Příštpo 2007

Astronomické leto 2007 som otvoril malou súkromnou akciou v obci Příštpo, ktorú počas víkendu (14.-15. 7.) hostil Mirek Petríček. Na akcii sa zúčastnili prevažne členovia nedávnej expedície StarLaPalma 2006, takže si bolo po dlhšom čase čo povedať. Okolie Znojma, ktoré nie je ďaleko od severných hraníc s Rakúskom, sa navyše môže pochváliť celkom slušnou oblohou. Aj keď podmienky neboli úplne ideálne, rekreačne sa pozorovalo obidve noci. Najväčší záujem asi vzbudzovala kométa C/2006 VZ13 (LINEAR), ktorá práve prechádzala okolo jasnej galaxie M102 v súhvezdí Draka. Za zmienku tiež stojí, že sa mi podarilo v jednom zornom poli vidieť celé Riasy, teda Východný i Západný oblúk s Pickeringovým trojuholníkom. V APO triplete 80/560 s okulárom Panoptik 35 mm a hmlovinovým filtrom bol na ne naozaj veľmi pekný pohľad. V zornom poli štyroch stupňov to bola hračka, pekne sa vynímala napríklad i Severná Amerika. Denné aktivity vyplnili predovšetkým prednášky (môj príspevok sa týkal pripravovanej expedície do Chile), pitie piva zo 40 litrového samochladiaceho sudu, grilovanie mäsa a pokus o chytanie kaprov v neďalekom rybníku (nikomu totiž ryby nebrali). Ďalšia akcia by sa pritom v tejto oblasti (ale bližšie k hraniciam) mohla zopakovať už o dva mesiace. Výzvou je predovšetkým navštíviť lokalitu Weinsberger Wald v Rakúsku, ktorá nás kedysi privítala na dlhé mesiace najlepšou oblohou, akú sme kedy v Európe videli. Na nasledujúcich stránkach si môžete pozrieť fotky jednotlivých účastníkov:

Mirek Petríček

Ladislav Bálint

Pavel Štys

15-17/07/2007, 23.30 - 2.30 hod, jasno s miernym oparom, veľmi teplo, bezvetrie, seeing slušný, SQM do 20.9 MSA

V nedelu večer som následne s Jurajom Hanzlíčkom vycestoval vlakom na Považie a tešil sa na nasledujúce voľné dni. Predpoveď počasia sa nakoniec naplnila a na mnohých miestach na Slovensku padli počas týždňa teplotné rekordy (teplota prekročila 40C^o), ktoré mi tak trochu pripomenuli už skoro zabudnutú dovolenku v Grécku. Pri podobných teplotách som totiž vtedy vyliezol na Akropolu alebo navštívil staroveké Mykény. Na prekvapenie podmienky v noci neboli úplne najlepšie a trochu zaostávali za arizonskými nocami z minulého roku, pozorovať sa ale samozrejme dalo. Pozoroval som predovšetkým tri noci (ne/po, po/ut, ut/str) v čase 23.30 – 2.30 hod, kedy už na mojom pozorovacom stanovisku nastáva astronomická noc. Bolo teplo a prakticky bezvetrie, jasno s malým oparom (prispieť k nemu mohla aj žatva). Mal som požičaný Sky Quality Meter (SQM) od Pavla Ďuriša, ktorým som počas troch nocí meral jas oblohy. Výsledné hodnoty sa vzťahujú vždy zhruba k druhej hodine ráno: 20.9, 20.72 a 20.81 MSA. Prvá noc bola naozaj aj na pohľad lepšia, druhá a tretia sa mi zdali podobné (druhú noc som totiž meral pri dome a meranie mohlo byť ovplyvnené okolitými predmetmi, ostatné noci som meral na otvorenom priestranstve). Hraničná magnitúda sa pohybovala okolo hodnoty 6,7. Škoda, že som nemohol odmerať hodnotu počas najlepších nocí aké tu nastávajú a zistiť tak limit môjho pozorovacieho stanoviska. Ďalej uvádzam objekty pozorované počas troch nocí a krátky popis toho najzaujímavejšieho.

Pozorované objekty: M13, M15, M32, M57 (Prstenec), M92, M106, NGC 4236, NGC 4244, NGC 5005 a 5033, NGC 5350 group, NGC 5395, NGC 5466, NGC 5557, NGC 6572, NGC 6818, NGC 6822 (Barnardova galaxia), NGC 7000 (Severná Amerika) NGC 7209, NGC 7243, NGC 7380, Draco triplet, Alamak, Riasy

Ako vidieť, svoju pozornosť som venoval predovšetkým galaxiám, či malým skupinkám galaxií, ktoré ma v poslednom období začali čoraz viac zaujímať. Napríklad v Drakovi leží trojica NGC 5981, NGC 5982 a NGC 5985 (označujem si ju ako Draco triplet, foto: zdroj - www.himmel-und-er.de), ktorú pri troche šikovnosti môžete ľahko dostať do toho istého zorného pola a obdivovať rozdielnosť štruktúr jednotlivých galaxií. Jedna je pozorovaná zboku, druhá kolmo na os svojej špirály, tretia je eliptická. Na priamke kappa a lambda Draconis leží galaxia NGC 4236, ktorej katalogizovaná jasnosť je priaznivých 9,6 magnitúdy. Pretože má ale galaxia pomerne veľké rozmery (21,0´ x 7,5´) jej plošná jasnosť je veľmi slabá. Pri zväčšení 109x vyzerá galaxia ako slabý pás tiahnuci sa vyše polovicou zorného pola 11 mm Naglera. Efektívne je použiť najmä bočný pohľad, sústrediť sa na niekoľko jasnejších hviezd v zornom poli a vnímať pritom i samotnú galaxiu. Ako sa v astronomických kruhoch hovorí, bola to celkom ducharina, ale napriek tomu viditeľná s istotou. Zďaleka najťažším pozorovaným objektom bola Barnardova galaxia (NGC 6822), umiestnená skoro na severovýchodných hraniciach Strelca. Nehľadá sa pritom ťažko, stačí nasledovať dvojicu hviezd 54 a 55 Sagittarii. Galaxia na prvý pohľad nebola pozorovaná, dokonca som najskôr nevedome zaregistroval blízku planetárku NGC 6818. Barnardova galaxia má tiež priaznivú jasnosť (8,8^m), ale pomerne veľké rozmery (19,1´x 14,9´), avšak v skutočnosti sa pozoruje ešte ťažšie ako NGC 4236 v Drakovi, zvlášť ak u nás nevystupuje príliš vysoko nad horizont. Nakoniec sa mi ju podarilo aspoň zaregistrovať ako amorfné zjasnenie v zornom poli 19 mm Panoptika, najmä bočným pohľadom, posúvaním tubusu a prehodením čierneho uteráka cez okulárový výťah!

Čarovné prostredie (foto: zdroj - www.noao.edu) objavíte, ak vyhľadáte galaxiu NGC 5350 (11,3^m) zo súhvezdia Poľovných psov. V blízkom okolí spestrenom niekoľkými jasnými hviezdami po čase určite objavíte aj ďalšie galaxie. Najskôr pravdepodobne zaregistrujete dvojicu interagujúcich galaxií NGC 5353-54, potom oveľa drobnejšiu a slabšiu NGC 5355 (13,1^m). Miernym krúžením tubusu okolo nakoniec prídete k jasnejšej galaxii NGC 5371 (10,6^m). V tom istom súhvezdí, neďaleko jednej hviezdy šiestej magnitúdy, leží celkom pôvabná dvojica NGC 5005 a NGC 5033. Pretože galaxie dosahujú zhruba desiatu magnitúdu, nie je žiadný problém ich okamžite nájsť. Pri pozornejšom pohľade je rozoznateľný ich nepatrne odlišný tvar. Predovšetkým prvú noc bol na naše pomery celkom priaznivý seeing, čo som využil a pozoroval so zväčšením 342x guľové hviezdokopy. Nemal som žiadny problém so zaostrením a hviezdy sa zdali byť bodové. Najkrajšou guľovkou bola podľa mojej mienky M13 z Herkula, než viac zhustené M15 a M92. M13 bola kompletne rozložená na hviezdy, rozpadnutá na niekoľko častí (už sa skoro nepodobala na guľovú hviezdokopu), s vysvieteným stredom, ktorý tvoril jas veľkého množstva slabých nerozlíšených hviezd. Nakoniec mi ostal ešte Prstenec (M57), planetárna hmlovina v Lýre. Prstenec bol aj pri 342x zväčšení ostrý, ale zároveň jemný, akoby sa rozplýval v zornom poli (pozornejším pohľadom sa dala tušiť jeho štruktúra a že nie je homogénny). Centrálnu hviezdu som nepozoroval, ani raz sa mi nezdalo, že by v strede niečo bliklo. Na druhej strane to môžem chápať aj pozitívne v tom zmysle, že som si tam žiadnu hviezdu umelo nedomýšlal a môžem veriť svojim očiam.

Perzeidy 2007

Počas víkendu (10. - 12. 8. 2007) som sa zúčastnil dopredu plánovanej akcie Perzeidy 2007 v Maďarsku. Akcia sa konala na malej prenajatej haciende asi 110 km od Bratislavy, neďaleko mestečka Szana. Ako už samotný názov prezrádza, hlavným cielom bolo pozorovať azda najznámejší meteorický roj celého roku, ktorého maximum tentokrát pripadlo zrovna na víkend počas novu Mesiaca. Navyše, v blízkom okolí je možné nájsť takú oblohu, ktorá je na západnom Slovensku už dávno minulosťou. Ak nastanú kvalitné pozorovacie podmienky, Bortlova trieda 3 je myslím s prehľadom dosiahnuteľná. Rád by som sa na miesto preto ešte nikededy vrátil krátko po nejakom magickom pofrontálnom vyjasnení a overil si túto skutočnosť. Počas víkendu totiž počasie za moc nestálo, bolo skoro stále zamračená a v sobotu v noci aj dosť pršalo. V dôsledku toho pozorovacia akcia nadobudla skôr rodinný charakter, s premietaním fotiek a filmov, opekaním, krátkymi výletmi a všetkým čo k tomu patrí. Údajne sa vyjasnilo až v nedelu okolo polnoci, teda počas maxima známych Perzeíd, to sa už ale väčšina účastníkov rozhodla odcestovať. Ja som už bol v tom čase dávno na Považí, ale až okolo 2.00 hod ráno mi veľká diera dovolila vidieť zopár Perzeíd.

Začiatkom nového týždňa sa podľa Murphyho zákonov pochopiteľne (po maxime Perzeíd) vyjasnilo na väčšine nášho územia a nasledujúce tri noci priniesli kvalitné pozorovacie podmienky, určite lepšie ako predchádzajúci nov, kedy sa mi obloha zdala byť akoby zaprášená. Ešte v pondelok poobede to však tak jednoznačne nevyzeralo. Keď mi ale večer volal Tomáš Maruška, rozhodli sme sa to risknúť a pozorovať spolu jednu noc. Už hodinu pred začiatkom astronomickej noci sme techniku vybalili na pole kúsok za mojou záhradou, s výhľadom na celú oblohu. K dispozícii bol tradične 250 mm Dobson, Tomáš okrem toho fotil hmloviny v Labuti a NGC 7380 (na fotke vpravo) v súhvezdí Cefea (na moje doporučenie, aby nefotil to, čo fotia všetci). Na prekvapenie v noci padalo ešte dosť meteorov, napočítali sme ich vyše 60, väčšinou doznievajúcich Perzeíd, ale aj Aquaríd. Boli rýchle a jasné a pretože som meteory už dlhšiu dobu nepozoroval (lepšie povedané nepozoroval som DSO v období zvýšenej činnosti meteorického roja), bol to pre mňa spestrujúci zážitok. Ďalšie dve noci, kedy som už pozoroval sám (raz na poli a raz na dvore) sa pridali aj ďalšie kusy, vrátane dvoch jasných bolidov (jeden z nich prekvapil dvojitým výbuchom). Nasledujúce odseky budú už patriť pozorovaniu deep-sky objektov, ktorým som sa v priebehu troch pekných nocí (vyše 15 hodín pozorovacieho času) venoval.

13. - 15. 8. 2007, 22.20 hod - 3.40 hod, vyjasnenie, ale v priebehu noci občas oblaky, MHV 6,7 ale ďalšie dve noci o chlp lepšia, trochu priezračnejšie a bez vlhkosti

Pozorované objekty: M31 (Veľká hmlovina v Androméde), M32, M76 (Malá Činka), M82 (Cigara), M110, NGC 129, NGC 147 a 185, NGC 278, NGC 1333, NGC 4125, NGC 4291, NGC 4319, NGC 4386, NGC 5907, NGC 6140, NGC 6503, NGC 6543 (Mačacie oko), NGC 6885, NGC 7139, NGC 7217, NGC 7235, NGC 7332 a 7339, NGC 7788, NGC 7790, NGC 7822 (?), IC 10 (?), Cederblad 214, Berkeley 57, Jones I (PK 104-29.1), Pegasus I, Markarian 205

Väčšina objektov leží vnútri hraníc súhvezdí Draka, Pegasa, Cefea a Kasiopeje, pozrime sa na ne teda trochu bližšie. Drak sa začiatkom astronomickej noci nachádzal ešte pomerne vysoko nad severozápadným obzorom a jeho objekty boli dobre pozorovateľné. Tým najznámejším je určite planetárna hmlovina NGC 6543 nazývaná Mačacie oko. Použitím zväčšení 171x a 218x (bez filtra) som sa zameral predovšetkým na vnútro disku planetárky, v ktorého strede svieti jasná centrálna hviezda 11. magnitúdy. Disk má na prvý pohľad nehomogénny tvar, navyše mám pocit, že vidím prinajmenšom náznak vnútorných štruktúr (stočené slučky a jemné filamenty, ak to nie je ilúzia). K zaujímavým galaxiám M102, NGC 4236 a NGC 5907, ktoré sa stali predmetom mojich minulých pozorovaním, som k nim teraz pridal ďalšiu - NGC 6503 (10,2^m). Nachádza sa v blízkosti niekoľkých jasných hviezd viditeľných voľným okom, takže ju nie je problém vyhľadať. NGC 6503 ovplýva na prekvapenie vysokou plošnou jasnosťou a okamžite je vidieť jej vypuklý tvar, pri pozornejšom pohľade (109x) však odkryje ešte niekoľko ďalších detailov. Centrum je len o niečo málo jasnejšie než ostatné časti galaxie a jeden okraj sa zdá byť akoby drsnejší. Bočným pohľadom je tiež vidieť vonkajšie halo (tenké), ktoré lemuje okraj galaxie. Na nasledujúcu zaujímavosť som narazil až pri listovaní kníh The Night Sky Observers Guide, ktoré pri pozorovaní aktívne používam. Koho by už len napadlo, že v tesnej blízkosti galaxie NGC 4319 (11,9^m) máme možnosť pozorovať pomerne jasný kvazar Markarian 205? S jasnosťou 14,5^m je to navyše s 250 mm Dobsonom skutočná výzva a aj malý test pozorovacích schopností (navyše v tom čase sa nachádzal 35. stupňov nad obzorom). Pri zväčšení 218x bol vidieť len veľmi ojedinele, nárastom zväčšenia na 342x som však definitívne potvrdil jeho viditeľnosť (po identifikácii s kresbou pola okolo galaxie NGC 4319)! Kvazar má vzhľad podobý hviezde, ale keď sa chcete pozrieť na niečo tak nepredstaviteľne vzdialené, čo od nás leží 1,3 miliárd svetelných rokov ďaleko, neváhajte. Všimnite si tiež dve slabé galaxie v okolí NGC 4125 a NGC 6140. Foto - zdroj: http://astro.sci.muni.cz

Je skoro neprehliadnuteľné, koľko hmlovín je v Sky Atlase zakreslených v Sky Atlase medzi Cefeom a Kasiopejou. Niektoré z nich som úspešne pozoroval už minulý rok, teraz som pozornosť upriamil na rozľahlú dvojicu NGC 7822 a Cederblad 214. Že nepôjde o nič výrazné som už dopredu vedel, preto som dopredu identifikoval pole podľa knihy The Night Sky Observers Guide použitím 19 mm PO (63x, 1,1 st.). Po hmlovine NGC 7822 nebolo ani stopy, okrem hmlistého nádych, ktorý pravdepodobne vytvárali iba blízke slabé hviezdy pri malom zväčšení. Ced 214 sa po chvílke ukázal najmä bočným pohľadom ako mliečny zákal skôr charakteru reflexnej hmloviny (je to však emisná hmlovina). Mimochodom, v blízkosti sa nachádza drobná hviezdokopa Berkeley 57. NGC 7139, takisto v Cefeovi, je slabá planetárka (13,3^m) neďaleko najjasnejšej hviezdy súhvezdia Alderamin. Použitím 19 mm PO a O-III filtra sa ukázala ako slabý šedý kruhový disk, nie súce videný stabilne, ale bez obtiaží. Pokračujme v Kasiopeji, kde sa pri hviezde beta Cas v poli mnohých hmlovín a hviezdokôp, podozrivo osamotene vyníma jedna galaxia IC 10. Je to člen Miestnej skupiny galaxií vzdialený iba 870 000 svetelných rokov, ktorého katalogizované údaje sú 11,3^m a 7,3´ x 6,4´. Na spomínané miesto som dorazil od nenápadnej otvorenej hviezdokopy NGC 129 identifikovaním retiazky hviezd podľa Uranometrie, vedel som teda presne kam sa pozerám. Na prvýkrát nič nebol vidieť v zornom poli, až po nejakom čase som registroval veľmi slabý obláčik. Identifikovaním galaxie som si však nie 100% istý, pretože presne na jej pozícii ma rušila slabá hviezda. Okulár som nemal zahmlený, navyše som použil rôzne zväčšenia. V Kasiopeji, skoro na hraniciach s Andromédou sa nachádzajú ešte ďalšie tri galaxie, ktorým sa trochu oplatí venovať pozornosť. Najlepšie viditeľnou z nich je NGC 278, ale ďalšie dve NGC 147 a 185 - sú sprievodcami Veľkej hmloviny v Androméde (M31). NGC 185 sa ukazuje ako kruhová až oválna, jedná sa zrejme o eliptickú galaxiu. NGC 147 je evidentne viac predĺžená, ale pripomína skôr fantóma s veľmi slabou plošnou jasnosťou. Nemám problém ju však vidieť, zvlášť keď veľa sprievodcov sa zhoduje v tom, že ju vygumuje akékoľvek svetelné znečistenie a atmosféra musí byť veľmi priezračná. Foto - zdroj: http://perso.numericable.fr/~ariseric/astro/photos/ngc7822.jpg

A čo samotná Veľká hmlovina v Androméde? To bol hlavný objekt, ktorému som venoval najväčšiu pozornosť. Už prvú noc sme s Tomášom uprene hľadeli do okulára a vnímali jej belavé svetlo ako skoro presahuje tri zorné polia 19 mm Panoptika! Dva tmavé Bondove pásy boli veľmi výrazné a priznám sa, výraznejšie som si ich uvedomil snáď iba na La Palme a nepamätám si ich v takomto podaní z mojich starších pozorovaní. To bol asi hlavný dôvod, ktorý ma vyprovokoval venovať sa známej galaxii dve ďalšie noci podrobnejšie. Celkovo som sa na ňu pozeral vyše tri hodiny, ba čo viac, na dvore som si cez deň s víziou dokonalej adaptácie postavil provizórnu "hvezdáreň". Na seba postavené bedne tvorili štyri rohy obdĺžnikovej miestnosti, ktoré som hore pospájal drevenými doskami, na ktoré som zavesil zo všetkých strán rôzne staré deky a závesy, ktoré tvorili steny ako ochrana aj pred na prvý pohľad slabým rušivým nočným svetlom. Keď som ešte z jednej deky spravil strop a umiestnil ďalekohľad tak, aby časť tubusu bola vystrčená von (M31 som pozoroval vo výške 70-80 stupňov nad obzorom), ale okulárový výťah ostal vnútri, bolo konečne všetko pripravené. Vnútri som samozrejme ostal aj ja a pozoroval galaxiu asi jeden a pol hodiny nadránom, snáď prvýkrát v živote po celý čas maximálne adaptovaný (viac sa už nedá. Vedľa seba som nevidel atlas, knihy The Night Sky Observers Guide, nič, ani ďalekohľad, iba slabé svetlo prichádzajúce z okulára! Foto - zdroj: http://www.geocities.com/kentauruscom/Spring_Summer_06_NAR/M31_0_crisp.jpg

Zo začiatku bolo v centre pozornosti najmä jasné kruhové jadro obalené v eliptickom hale v smere orientácie celej galaxie. Hneď od stredu v blízkosti jadra svieti slabá hviezda. Hlavná a jasná časť galaxie je zhruba oválna a veľmi predĺžená v smere severovýchod a juhozápad, jej dĺžka presahuje asi jeden stupeň. Severovýchodná časť je menšia a naprieč obsahuje veľmi nenápadný tmavý zárez. Juhozápadná časť je väčšia, ale smerom k M32 je viac vyblednutá. Dva tmavé Bondové pásy sú neprehliadnuteľné, pri pozornejšom pohľade vidieť, že nie sú rovnobežné. Vnútorný výraznejší pás nie je orientovaný rovnobežne s predĺženým tvarom galaxie, ale v juhozápadnej časti galaxie sa začína zarezávať viac dovnútra galaxie. Na druhej strane, severovýchodne od jadra, mizne do stratena. Vonkajší pás je skoro rovnobežný s okrajom galaxie, ale je neuveriteľné ťažké vystopovavať ho po celej jej dĺžke. Jeden veľmi nezreteľný tmavý pás sa tiež nachádza na východnej strane galaxie (mierne na severovýchod od jadra). Fyzikálne sa s najväčšou pravdepodobnosťou jedná o časť vnútornejšieho pásu, pri pozornejšom pohľade vidím dokonca ich prepojenie! Otáča sa pri jednej jasnej hviezde v severovýchodnom ramene. Nakoniec sa dostávam k odľahlým častiam galaxie, ktorých jasnosť je už o poznanie slabšia. Veľmi pomôže občas pohýbať tubusom. Detaily sú na hranici viditeľnosti a nedokážem skoro žiadny potvrdiť s istotou, zdá sa mi, že svetlo nie je rovnomerné (možno časti tmavého prachu). Na juhozápade je ešte nápadná asociácia NGC 206, ktorá vyzerá ako malý oválny obláčk. S M32 a jadrom galaxie tvorí skoro rovnostranný trojuholník.

Nakoniec spomeniem ešte niektoré prehliadané objekty v Pegasovi. NGC 7332 a NGC 7339 sú dve drobné galaxie pozorovaná zboku. Pri 109x zväčšení som si ale všimol, že nie sú úplne rovnaké. Prvá má totiž centrálnu vypuklinu, druhá je bez stredového zjasnenia. Ako obyčajne, detaily sa lepšie odkryjú dôsledným bočným pohľadom. Pod Pegasovým štvorcom, tesne nad hlavou južnejšie položenej ryby, môžete nájsť 250 miliónov svetelných rokov vzdialenú galaktickú kopu označovanú ako Pegasus I. NGC 7619 a NGC 7626, najjasnejší členovia (11,1^m), označujú centrum kopy. Ostatné galaxie (NGC 7611, NGC 7615, NGC 7617, NGC 7621, NGC 7623, NGC 7631, UGC 12510, UGC 12535, M+01-59-58) sú slabšie a pretože ich jasnosti smerujú skoro do stratena, môžete si dobre overiť vaše pozorovacie schopnosti. A na záver ostala jedna veľká planetárna hmlovina - Jones I (PK 104-29.1), umiestnená skoro na priamke hviezd 72 a 78 Pegasi, ktoré sú vidieť voľným okom. Aj keď som na ňu červený bod nenamieril presne, nakoniec sa mi vďaka zemskej rotácii sama dostala do zorného pola. Planetárka je v mnohom podobná s planetárkou podobného označenia zo súhvezdia Rysa, ktoré je domovom Jonesa-Embersona I. Obe majú zhodnú magnitúdu (12,1^m), len Jones I je o niečo väčší (332") oproti Jones-Emberson I (399"), takže má zrejme o chlp vyššiu plošnú jasnosť. Celkovo je slabá, ale identifikovaná bez problémov, na zhliadnutie detailov si však treba vyhradiť trochu viac času. Potom sú vidieť oba protismerné oblúky (nevidel som ich zrejme oba súbežne, vždy sa zjavia len na určitý čas) a tmavý stred. Ako jediná kombinácia sa mi osvedčil okulár PanOptik 19mm a O-III filter, ktorý tiež čiastočne stlmí neďalekú hviezdu šiestej magnitúdy. Foto - zdroj: www.skyhound.com

Najkvalitnejšia letná noc

O niekoľko dní, počas ktorých som nemal skoro na nič čas, veľmi padol vhod voľný víkend (24. - 26. 8. 2007). V sobotu poobede sa nečakane vyjasnilo a na oblohe v miestach ďalej od Slnka bola vidieť nádherná modrá farba. Hneď som si uvedomil čo to znamená, dlho očakávané unikátne podmienky ku mne konečne dorazili. Jedinou chybičkou na kráse bolo, že Mesiac už zapadal krátko pred treťou hodinou ráno a astronomická noc potom trvala iba jednu hodinu. Napriek tomu som vytiahol von ďalekohľad a nastavil si budík, aby som tento okamih neprespal. Po prebudení sa mi však žiadne objekty už nechceli vyhľadávať, preto som sa rýchlo obliekol, zobral triéder a karimatku a rozhodol sa relaxačne pozorovať niektoré hviezdne polia, Mliečnu cestu a snáď i zodiakálne svetlo. Obloha bola krištálovo čistá a úplne bez oblakov, v krátkom časovom okamihu som vyhľadal dve hviezdy 6,9 magnitúdy. Hlbšie sa mi pozerať nechcelo, pretože času bolo naozaj málo. O protisvit, ktorý už skoro zapadal, nemalo význam sa pokúšať, nevidel som ho však ani predchádzajúce noci, keď kulminoval vo výške tridsať stupňov nad južným obzorom (nie je to ani môj najtmavší obzor). Ekliptika, ktorú na skutočne tmavej oblohe vyzdobuje zodiakálny most, však bola na niektorých miestach (navyše mimo Mliečnej cesty) skutočne vysoko. Hneď na rovinu, nejaké zjasnenie sa mi zdalo od Plejád, pod Baranom až po okraj Rýb, ale bola to snáď až taká veľká ilúzia, že som tomu sám nedokázal uveriť. Zvlášť ak zodiakálny most je výlučne črtou oblohy so stupňom Bortle 2 a vyšše, v nedávnej diskusii na Cloudynights sa dokonca nikto nevyjadril, že by ho videl v horších podmienkach.

Pyramídu zodiakálneho svetla však je možné u nás pozorovať, zvlášť ak je váš horizont nie úplne presvetlený. Najväčšie svetelné znečistenie na mojom pozorovacom mieste sa koncentruje na juhu a SSZ, východný a západný obzor je pomerne tmavý, takže šanca na pozorovanie zodiakálneho svetla ráno v neskorom lete na západe a na jar večer na východe, kedy ekliptika zviera s horizontom vyšší uhol, je pomerne dobrá. Napriek tomu sa nejedná o tak výraznú črtu ako pod skutočne tmavou oblohou a vyžaduje skúsenosti a čas, aby bolo rozoznateľné. Tmavosť východného horizontu, kde ráno prechádzala ekliptika, som už od začiatku porovnával s horizontom na juhovýchode a obloha sa zdala byť rovnako tmavá. Postupom času sa mi však zdalo, že východný obzor je čoraz viac svetlejší. Do úvahy však prichádzala aj Mliečna cesta, jej najvýraznejšia časť ako hmlistý belavý pás prechádzala od Capelly smerom k otvorenej hviezdokope M35, tento útvar sa však nachádzal nad ekliptikou. Oveľa slabšie časti Mliečnej cesty lemujú okraj Blížencov a Orióna a veľmi dobre ich poznám zo zimných pozorovaní, kedy sa nachádzajú vysoko a nie sú príliš výrazné, Mliečna cesta sa začína viac zjasnievať od Jednorožca smerom do Veľkého psa. Koncom astronomickej noci (o 4.00 hod) mi však na východe vyrástlo výrazné svetelné znečistenie, zvlášť ak som východ znovu porovnal s juhovýchodným horizontom. Nemal som najmenších pochýb o viditeľnosti zodiakálneho svetla, ani som sa nebál, že by išlo o Mliečnu cestu, pretože bolo na pohľad výraznejšie (bolo jasnejšie ako spomenutý pás Capella - M35, čo je najjasnejšia časť zimnej Mliečnej cesty). Odhadujem, že najlepší čas na pozorovanie zodiakálneho svetla je 10 minút pred a po konci astronomickej noci. Navyše o mesiac bude ekliptika ešte strmšie naklonená a ZL mimo MW. Kvalitné podmienky ešte potvrdil o 4.10 hod Procyon pozorovaný 3 stupne nad horizontom (nižšie je vzdialený Inovec) a o 40 minút neskôr aj dva stupne vysoko Sírius, najjasnejšia hviezda na oblohe. Hore uvedenú fotografiu zodiakálneho svetla vyhotovil Martin Gembec.