Je
pozoruhodné ako rýchlo dokáže niekedy plynúť čas. Myšlienka
spoločnej výpravy za nepoznanou skutočnou tmou sa vlastne zrodila
ešte niekedy v zime a onedlho z ničoho nič nastal ten deň na konci
leta, kedy bolo potrebné zbaliť si svoje vybavenie a vydať sa na
dlhú náročnú cestu. Našťastie to všetko prebehlo podľa predstáv.
Autobus, ktorý večer vyrazil z Bratislavy, sa nasledujúci deň
objavil skoro ráno v Mníchove, na jednom z najväčších letísk v
Európe a onedlho nasledoval presun do Madridu, hlavného mesta
Španielska. A už počas samotného letu bolo možné si všimnúť niekoľko
zaujímavých astronomických úkazov. Krátko po štarte a pri prelete
hmlistou vrstvou oblačnosti (stratocumulus)
sa na oblohe vykreslil nápadný halový jav - dve bočné slnká s
náznakom kruhu. Keď sa postupne lietadlo dostalo do polohy, v ktorej
bol pohľad cez malé okienko nasmerovaný na protiľahlú stranu od
Slnka, začala sa dole pod lietadlom na vzdialenej vrstve oblačnosti
posúvať nenápadná rozmazaná škvrna - gloriola. Madrid nás privítal
teplým počasím, odkiaľ náš let nabral konečne priamy kurz na ostrov
La Palma. Opúšťajúc kontinent a južné španielsko-portugalské pobrežie sa
dostávame nad samotný Atlantický oceán. Všade je vidieť iba voda,
žiadna zem, dokonca ani očakávaná časť severozápadnej Afriky. Až
krátko pred koncom letu je rozoznateľný ostrov Tenerife a jeho
charakteristická sopka Pico del Teide, ktorá sa týči do výšky 3718
metrov. Zaujímavé, že tak ako okolo Tenerife, tak aj okolo La Palmy
sa sústreďujú oblaky a nad oceánom je prakticky jasno. Po chvíľke
začína lietadlo klesať a pripravuje sa na pristátie na východnom
pobreží La Palmy v hlavnom meste Santa Cruz, kde sa nachádza jediné
letisko na ostrove.
Santa Cruz
de la Palma zohralo v minulosti dôležitú námornícku úlohu, pretože
sa stalo významnou obchodnou zastávkou na ceste medzi Európou a
Amerikou. V dôsledku toho tu môžete nájsť niekoľko zaujímavých
historických pamiatok. Po vybavení sa na letisku nás však zaujímali
pre nás dôležitejšie veci - získať
auto z požičovne a nájsť
dom, v
ktorom sme boli po celý čas ubytovaný. Pretože naša výprava bola
rozdelená na tri skupiny, vydalo sa každé auto po svojej vlastnej
osi do horskej oblasti Garafia, ktorá sa nachádza v severozápadnej časti
ostrova. Počas cesty plnej zákrut a prevýšení je možné prvýkrát
obdivovať krásu celého ostrova. V neďalekom Santo Domingu sa konečne
stretávame s majiteľkou nášho prenajatého domu Casa Margarita, kde
prichádzame až za súmraku v 20.45 hod miestneho času
(UTC + 1, v tomto období je tam tiež zavedený
letný čas). Po 26 hodinách od opustenia domova sa tak konečne
ocitáme na mieste. Dom postavený v španielskom štýle sa nachádza v
peknom tichom prostredí ďalej od cesty, s otvoreným výhľadom na
oceán zhruba smerom k západnému obzoru. Horizont na ostatných
miestach nie je až taký zakrytý ako som pôvodne predpokladal, v
dôsledku čoho sme mali základné pozorovacie stanovisko prístupné už
v bezprostrednom okolí. Ostrov začal prekvapivo vydávať svoje
tajomstvá hneď po našom príchode a začal sa hneď hrať s mojou
nepochopiteľnou povahou. Už počas presunu autom z letiska som totiž
pociťoval takú únavu, že som dokázal myslieť snáď iba na jednu vec -
postel, veď počas cesty som spal prerušovane možno tak dve hodiny.
Prvému pohľadu som však nedokázal odolať.
Obloha
bola jasná, možno trochu polooblačná, ale priezračná, iba tesne nad
oceánom bol cítiť nejaký opar. Slnko už zapadlo, postupne sa stmieva
a nad La Palmou sa začínajú objavovať prvé hviezdy. Na severozápade
je Jupiter, teda vlastne nie, to je iba Arktúr z Pastiera. Polárka
leží na severe pomerne nízko a Labuť má na pohľad trochu iný sklon.
Škorpión je celý nad obzorom a pod Strelcom sa zobrazuje tiež
pomerne nápadná Južná koruna. To je perfektný pohľad! Po niekoľkých
minútach však prichádzajú oblaky a prehliadka sa končí. Nevadí, ešte
som vlastne ani nevybalil svoju vlastnú batožinu. Postupne sa
zoznamujem s príslušenstvom domu a robím si vo veciach aspoň nejaký
poriadok. Z ubytovania mám príjemný pocit, všetko je čisté a
zariadené, nič čo by ma nepríjemne prekvapilo. Kuchyňa obsahuje
dostatočné príslušenstvo a je elegantne spojená s obývačkou, v kúpelni
sa nachádza dostatočné vybavenie vrátane práčky a dve izby sú
dostatočne priestranné. A prichádza čas na večeru, potom ešte
kontrolujem ako sa vyvíja situácia vo vonkajšom prostredí. Som veľmi
prekvapený aká tma nastala za tú krátku chvíľu. Bližšie k rovníku
totiž Slnko zapadá strmšie pod obzor než v Európe a súmrak je
kratší. Už z vchodových dverí vidím bez adaptácie nádhernú Mliečnu
cestu, ktorá je veľmi kontrastná a obsahuje aj slabšie
charakteristické detaily. Svoje veci bez rozmýšlania ukladám do
skrine alebo na postel a hľadám iba nejaké ďalšie vhodné oblečenie a
triéder. Volám na pozorovanie aj ostatných, ale tí radšej
uprednostňujú dlhší odpočinok, preto sa vonku prechádzam sám. Prvé
letmé zoznámenie s miestnou oblohou aj tak prebehlo bez akýchkoľvek
plánov a príprav, skôr zo zvedavosti a udialo sa veľmi rýchlo.
Priamo pri
dome vyhľadávam niekoľko slušných pozorovacích miest s dobrým
výhľadom a bez rušivých svetiel. Do úvahy aj tak pripadá iba zopár
nižšie položených lámp, ktoré nesvietia nad horizont a navyše takmer
z každej polohy nie sú vôbec vidieť. Určovanie hraničnej magnitúdy
som mal na pláne síce až niekedy neskôr, vyhľadal som však aspoň
niekoľko známych referenčných hviezd, ktoré som si dobre pamätal. V
bezprostrednom susedstve hlavy Draka sa nachádzajú dve biele hviezdy
takmer siedmej magnitúdy SAO 30711 a SAO 17664, moje
najobľúbenejšie, ktoré často testujem počas leta v domácich
podmienkach. Pochopiteľne som ich podľa očakávania videl aj teraz,
avšak s jedným podstatným rozdielom. Obidve boli vidieť dosť ľahko,
počas určitého časového úseku dokonca aj naraz obidve. V strede
hlavy Draka sa zase nachádzajú tri hviezdy, z ktorých tá najslabšia
dosahuje hodnotu 7,6 magnitúdy. Ešte nikdy som ju predtým
nepozoroval, až teraz mi prvýkrát preblikávala počas krátkych
časových momentov. Potvrdením toho môže byť napríklad aj Herkulov
kvetináč alebo Pegasov štvorec, ktorý je celý posypaný slabými
hviezdami naznačujucími ako má obloha v skutočnosti vyzerať.
Nakoniec si spomínam ešte na jednu referenčnú hviezdu 7,3 magnitúdy, ktorá sa
nachádza veľmi blízko známej guľovej hviezdokopy M13 z Herkula,
preto zrejme nemôže byť vidieť samostatne. M13 teda výrazne ruší pri
jej pozorovaní, ale samotná guľovka sa ukazuje ako evidentne
predĺžená škvrna, jav ktorý som doma nikdy nezaznamenal. Asi po
hodine sa opäť dostavili oblaky a ukázali charakter nestabilného
počasia. Predchádzajúci pohľad na roztvorenú centrálnu vydutinu a
celú Mliečnu cestu však na ďalšie noci sľuboval nepredstaviteľné
divadlo.
Podľa
tradičných predstáv väčšiny ľudí cesta za najtmavšou a najlepšou
oblohou vedie nevyhnutne na miesto pokiaľ možno čo najvzdialenejšie
od všetkých umelých zdrojov pouličného osvetlenia. Tento mýtus však
nie je pravdivý už z praktického hľadiska. Mnohé menej i viac
odľahlejšie miesta v Amerike, Chile alebo Austrálii totiž vykazujú
podobný celkový jas oblohy, iba s malým zanedbateľným rozdielom
oproti prirodzenúmu jasu oblohy, ktorý určuje základnú
úroveň každej tmavej lokality. Ak chcete eliminovať vplyv nekľudnej
zemskej atmosféry, musíte vyraziť výhradne do vyššej nadmorskej
výšky. Aj tu však existuje obmedzenie, spravidla sa doporučuje
hranica
okolo 2 500 metrov vysoko nad hľadinou mora. Vyššie už
riskujete nedostatočný prísun kyslíka a problémy s dýchaním, čo sa
nepriaznivo prejaví i na vašej sústredenosti a viditeľnosti. Navyše
rozdiel extinkcie oproti pozorovaniu mimo atmosféry je už veľmi
malý. Tmavosť a priezračnosť oblohy je potrebné doplniť o ďalší
vrchol magického trojuholníka - seeing, ktorý určuje najmä to, ako
bude obraz v ďalekohľade vyzerať pri veľmi vysokom zväčšení. Pokiaľ
naviac potrebujete čo najväčší počet jasných nocí, zostane vám na
povrchu naše planéty len niekoľko málo vhodných oblastí. Okrem
Havajských ostrovov a púšte Atacama v Chile, sú dnes
najvyužívanejším miestom vrcholky na
La Palme a Tenerife, ktoré sú
súčasťou Kanárskych ostrovov. Naše očakávania boli preto veľké a aj
keď prvý kompletný deň na La Palme bol veľmi náročný, po stretnutí s
ostatnými členmi expedície bola dohodnutá poobedňajšia cesta až na
jej samotný vrchol Roque de los Muchachos (2
426 m).
La Palma
má najväčšie prevýšenie na tak malej rozlohe (47
x 28 km) na svete. Preto si tu vodiči áut
v samotnom stúpaní a klesaní a pri točení volantom v ostrých
zákrutách poriadne užijú, zároveň to je však pre nich veľká
zodpovednosť. Hneď na prvej odbočke dopravné značky charakterizovali
trasu na vrchol - prudké stúpanie, ostré zákruty a odporúčanú
rýchlosť 40 km/h. Cesta bola napriek tomu kvalitná, v podobe
serpentín na okraji útesov a roklín, kde by sa malá nepozornosť
nemusela vyplatiť. Postupným stúpaním do vyššej nadmorskej výšky sa
onedlho dostávame nad súvislú vrstvu oblačnosti, ktorá sa obyčajne
okolo ostrova drží. Vyššie sa už nachádza iba tá čistá modrá obloha
a ostré Slnko. Veď na to aj väčšina z nás poriadne doplatila,
používanie slnečných okuliarov a opaľovacieho krému je tam hore
prakticky nevyhnutnosťou! Za dve hodiny som sa tam opálil takmer
viac ako za celé prebiehajúce leto. Pohľad na postupne sa objavujúce
kupoly a budovy observatórií bol nádherný a neopakovateľný. Cesta na
vrchol k Roque de los Muchachos (Skala
chlapcov) vedie práve cez samotné observatóriá,
nachádza sa tam však závora, ktorá znemožňuje vstup do areálu medzi
20.00 - 7.00 hod. Ako sme ale neskôr zistili, je to iba formálna
záležitosť. Pohľad zo samotného vrcholu bol perfektný, ale mohol byť
ešte lepší. Do samotného krátera La Caldera de Taburiente totiž
nebolo vidieť, pretože sa tam práve zdržiavali oblaky. Pod samotným
vrcholom sa nachádza parkovisko využiteľné pre nočné pozorovanie,
ale s nie najlepšou možnosťou kedykoľvek tam prísť a kedykoľvek
odtiaľ odísť. V areáli observatórií platí predsa len zákaz autom
svietiť a to sme hneď nechceli riskovať. Inak by vám tam určite
nikto nevenoval ani najmenšiu pozornosť.
Ak by ste
predsa len hľadali na La Palme ďalšie pozorovacie miesta vo vysokej
nadmorskej výške, s výhľadom na celú oblohu, pre viac ľudí a
techniky, zistili by ste, že to nie je až také jednoduché. Jedna
možnosť sa ukázala ešte na opačnom vale krátera oproti
observatóriám, pri vrchole Pico de La Cruz
(2 351 m). Auto bolo síce potrebné nechať na okraji
cesty a vybehnúť niekoľko metrov vyššie, voľné priestranstvo s
otvoreným výhľadom však určite za to stálo. Jediným problémom boli
všade pod nohami umiestnené veľké i malé kamene, preto sme ich pri
predstave, že budeme v noci o ne po tme zakopávať, radšej odhádzali
ďalej a upravili tak podľa seba jedno turistické miesto. Už bolo
pravdepodobne každému jasné, kde sa bude tráviť najbližšia noc.
Cesta z domu trvala hore priemerne asi 40 minút, čo je menej ako sme
predpokladali. Nasledoval teda návrat na Casu Margarita, neskorý
obed, balenie techniky a ďalšia cesta na vrchol. Čas utekal
neuveriteľne rýchlo, kým som poskladal rozobratú paralaktickú montáž
a pripravil si účelne veci, ktoré budem v noci potrebovať, bol skoro
už večer. Na vyhliadnuté pozorovacie miesto sme však stihli prísť
ešte za svetla, tesne po západe Slnka. Zapadajúce Slnko pod obzorom
a postupujúci zemský tieň vyčarovali na oblohe nádherné farby -
modrošedú, oranžovú a ružovú, ktoré spolu už s čiernymi valmi
krátera prenikavo kontrastovali. Na začiatku súmraku bol ešte vysoko
vo Váhach Jupiter, keď som sa na neho cez ďalekohľad konečne pozrel,
začal som rozmýšlať, či som ho už niekedy videl lepšie. Planéta bola
veľmi ostrá a farebná, okrem dvoch hlavných rovníkových pásov boli
rozoznateľné ešte niektoré ďalšie menšie, navyše aj s Veľkou
červenou škvrnou.
Je ťažké
správne popísať oblohu na začiatku astronomickej noci, pravdepodobne
nikto kto to nezažil si nebude môcť vytvoriť tú správnu predstavu.
Bola to na pohľad najlepšia obloha akú som doteraz videl, s
rozvinutou Mliečnou cestou padajúcou kolmo do oceánu, na jednej
strane v Perzeovi, na druhej pod Strelcom. Pár stupňov nad obzorom
bol dokonca rozoznateľný aj hviezdny oblak v Pravítku. Pohľad smerom
do stredu Galaxie bol nádherný, Veľký oblak v Strelcovi a západnú
vydutinu rozdeľovala naprieč komplikovaná sústava tmavých hmlovín.
Údajne v tejto oblasti Mliečna cesta počas skutočne priezračných
nocí dosahuje šírku až 90 stupňov, siaha od západného okraja
Kozorožca až k dvom najjasnejších hviezdam zo súhvezdia Váh. Ja som
to však celé takto poriadne nevidel, na západe pri pozorovaní
slabých okrajových častí totiž trochu rušilo nevídané zodiakálne
svetlo. Prejavovalo sa ako svetlejší západný horizont, ako svetlo
naklonené po ekliptike, aj keď tá s horizontom nezvierala večer
príliš veľký uhol. O umelom svetelnom znečistení sa však v žiadnom
prípade hovoriť nedá, na západe sa nachádza už iba Amerika, žiadne
svetlo medzi nami a ňou. Pozorovanie malo voľnejší režim a hľadali
sa väčšinou iba klasické objekty. Veľa z nich je vidieť voľným okom,
začínajúc Škorpiónom a veľmi výraznou a neprehliadnuteľnou hmlistou
škvrnou v podobe otvorenej hviezdokopy M7, umiestnenej v
najjasnejších častiach Mliečnej cesty. Blízko nej sa ukazuje menej
nápadná M6 a na chvoste pri voľným okom rozlíšiteľnej dvojhviezde
dzeta Scorpii nádherná Falošná kométa
(NGC 6231) - sústava niekoľkých hviezdokôp, ktoré na
oblohe vykresľujú jadro a chvost prichádzajúcej kométy.
Neďaleko
Antaresa je vidieť nenápadná guľová hviezdokopa M4, na oblohe však
nie je jediná. Okrem výraznej M13 z Herkula sa k nej pridávajú i M2,
M22, M15 a M92. Zvlášť M15 z nich je veľmi zaujímavá, vyzerá ako
predĺžená škvrnka, ktorá sa náznakovo dá rozlíšiť na dva svetelné
body. Po boku guľovky sa totiž nachádza ešte jedna hviezda šiestej
magnitúdy. Helix bol vidieť iba cez O-III filter, ale v ďalekohľade
vyzeral nádherne. Už 110 mm TS refraktor mi stačil na rozlíšenie
guľovej hviezdokopy z Oltára NGC 6397, ktorá sa v tom čase
nachádzala vo výške piatich stupňov nad južným obzorom. Riasy
ukázali detailnú štruktúru v obidvoch oblúkoch, s Pickeringovým
trojuholníkom medzi nimi a celkový pohľad nebol ďaleký tomu, aký
poznám doma s mojím 250 mm Dobsonom. V priebehu noci vyšiel
vysoko
na oblohu protisvit, podlhovastý obláčik nachádzajúci sa práve na
rozhraní Rýb a Vodnára. Všimol som si ho tam bez toho, aby som
dopredu vedel kde ho hľadať. Neskôr sa k tomu pripojil ďalší
komponent zodiakálneho svetla - most, ktorý spájal protisvit s
pyramídou na horizonte. Kamarátov ultra light Dobson 250 mm sprostredkoval
mnohé exponáty v jedinečnej podobe. Okrem nich som v IC 1396
identifikoval aj známu tmavú hmlovinu Elephant´s trunk. Dôležité
bolo rozpoznať hviezdne pole a presne vedieť, kde sa objekt
nachádza. Po nejakom čase sa v zornom poli vynorila jemná hmlovina,
ale časť v mieste pozorovaného objektu zostala tmavá. V našom
pozorovacom okolí však
nenastala očakávaná tma a aj v prostredí niekoľkých prekážok som sa
dokázal bezpečne pohybovať, dokonca som minimálne používal aj
červenú baterku. Pozadie oblohy sa zdalo byť svetlé a v priebehu
expedície som začal rozmýšlať, prečo je to tak. |