a Cefeovi. V IC 1396 som s UHC filtrom videl v
hmlovine jej charakteristický tmavý záliv, navyše celá bola
popredkávaná niekoľkými tmavými pruhmi a ozdobená slabými hviezdami.
Podľa neďalekej galaxie NGC 7331 som sa snažil nájsť Stephanov
kvintet v Pegasovi, ale nakoniec sa mi to nepodarilo.
V 200 mm Newtone vidieť nebol (ale nemal
som podrobnú mapu) a keď som sa snažil
dostať k väčšiemu ďalekohľadu, obloha sa zatiahla mrakmi naposledy
(o 2.00 hod).
V nedeľu,
keď už našu výpravu opustili dvaja členovia, sme si my ostatní
spravili túru do Doliny Zeleného plesa k populárnej Brnčalovej chate
a vyliezli sme i o kúsok vyššie k vodopádom. Vraciame sa večer, je
zamračené a celú noc prší. Nasledujúci deň, v pondelok 8.8. 2005 sa
všetko končí. Pri vynášaní vecí pred chatu som od Poliakov na
rozlúčku počul jednu milú vetu v zmysle: "To sa vám sem všetko
chcelo niesť chlapci?" No čo už, asi nevedeli, čo sa pod tou
mohutnou rúrou zakrytou obalom v skutočnosti skrýva. A čo je ňou
všetko vidieť. Na spätný zostup do Tatranskej Kotliny si však pre
nás Tatry vybrali asi najškaredšie počasie z celého leta. Sám som
mal na ceste problémy s nosením vecí, terén je ťažký, celú cestu
silno prší a za chrbtom od výšky asi 1 500 metrov padá na skaly prvý
sneh. Napriek tomu dúfam, že sa v rovnakom zložení
(a s ďalšími astro-amatérmi)
na podobnej akcii ešte niekedy stretneme. |