Ak sa konečne pretrhne typická šedá hmlistá jesenná obloha, býva v zenite vidieť Cefeus, relatívne slabšie súhvezdie vložené medzi jasnejšou a ľahšie spoznateľnou Kasiopejou a Labuťou, hoci jeho hviezdny tvar pripomínajúci kresbu detského domčeka sa dá bez ťažkostí počas aspoň trochu jasnej noci ľahko vyhľadať (alfa, beta, dzeta a iota Cephei tvoria rohy tohto domčeka s gamou Cephei na špičke strechy). Súhvezdie sa tiahne do oblasti severného nebeského pólu a jeho južná časť zasahuje do Mliečnej cesty. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že sa tu nenachádza prakticky nič zaujímavé, ale nie je tomu tak. Treba sa len dívať trochu pozornejšie. Hneď pri vstupe do súhvezdia sa okolo oranžovej Granátovej hviezdy rozkladá rozsiahly emisný komplex IC 1396. Pri hraničnej magnitúde šesť a pol je na tom mieste ľahko vidieť hmlistý obláčik s centrálnym zjasnením, z ktorého vystupuje pár nevýrazných hviezd. Ťažko ale povedať, či sa jedná o skutočnú hmlovinu alebo iba o spoločný oblak slabých hviezd ohraničený tmavými hmlovinami. V triédri je pohľad podobný a takisto nejednoznačný - oblak vyzerá ako veľká kruhová plocha rozptýleného svetla zaberajúca veľkosť troch stupňov. Spolu s hviezdami mu, ny, lambda, 9, 13, 14, 19 Cephei a ďalšími slabšími je komplex IC 1396 súčasťou rozsiahlej, len niekoľko miliónov rokov starej asociácie Cepheus OB2, ktorá patrí do Perzeovho galaktického ramena. Hmlovina leží asi 3 000 svetelných rokov ďaleko a je inak len malou viditeľnou časťou oveľa rozsiahlejšieho molekulového mraku. Od nej na oblohe preniká do kosoštvorca Cefea hmlistý, ale napriek tomu dobre viditeľný mliečny výbežok, ktorý v smere spojnice dzeta-iota Cephei oddeľuje od hlavného prúdu Mliečnej cesty (pokračujúceho ďalej do Kasiopeje) užší tmavší záliv. Najjasnejší je v okolí hviezd 18, 19 a 20 Cephei, ktoré v ňom spolu s niekoľkými ďalšími slabšími hviezdami vytvárajú asi trojstupňové zjasnenie. Ak vám pozorovacie podmienky dovolia uvidieť i slabé hviezdy, na oblohe nebude zrovna Mesiac a niekto sa rozhodne vypnúť verejné osvetlenie v okolí, stojí za zmienku pripomenúť, že Mliečna cesta pokračuje ďalej k hviezde gama Cephei (kde sa najbližšie približuje k Polárke) a v podobe hmlistého oblúka končí až pri mohutnom zjasnení na mieste, kde sa podľa všetkého nachádza veľká otvorená hviezdokopa Collinder 463. Medzi týmto oblúkom a hlavným prúdom v Kasiopeji sa potom zreteľne ukáže reťaz tmavých hmlovín (Druhá Veľká trhlina), ktoré sa veľmi podobajú na tie v Labuti. Až po príchode z pozorovania domov si po prezretí panoramatických záberov Mliečnej cesty nakoniec uvedomíte, že to bola jedna z jej odľahlejších častí, s ktorou dnes v dobe svetelného znečistenia prestávajú počítať mnohí tvorcovia hviezdnych máp alebo planetárií!

Do súhvezdia Kasiopeje a jej okolia sa pozeráme v smere galaktickej rotácie, ale von z nášho ramena. Pretože sa v tejto oblasti nenachádzajú rozsiahlejšie oblaky medzihviezdnej hmoty, môžeme na našej jesennej oblohe obdivovať rameno Perzea. To je hlavným vonkajším ramenom, ležiacim najďalej od stredu Galaxie. Je široké, popretrhávané a miestami splýva s ramenom Orióna. Namiesto toho, aby súvisle obopínalo Galaxiu, tvorí ho séria nesúvislých mrakov mladých hviezd a hmlovín. Obsahuje výrazný hviezdny komplex, ktorého súčasťou je i dvojica hviezdokôp h/x Persei a veľké množstvo jasných objektov (napríklad M52, NGC 457 a NGC 7789). Do ramena patria tri známe pozostatky po supernovách - M1 (SN 1054), Cassiopeia A a Tychova supernova, ako aj hviezdokopa NGC 2244 s hmlovinou Rozeta a pás otvorených hviezdokôp so svietivými hviezdami viditeľný v tejto oblasti až po Povozníka (aj M36, M37 a M38), ktoré ležia zhruba v rovnakej vzdialenosti (5 000 až 8 000 ly). Pri pohľade z diaľky by zrejme malo podobu nevýrazného ramena s mnohými koncentráciami tvorenými mladými hviezdami a hmlovinami. Na rozdiel od ramena Strelca a Pravítka, ale nemá zásadný vplyv na vzhľad našej Galaxie. Sledujme teraz priebeh Mliečnej cesty na oblohe. Hlavný prúd pokračuje Kasiopejou a pretína priamo päticu jasných hviezd, ktoré spolu vytvárajú charakteristický obrazec súhvezdia tvaru W, položeného na protiľahlej strane Polárky od Veľkého voza. Je veľmi nerovnomerný, trochu sa zužuje a nepatrne stráca na intenzite. Ostro ohraničený je v severnej časti, naopak na juhu veľmi plynulo prechádza do svojho okolia a bočným pohľadom sa počas vynikajúcich podmienok skoro dotýka Veľkej hmloviny v Androméde. Jeho najjasnejšou časťou je úzky pás tiahnuci sa od hviezd 1 a 2 Cas po hviezdy 9 a 10 Cas. Z južnej strany tento pás lemuje jedno oválne mierne nápadné stemnenie, na ktorého okraji leží otvorená hviezdokopa M52. Ona sama nie je voľným okom najľahšie pozorovateľná a niekedy sa zamieňa s malým nápadným zjasnením v jej okolí, ktoré je len náhodným zoskupením asi štyroch slabých hviezd. V triédri však hviezdokopa už pôsobí kompaktným dojmom a aj v záplave ostatných stálic naozaj bije do očí. Vyzerá ako hmlistá škvrna, na ktorej západnom okraji leží hviezda ôsmej veľkosti. A to sa v zornom poli nachádzajú ďalšie dve impozantné otvorené hviezdokopy - NGC 7789 a NGC 7790. Obe upútajú svojou veľkosťou a zrnitým povrchom, na ktorom bliká pár práve rozlíšiteľných drobných hviezdičiek. Aj oni môžu byť pod dobrou oblohou, aj keď s väčšími problémami, viditeľné bez ďalekohľadu. NGC 7789 je jedným z významnejších klenotov severnej oblohy, ktorý unikol Charlesovi Messierovi a bol objavený až neskôr. Inak by určite skončil v jeho známom katalógu. Jedná sa o bohatú otvorenú hviezdokopu tvorenú asi 100 hviezdami 11. magnitúdy a 200 slabšími, ktoré jednotvárne pokrývajú plochu asi pol stupňa. Práve preto je celková jasnosť hviezdokopy pomerne vysoká (6,7m) a môžeme ju v triédri ľahko lokalizovať na polceste medzi hviezdami ρ a σ Cas.

V hlavnom prúde je vidieť ešte niekoľko jasnejších plôch a zopár tmavých oblastí, z ktorých najnápadnejšou je oválny záliv prenikajúci do hlavného obrazca súhvezdia k hviezde delta Cas. Leží tam i otvorená hviezdokopa NGC 225, ktorú ale tvorí iba 15 drobných hviezd. Naopak pri game Cas sa nachádza malé zjasnenie a tesne pri hviezde epsilon Cas je voľným okom vidieť malá hmlistá kruhová škvrnka. Pri pozornejšom pohľade sa v nej dá bez problémov rozoznať trojuholník hviezd 52, 53 Cas a HR 657 (magnitúdy 6,0 - 5,6 - 5,3). Jedná sa o drobnú otvorenú hviezdokopu Stock 5. Na druhom konci "dvojitého W" sú v tom istom zornom poli triédra vidieť ďalšie štyri otvorené hviezdokopy - M103, NGC 654, NGC 663 a NGC 457. M103 má celkovú jasnosť 7,4^m a v skutočnosti ju tvorí 70 hviezd, z ktorých najjasnejšie nepresiahnu 10. magnitúdu. V triédri teda vyzerá iba ako nevýrazná škvrnka medzi dvomi jasnejšími hviezdami. NGC 654 má z nich najvyššiu celkovú jasnosť (6,5^m) a vyzerá ako malý zrnitý zväzok, ktorý je formovaný takmer rovnako jasnými hviezdami (najjasnejšia z nich dosahuje 7,4^m). Pomerne nápadná je i NGC 663 (7,1^m), na severovýchodnom okraji kopy NGC 457 sa zase premieta žltá hviezda piatej magnitúdy φ Cas. Ani nie stupeň severozápadne od nej si potom môžete ešte všimnúť menej známu hviezdokopu NGC 436. Je veľká a hmlistá a vytvára pekný kontrast so svojou susedkou. Spolu so spomínanými hviezdokopami NGC 457, NGC 663, ako aj asociáciami Cassiopeia OB8 a Perseus OB1 je súčasťou rozsiahleho hviezdneho komplexu o priemere 350 parsekov. V južnej časti súhvezdia je naopak ideálnym objektom pre triéder rozľahlá skupina vystupujúca často pod označením Stock 2. Tvorí ju asi 50 hviezd 9. a 10. magnitúdy pokrývajúcich plochu oblohy o veľkosti jedného stupňa. Asi štyri a pol stupňa severovýchodne od dvojitej hviezdokopy h/x Persei sa pokúste nájsť i IC 1848, nepatrí ale medzi nápadné objekty. Na tmavej oblohe je v triédri pozorovateľná slabá hmlovina o priemere niečo cez jeden stupeň v okolí niekoľkých hviezd siedmej veľkosti. Väčšie šance máte s blízkou hviezdokopou IC 1805, ktorá má podobu niekoľkých desiatok slabých hviezd v oblasti o priemere asi 15 minút. Aj tie obklopuje slabá hmlovina - najnápadnejšia je v okolí hviezdokopy a východne od nej. IC 1805 a IC 1848 spolu vytvárajú akoby blízku dvojitú hmlovinu, ktorá sa často nazýva Srdce a Duša. O tom, že Kasiopeja je mimoriadne bohatá na otvorené hviezdokopy dnes už asi nikto nepochybuje. Ale pozor, nie je ľahké ich objaviť a podľa mapy správne identifikovať. Niektoré síce patria medzi tie najkrajšie na oblohe, iné naopak tvoria iba drobné skupinky alebo zväzky slabých hviezd usadené v bohatých hviezdnych poliach, ktoré sa často pletú pozorovateľom do zorného pola a našli si svoje miesto v menej známych katalógoch Collinder, King alebo Stock. Ťažko ich teraz vymenovať všetky.

Na východnej hranici Kasiopeje je Mliečna cesta počas priemerných pozorovacích podmienok výrazne zúžená do úzkej cestičky, ktorá vedie cez hviezdy fí, 4 a 9 Persei ďalej do Perzea. Ak však vyrazíte do niektorej z tmavších lokalít, kde sú vidieť i veľmi slabé hviezdy, uvidíte oveľa viac detailov. Mliečna cesta sa rozťahuje do šírky a aj napriek tomu, že má nižšiu plošnú jasnosť, ostáva stále dobre vidieť. Hlavným orientačným bodom v týchto okrajových poliach Galaxie je nádherná a neprehliadnuteľná dvojitá hviezdokopa h/x Persei (jednotlivé kopy majú označenie NGC 869 a NGC 884). Voľným okom má podobu nápadnej oválnej škvrny veľkosti 1 x 0,5 stupňa s dvomi svetlými jadrami, z ktorých je jasnejšie to západnejšie. Aj keď sú jedna od druhej pomerne odlišné, majú spoločný pôvod. Vytvorili sa z toho istého medzihviezdneho plynu a prachu a sú jadrom rozľahlej asociácie Perseus OB1, súčasťou mladých nadobrov a modrých hviezd, ktoré ich obklopujú. Patria k nim napríklad i vzdialení modrí nadobri 5 a 9 Persei. Už triédre odhalia, že obe hviezdokopy nie sú úplne oddelené od bohatého hviezdneho pola súvisiacej asociácie, ktorá na oblohe zaberá plochu asi 8 x 6 stupňa, ale nepatrne do nej prechádzajú. NGC 869 dosahuje celkovú jasnosť 5,3^m a jej najjasnejšia hviezda svieti ako bod 6,5^m. Naproti tomu celková jasnosť NGC 884 je 6,1^m a jej najjasnejšia hviezda dosahuje iba 8. magnitúdu. Obe hviezdokopy sú zrnité a mimoriadne bohaté, od seba ich delí vzdialenosť pol stupňa. Za povšimnutie možno stojí, že NGC 869 je predsa viac zhustená a tvorená kombináciou jasných aj slabších hviezd, zatiaľ čo NGC 884 má hviezdy dosť podobné. Medzi oboma hviezdokopami leží jeden červený obor. Od NGC 869 vybieha asi dva stupne dlhá reťaz hviezd smerom na západ k hviezdokope Stock 2, ktorá vyzerá ako bohatá zbierka slabých hviezd na ploche dvoch stupňov. Na sever od nej sa do Mliečnej cesty zarezáva úzky tmavý záliv prenikajúci až k hviezde epsilon Cas, ktorý smerom k východu prechádza do rozsiahlejšieho kruhového stemnenia. Formuje tak pomerne ostrý hmlistý výbežok Mliečnej cesty strácajúci sa až niekde pri dvojici nepomenovaných hviezd štvrtej magnitúdy na rozhraní Žirafy, Kasiopeje a Perzea. Smerom ďalej v Žirafe sa pritom dajú tušiť ešte niekoľké neurčité oblasti slabej plošnej jasnosti. Hlavný prúd naopak pokračuje medzi otvorenou hviezdokopou M34 (malá nevýrazná hmlistá škvrna 5,2^m) a voľným zoskupením Melotte 20 pri Mirfaku (alfa Persei), ktoré obsahuje niekoľko bielych iskrivých hviezd. Na tmavej oblohe je toto zoskupenie vidieť ako tucet hviezd piatej veľkosti rozhádaných medzi alfou a deltou Persei, s nápadným hmlistým podkladom v okolí alfy. V triédri sa rozpadne na pás niekoľkých ďalších desiatok rôzne jasných hviezd, ktoré takmer presahujú celé zorné pole. Najjasnejšími z nich sú  ε, ψ, 29, 30, 31 a 34 Persei. M34 je za lepších podmienok takisto voľným okom ľahko viditeľná, ale má úplne iný tvar. V triédri sa predstaví ako zovretá skupina desiatky hviezd ôsmej veľkosti a niekoľkých ďalších slabších. Zaujímavé je aj ich rozloženie. Zdá sa, akoby mala zreteľne oddelené dve časti - malú vnútornú kompaktnú približne kruhovú oblasť tvorenú prevažne z jasných hviezd a vonkajší redší prstenec, ktorý je už dosť nepravidelný, ala zreteľne oddelený od jadra. Melotte 20 i M34 patria do skupiny hviezdokôp označovaných ako Miestna asociácia, pretože ich pohyb súvisí s pohybom ďalších hviezdokôp - Plejád, či NGC 2516 a IC 2602 zo súhvezdia Kýlu na južnej oblohe.

Veľmi slabá okrajová časť Mliečnej cesty oválneho tvaru sa nachádza medzi hviezdami dzeta a epsilom Persei. Celá je ohraničená tmavými hmlovinami. U nás to je ale vidieť iba z niekoľkých jedinečných oblastí, preto treba vystúpiť tam, kde obloha býva priezračnejšia. Ak nie ste horolezec a nechcete riskovať lavínu, jednou z bezpečnejších možností je kúpiť si lístky na lanovku, vyviezť sa na Lomnický štít a pozrieť sa priamo odtiaľ. Práve na tomto mieste oblohy sa nachádza i známa hmlovina NGC 1499, ktorá pre svoj tvar pripomínajúci obrysy rovnomenného štátu USA dostala názov Kalifornia. Voľným okom je síce vidieť iba pre pár vyvolených (vyžaduje minimálne UHC filter), ale počas tých najlepších pozorovacích podmienok sa jej najjasnejšia časť môže blysnúť už v triédri 10x50. Zatiaľ čo s UHC filtrom je ešte ťažko definovateľná, s H-beta môžete hmlovinu ľahko nájsť už obyčajným zametaním aj so svojej vlastnej záhrady. Ukazuje sa ako podlhovastý pás s ostrými hranicami veľkosti troch stupňov, hneď na sever od hviezdy Xi Persei, presne taký istý ako je zakreslený vo väčšine hviezdnych máp. Astronomicky zaujímavou sa môže zdať i spomínaná hviezda dzeta Persei. Je najjasnejším členom pozoruhodného zhluku hviezd, hviezdnej asociácie známej pod označením Perseus OB2. Všetky jej hviezdy sú mladé, horúce, extrémne biele až modré a s veľkou svietivosťou. Môžeme k nim priradiť najjasnejších členov omicron, Xi, 40, 42, X a AG Persei. Perzeus nám ale ponúka aj ďalšie objekty, predovšetkým otvorené hviezdokopy. V rumunských horách sú vraj bez ďalekohľadu vidieť blízko seba položené kopy NGC 1342 (6,7^m) a NGC 1545 (6,2^m). Alebo NGC 1528 (6,4^m), ktorá sa nachádza v severnej časti súhvezdia. V triédri sa tvári ako nápadná kruhová škvrna, ktorou od východu na západ prechádza reťaz jasných stálic, s najjasnejšou pri západnom okraji. Nakoniec nám zostal ešte Algol, najpopulárnejšia a jediná známa premenná hviezda v temnom stredoveku. V tomto systéme obiehajú okolo seba jasná biela hviezda hlavnej postupnosti B8 a matná zložka typu K, čím sa nám pri pohľade zo Zeme navzájom periodicky zakrývajú. Kým jasnejšia zložka je 100-krát svietivejšia ako Slnko, matnejšia len asi 2-3-krát. Čo sa týka priemeru, je to práve opačne. Jasnejšia zložka je asi 3-krát väčšia ako Slnko, matnejšia až 3,5-krát. Z nášho pohľadu zo Zeme však zatmenie predsa nie je úplné - matná zložka zakryje iba 80% disku hlavnej hviezdy. Jasnosť Algolu preto opakovane klesá. Deje sa tak pravidelne raz za 2 dni, 20 hodín, 48 minút a 56 sekúnd, keď jej jasnosť poklesne počas 5 hodín z 2,1^m na 3,4^m. Potom asi 20 minút zotrvá v minime a za ďalších 5 hodín znovu vystúpi na pôvodnú hodnotu. Teoreticky tak môžeme celý tento zákryt odpozorovať už za jednu jedinú jasnú noc! Vhodnými porovnávajúcimi hviezdami sú ζ, ε, κ (3,8^m) a β Trianguli (3^m).

Ďalším východiskom na oblohe počas predlžujúcich sa večerov môže byť Pegasov štvorec, v ktorého vnútri nenájdete hviezdy jasnejšie ako štvrtej veľkosti. Tvoria ho stálice Scheat, Markab, Algenib a Sirrah z Andromédy, ktorá však kedysi bola tiež súčasťou Pegasa a mala označenie delta Pegasi. Všetky štyri hviezdy majú na prvý pohľad pomerne rovnakú hviezdnu veľkosť. V Pegasovi ako súhvezdí, ktoré leží mimo Mliečnej cesty, pre nás ale nenájdeme príliš zaujímavých objektov. Výnimku tvorí snáď len guľová hviezdokopa M15, ktorá so svojou šiestou magnitúdou môže byť počas lepších podmienok viditeľná ako hmlistá škvrnka i bez ďalekohľadu. V jej tesnom susedstve sa nachádza hviezda 6,1^m, preto môže mať guľovka trochu eliptický tvar. Smerom na juhozápad leží najjasnejšia hviezda súhvezdia. Nazýva sa Enif a je dvojhviezdou. Už v triédri sa vedľa hlavnej oranžovej zložky ukáže sprievodca deviatej magnitúdy. Štvoruholník Pegasa dopĺňajú najjasnejšie hviezdy Andromédy, ktoré sa dajú na oblohe ľahko lokalizovať. Ležia zhruba na priamke a tvoria ju Alpheratz, Mirach a Alamak, všetko stálice druhej magnitúdy. Jej súčasťou by mohla byť aj hviezda Algenib, tá však patrí do Perzea. Úplne najznámejším objektom súhvezdia je Veľká hmlovina v Androméde (M31), najjasnejšia špirálová galaxia na severnej oblohe (3,4^m). Voľným okom je v ideálnom prípade vidieť ako jasný hmlistý podlhovastý obláčik dĺžky až štyroch stupňov, s výrazným centrálnym zjasnením. V triédri sa môže zdať nápadnejšia východná časť galaxie, v ktorej leží i hviezda deviatej magnitúdy (patriaca však do našej sústavy). Svoju pozornosť zamerajte i na okraj jasného oválneho jadra a všimnite si ako ostro končí svetlo M31 smerom k severnému rozhraniu. Možno sa vám totiž blysne ten najväčší z tmavých Bondových kanálov tejto veľkolepej galaxie! Vtedy už človek naozaj pochopí, čo je to triéder. V tom istom zornom poli sa po oboch stranách predstavia navyše i dve satelitné galaxie: M32 bude mať podobu rozmazanej hviezdy, M110 zase vyzerá ako slabá oválna šedá hmla, bude teda trochu horšie pozorovateľná. Veľká hmlovina v Androméde leží na opačnom konci Miestnej skupiny, oproti našej Galaxii. Je od nás vzdialená 2 300 000 svetelných rokov.

Na mnohých pozorovacích miestach však najvzdialenejším vesmírnym objektom viditeľným ešte aj voľným okom nie je Veľká hmlovina v Androméde, ale Galaxia v Trojuholníku (M33). Aj ona je súčasťou Miestnej skupiny a od M31 ju delí ďalších pol milióna svetelných rokov. Tak dobre sa už ale nepozoruje, pretože je slabšia (6,5^m) a rozsiahlejšia, čím má nízku plošnú jasnosť. Na oblohe je k nám na rozdiel od M31 natočená svojim pólom, takže ju vidíme pekne kolmo zhora. Nájdeme ju hneď neďaleko, na spojnici hviezd α Trianguli a β Andromedae. Pozorovacie podmienky a jas oblohy sú však kritickým faktorom. V tom horšom prípade sa môže stať úplne neviditeľnou, v tom lepšom môže byť na oblohe vidieť väčšinu pozorovacieho času. Najlepšie je preto počkať na chvíľu, keď vystúpi čo najbližšie k zenitu. Dobrou pomôckou je zaostriť oči na hviezdu Mirach a potom sa rýchlo pozrieť bočným pohľadom na miesto, kde sa nachádza. V jednom okamihu sa pri MHV okolo šesť a pol z vesmírnej temnoty vynorí malý hmlistý chumáčik slabého kontrastu a za pár sekúnd okamžite zmizne. Aby mohol byť bez problémov vidieť opäť, je celý tento proces potrebné zopakovať. V triédri sa vyžaduje trpezlivosť. Pozorovateľ očakávajúci, že uvidí niečo oveľa menšie a jasnejšie býva obyčajne sklamaný hmlistou žiarou, ktorá zaberá plochu asi ako Mesiac v splne. M33 má v zornom poli podobu oválneho matného oblaku s hmlistým rozhraním, predĺženého v smere sever-juh. Skúsenejší si však pri pozornejšom pohľade určite všimnú aj ďalšie detaily. Predovšetkým sa galaxia smerom k svojmu stredu zjasňuje, je výraznejšia pozdĺž kratšej osi, skôr na severozápadnom okraji, zatiaľ čo na ostatných miestach mizne do stratena. Na veľmi, ale naozaj veľmi tmavej oblohe si napokon nenechajte ujsť ani príležitosť pozrieť sa náznakovo na jej špirálové ramená. Ďalší členovia Miestnej skupiny sú oveľa slabší a ich pozorovanie sa stáva problematické, preto v tejto oblasti ešte chvíľu zostaneme. Pri lepších pozorovacích podmienkach totiž býva ľahko vidieť aj rozptýlená otvorená hviezdokopa NGC 752. Má podobu nápadnej kruhovej hmlistej škvrny bez centrálneho zhustenia veľkosti takmer jedného stupňa. Na jednotlivé hviezdy si ale musíte zobrať triéder, pretože tie dosahujú iba deviatu magnitúdu. Sú usporiadané do tvaru písmena X, ktorého východné rozhranie označuje jasnejšia oranžová stálica 56 Andromedae. Oveľa menej nápadná na opačnom konci súhvezdia Andromédy je otvorená hviezdokopa NGC 7686, pretože je chudobná a tiež pomerne rozptýlená. Obsahuje 20 hviezd do 11. magnitúdy, z ktorých tá najjasnejšia dosahuje 6,17^m. V jej blízkosti leží pomerne jasná planetárna hmlovina (8,3^m), ktorá pre svoj vzhľad vo väčších ďalekohľadoch dostala prezývku Modrá snehová guľa (NGC 7662). V triédri však bude mať podobu iba obyčajnej hviezdy. Pozornosť venujme aj niektorým hviezdnym útvarom. Súhvezdie Trojuholníka sa nachádza v peknom prostredí niekoľkých zaujímavých zoskupení. Na severovýchode leží „hlava Medúzy“ (beta, phi, rho, omega Persei), južne sa nachádza zoskupenie hviezd súhvezdia Barana (alfa, beta, gama Arietis) a na juhovýchode zastaralé, dnes už neexistujúce súhvezdie Severnej muchy, ktoré tvorili hviezdy 33, 35, 39 a 41 Arietis.

Prechod Slnka ekliptikou po súhvezdiach Kozorožca, Vodnára a Rýb znamenal kedysi pre staroveké národy východného Stredomoria a Blízkeho východu príchod daždivého počasia. V blízkosti sú navyše ďalšie dve vodné súhvezdia - Veľryba a Južná ryba, čím táto oblasť nadobúda trochu špecifický charakter. V súhvezdí Rýb južne od hviezdy omega Piscium dnes leží jarný bod - priesečník ekliptiky s nebeským rovníkom. Je to miesto, ktorým Slnko smeruje ďalej na severnú pologulu, je to čas jarnej rovnodennosti, ktorý sa odohráva každoročne asi okolo 21. marca. Spomínaný priesečník je súčasne aj počiatočným bodom súradnice nebeskej dĺžky, počíta sa od neho rektascencia. V dôsledku precesie sa poloha jarného bodu mení. Pred vyše 2000 rokmi sa toto pomyselné miesto nachádzalo v súhvezdí Barana. Z pohľadu obyčajného astronóma-amatéra bez väčšieho ďalekohľadu, túžiaceho zhliadnuť niekoľko vesmírnych krás však táto oblasť nie je príliš zaujímavá. Ryby tvorí línia slabších hviezd v tvare písmena V obopínajúceho Pegasov štvorec. Najkrajším útvarom je pravdepodobne len prstenec siedmich hviezd zhruba štvrtej magnitúdy nazývaný Kruhový ornament. Predstavuje hlavu južnejšie umiestnenej ryby a tvoria ho hviezdy gama, kapa, lambda, iota, theta, 7 a 19 Piscium. Východná ryba je označená hviezdami sigma a fi Piscium. Kvalitu svojho triédra si vyskúšajte na dvojhviezaách ζ a ψ Piscium. Prvú tvoria dve zložky jasnosti 5,6^m a 6,5^m vzdialené od seba 23,6 oblúkových sekúnd, druhý pár hviezd 5,5^m a 5,8^m leží v odstupe 30 oblúkových sekúnd. Aj Kozorožec je na tom so svojimi zaujímavosťami podobne. Napriek tomu, že leží hneď východne od bohatej oblasti Mliečnej cesty v Strelcovi a zaberá slušnú časť oblohy, je prekvapujúco chudobný na deep-sky objekty. Súhvezdie pozostáva zo slabých hviezd vytvárajúcich tvar dosť deformovaného trojuholníka, ktorý u nás nedosahuje pri prechode meridiánom výšku 30 stupňov nad južným obzorom. V blízkosti hviezdy ζ Capricorni nájdete v triédri guľovú hviezdokopu M30 (7,3^m), ktorá bude mať podobu nezreteľnej hmlistej kruhovej škvrny. Mimochodom, u nás je to jeden z najťažších cieľov známeho Messierovho maratónu, pretože na jar vychádza ráno na oblohe len tesne pred východom Slnka. Známou optickou dvojhviezdou rozlíšiteľnou voľným okom je dvojica Prima Giedi (α₁ Cap) a Secunda Giedi (α₂ Cap). Majú jasnosť 4,2^m a 3,6^m a ležia v odstupe 378 oblúkových sekúnd. Aj najjasnejšia hviezda súhvezdia Deneb Algedi (δ Cap) je optickou dvojhviezdou, ale voľným okom už o niečo ťažšie postrehnuteľnou. Vhodné je zmieniť sa aj o Barnardovej galaxii (NGC 6822), ukrývajúcej sa na hraniciach Kozorožca a Strelca, pretože je nepravidelným členom Miestnej skupiny galaxií. Aj keď jej celková jasnosť 8,8^m je pomerne priaznivá, je to slabý objekt s nízkou plošnou jasnosťou, vo veľkých ďalekohľadoch viditeľný iba ako oblak bohatý na slabé hviezdy. Pod tmavou oblohou počas vynikajúcich podmienok ho pritom ako zahmlenú šmuhu máte na dosah už v triédri 10x50.

Vodnára tvoria tiež iba stredne jasné a slabšie hviezdy, pomerne nepravidelne usporiadané, takže nevytvárajú žiadnu jednoznačnú podobu postavy. Voľným okom vás môže zaujať malá skupinka oranžových hviezd označovaná ako fí Aqr, ktorá vyvoláva falošný dojem akejsi voľnejšej hviezdokopy a tzv. krčah alebo džbán, ktorý predstavujú štyri hviezdy: eta, phí, gama a dzeta Aquarii usporiadaného do písmena Y. Helix (NGC 7293) je vo vzdialenosti okolo 300 svetelných rokov  jednou z našich najbližších planetárnych hmlovín. Celkovú jasnosť má síce pomerne vysokú (7,3^m), ale vďaka svojej rozlohe jeden a pol stupňa pomerne slabo svieti. Odkedy však Maurice Clark informoval, že Helix je na tmavej oblohe vidieť cez hmlovinový filter aj voľným okom, stala sa z neho príťažlivá pozorovacia atrakcia. V triédri vyzerá ako veľký disk, matne kruhový (je ľahšie viditeľným objektom ako napríklad Riasy). Pohotovo ho ale uvidíte iba vtedy, ak bude vyššie nad obzorom. Jeden stupeň západne od hviezdy ny Aqr sa nachádza ďalšia planetárna hmlovina, nazývaná Saturn (NGC 7009). V neobývaných oblastiach je vidieť aj voľným okom, v triédri má tiež podobu hviezdy jasnosti 7,2 mag. V jej blízkosti sa pokúste počas vynikajúcich podmienok identifikovať i slabú guľovú hviezdokopu M72 (9,3^m) a zoskupenie štyroch slabých hviezd M73, ktoré má celkovú jasnosť deviatej magnitúdy. O nič výrazné ale rozhodne nepôjde. Oveľa jednoduchším cieľom bude bohatá a kompaktná guľová hviezdokopa s nepatrným eliptickým tvarom - M2. Spolu s hviezdami α a β Aquarii tvorí na oblohe pravouhlý trojuholník a ako drobná rozmazaná škvrna môže byť niekedy pozorovateľná bez ďalekohľadu. V triédri je už nápadná a je ľahké ju presne identifikovať. Ďalšou v poradí je Veľryba, rozsiahle súhvezdie ležiace prevažne na južnej oblohe. Hlavou Veľryby je hviezdny päťuholník, ktorý tvorí Menkar (2,53^m), gama (3,47^m), ksi (4,28^m) a mi Ceti (4,27^m), ďalej nasleduje hlavný klenot súhvezdia - dlhoperiodická premenná hviezda Mira Ceti, na chvoste žiari Deneb Kaitos (2,04^m). Menkar má vo vzdialenosti takmer 16 oblúkových minút na sever položenú hviezdu 93 Ceti (5,6^m), viditeľnú aj voľným okom ako optického sprievodcu. Mira Ceti naopak je najznámejšou dlhoperiodickou premennou hviezdou. Na oblohe sa objavuje pravidelne po dobu štyroch až piatich mesiacov, potom zmizne. V maxime dosahuje jasnosť väčšinou okolo 3,5^m (výnimočne dokonca 1-2^m) a je ľahko vidieť aj voľným okom, v minime však poklesne na skoro 9,5^m, čím sa stratí z dosahu aj bežného triédra. Hlavným objektom záujmu je M77, predstaviteľ Seyfertových galaxií (8,9^m). Prekvapujúco je celkom dobre vidieť už v triédri 10x50, pretože má veľmi jasné a husté jadro, v ktorého strede pravdepodobne skrýva aj čiernu dieru. V súhvezdí Veľryby sa pokúste nájsť i jednu galaxiu z kopy galaxií v Sochárovi - NGC 247. Nachádza sa síce u nás pomerne nízko nad obzorom, ale je tak jasná, že už v obyčajnom triédri má podobu menšej mierne podlhovastej škvrnky, na ktorej juhozápadnom okraji leží hviezda deviatej veľkosti. S objektami vzdialeného vesmíru sa rozlúčime pohľadom na planetárnu hmlovinu NGC 246. V triédri sa dá  totiž všimnúť, že nie je úplne bodová, ale skôr drobného okrúhleho tvaru. Nebolo by jasného Fomalhautu, súhvezdia Južnej ryby by sme si v našich zemepisných šírkach v presvetlenom prachu južného obzora asi sotva všimli. Skúste zistiť kedy je prvýkrát vidieť. Musíte si ale nájsť chvíľu času, vydržať do rána a sledovať, ktoré hviezdy stačia nad východným obzorom výjsť ešte pred tým, než sa obloha zjasní natoľko, že prestanú byť vidieť vôbec. V minulosti totiž Fomalhaut patril medzi štyri kráľovské hviezdy a práve takýmto spôsobom pozorovania sa rok delil na štyri ročné obdobia. Všetky ďalšie hviezdy sú slabé a pretože Južná ryba leží ďalej od Mliečnej cesty, nie je bohatá na iné objekty než galaxie. Navyše ich južná poloha spôsobuje, že čisté priezračné noci a tmavý obzor na juhu sú úplnou nevyhnutnosťou na ich pozorovanie i vo väčšom ďalekohľade prakticky z akéhokoľvek pozorovacieho miesta v Európe.