Keď sa spoja tri najdôležitejšie faktory pozorovacích podmienok

Neviem presne čím to je, ale za posledných dvanásť mesiacov som stihol odpozorovať vyše tridsať jasných nocí, teda oveľa viac, ako sa mi v minulosti bežne podarilo za jeden jediný rok. Aj teraz všetko vyšlo podľa mojich predstáv. Napriek tomu, že Mesiac už rušil iba minimálne, strávil som začiatok upršaného týždňa v Bratislave a o nič som neprišiel. Návrat na Považie sa konal vo štvrtok (24. 8. 2006) a podľa očakávania sa na noc vyjasnilo. Pretože ale rozsah mojej aktivity už prekračuje únosnú hranicu, zmienim sa až o ďalšej pozorovacej noci (25. 8. 2006), ktorá by sa dala nazvať výnimočnou. Zo začiatku to však vôbec tak nevyzeralo. O ôsmej hodine bolo síce polojasno, ale priezračnosť slabá. Nečakaný zlom nastal, až keď som kontroloval oblohu o hodinu. Z ničoho nič bol vzduch zrazu čistý a slabá priezračnosť sa zmenila na vynikajúcu. Oblačnosť sa odsúvala postupne stále ďalej na východ a ja som hneď pochopil, že treba vytiahnuť von ďalekohľad. Telefonicky som sa spojil s Tomášom Maruškom, ktorý sa chystal fotiť v okolí Myjavy, malého mestečka vzdialeného 30 km severozápadne. Aj tam bola v tom čase situácia podobná. Začiatkom astronomickej noci (21.50 hod) určujem hraničnú magnitúdu pomocou môjho obľúbeného referenčného trojuholníka, ktorý sa nachádza v bezprostrednom susedstve hlavy Draka. Bol som veľmi prekvapený, dve hviezdy jasné 6,9 mag boli bez akejkoľvek námahy a s úplnou istotou ľahko vidieť počas svojho príležitostného preblikávania odhadom asi 30-40% z celkového pozorovacieho času. Plánoval som poslať SMS správu Tomášovi a informovať ho o excelentných pozorovacích podmienkach, ten ma ale nakoniec predbehol s tvrdením, že u neho aj tak padla hmla. Poobede totiž dosť pršalo, pretože som ale registroval iba nejaké vyparovanie vody na 10 km vzdialenom pohorí Inovca, nerušene som sa venoval pozorovaniu.

Hlavným objektom záujmu bolo vypátrať rozsiahlu a na fotkách veľmi zaujímavo vyzerajúcu hmlovinu Sharpless 2-157 (Fingers nebula - foto: www.narrowbandimaging.com) v západnej časti Kasiopeje, na hraniciach s Cefeom. Ako to už obyčajne býva, u nás som na internete nenašiel žiadnu informáciu o tom, že by ju niekto niekedy vizuálne pozoroval. V Sky Atlase je síce zreteľne zakreslená, ale na identifikovanie podobných objektov býva takýto údaj často nedostatočný. Je potrebné poznať čo najpresnejšiu polohu takéhoto objektu. Preto som si cez google vyhľadal fotku spomínanej hmloviny, upravil ju na verziu čierne na bielom a vytlačil na papier ako mapu, s cielom identifikovať jej polohu a tvar podľa hviezd v zornom poli. Orientačným bodom v oblasti sa stala malá kompaktná otvorená hviezdokopa Melotte 50, ktorá sa nachádza v jej tesnej blízkosti. Po niekoľkých minútach som už presne vedel kam sa pozerám, ale hmlovina stále nikde. Už som si začínal myslieť, že to predsa len nepôjde, nakoniec som sa ale veľmi mýlil! Cez hlavu a okulárový výťah som prehodil čierne tričko, s cielom odstrániť periferné svetlo a zvýšiť tak citlivosť očí. Asi po minúte sa ukázal horný oblúk - žiadny náznak, úzky a kontrastný, so zjasnením a miernym rozšírením v strede. Postupne som registroval aj ďalšie časti. Centrálna oválna oblasť mala charakter rozsiahleho zjasnenia v zornom poli, ktoré sa dalo zreteľne postrehnúť, najmä posúvaním tubusu a porovnaním jasu hmloviny s jasom pozadia oblohy. Dolný z oblúkov bol akoby mierne rozdelený a slabšia z jeho dvoch častí smerovala k otvorenej hviezdokope Melotte 50 (na fotke vpravo dole). Vedľa horného oblúka bola pomerne ľahko pozorovaná ešte jedna samostatná izolovaná oblasť (na fotke vpravo hore). Obidva oblúky boli roztvorené ako krabie klepetá a medzi nimi sa nachádzala tmavšia oblasť. Používal som k ďalekohľadu Sky-Watcher 254/1200 zväčšenia 63x a 109x (63x bolo vhodnejšie, pretože objekt vyzeral viac ako jeden celok), filtre O-III a UHC oba znamenite pomohli. Od tohto momentu hmlovinu Sharpless 2-157 dokážem nájsť aj obyčajným zametaním.

V praxi som si teda overil ďalší zaujímavý poznatok - na našom území vďaka svetelnému znečisteniu prakticky neexistujú pozorovacie miesta, kde by sa dala dosiahnuť dokonalá adaptácia očí na tmu. Podľa skúsených astronómov, ktorí pozorujú výhradne len pod skutočne tmavou oblohou, rušiť môže aj slabé periferné svetlo alebo "svetelné čapice" väčších miest na horizonte. Don Pensack, dlhoročný člen v International Dark-Sky Associaton (IDA), odporúča niekoľko možností, ako tento stav čo najviac minimalizovať. Najlepšie je u nás asi pozorovať na priestrannej lúke s krátkou trávou a obklopený hustým stromovým porastom, ktorý siaha do výšky 20-30 stupňov. V inom prípade je možné vytvoriť si podobné, aj keď umelé prostredie - vlastnú kupolu alebo rozmiestniť v blízkosti ďalekohľadu kolom dokola čierne plachty (aj zem by mala byť tmavá). Ak to podmienky dovoľujú a nerosí sa okulár, nie je zlé pri pozorovaní prehodiť cez hlavu a okulárový výťah obyčajné čierne tričko, čím prestanete úplne vnímať rušivé okolité prostredie a venovať sa len objektom v zornom poli. Potom aj hmlovina Sharpless 2-157 vyzerá ako jeden veľmi pekný detailný objekt! Ak sa vám už jeden objekt úspešne podarí nájsť, máte snahu vyhľadať ďalší, pokiaľ možno slabší a posunúť tak hranice svojho pozorovania opäť o krok ďalej. Je potrebné ale hneď poznamenať, že som si teraz vybral naozaj ťažký ciel - slabý oblúk Sharpless 2-188 (foto: www.wodaski.com). Zdroje sa pritom rozchádzajú v tom, či sa jedná o slabý pozostatok po starej supernove alebo o nezvyčajnú planetárnu hmlovinu. Nachádza sa opäť v Kasiopeji, neďaleko peknej otvorenej hviezdokopy NGC 457, od ktorej som pri hľadaní vychádzal. Podľa podrobnej mapy už presne viem, medzi ktorými dvomi hviezdami sa objekt roprestiera (poznámka: ako som neskôr zistil, pozeral som sa predsa mierne vedľa). Skúšam zväčšenia 63x a 109x v kombinácii s O-III filtrom, ale objekt nevidím.

Čas utekal neuveriteľne rýchlo, na veži zvony odbili práve polnoc. Na oblohe sa začína rozkladať oblačnosť a hustá hmla postupuje z Inovca (foto z jesene, pohľad na východ) i Malých Karpát smerom sem. V dierach medzi mrakmi je ale priezračnosť vynikajúca a Mliečna cesta kontrastná ako málo kedy. Prišiel však okamih, kedy sa zatiahlo takmer úplne, vraciam sa preto naspäť dovnútra s tým, že o hodinu skontrolujem situáciu opäť a podľa toho sa uvidí, či ďalej pozorovať alebo radšej spať. Nakoniec to bola tá prvá z možností. Oblačnosť ustúpila a drží sa v priemere do výšky 25 stupňov, hore je však úplne jasno! Obce na hraniciach Považského Inovca ako aj Nové Mesto nad Váhom sú úplne ponorené v hmle a akoby nesvietia. Riasy sú s O-III filtrom pri zväčšení 63x veľmi ostré, okrem Východného a Západného oblúka ma však viac zaujali stredové časti. Pickeringov trojuholník obsahuje dva viditeľné filamenty, navyše z jeho špičky vybieha dlhý, ale veľmi úzky hmlovinový pás, ktorý presahuje dĺžku Západného oblúka, pričom má v sebe dve malé rozšírenia smerom do strany. Najjasnejšie časti Kalifornie (NGC 1499) sú pri tom istom zväčšení slabo, ale predsa vidieť i použitím UHC filtra. Pretože je ale v okolí veľká vlhkosť a rosí sa mi okulár, dávam na čas prednosť pozorovaniu voľným okom a triédrom. Na západe je Labuť v podobe Severného kríža so svojim veľmi jasným hviezdnym oblakom, potom Mliečna cesta pokračuje do Jašterice, kde je podobne nápadná. Medzi Cefeom a Kasiopejou sa neurčito zobrazuje Druhá Veľká Trhlina, na druhom brehu Mliečna cesta siaha k Veľkej hmlovine v Androméde (M31). Od dvojitej hviezdokopy sa Mliečna cesta v Perzeovi veľmi komplikovane delí na tri časti. Úzka kontrastnejšia a rovnomerne dlhá časť pokračuje do Žirafy, kde na ňu nadväzuje zopár slabých rozsiahlejších zjasnení (vľavo od nej sa nachádza ešte jedna veľmi slabá cestička, ktorá prechádza Žirafou až k hviezde Capella). Druhá časť je slabšia, ale rozsiahlejšia a tiahne sa smerom k Algolu, tretia najhoršie pozorovateľná sa nachádza medzi nimi. Okrem nich je vidieť ešte jedna samostatná, oddelená oblasť. Je oválna a siaha od Kalifornie k rozhraniu Perzea, Andromédy a Povozníka.

Od Kozliatok sa popri Rebríku smerom k otvorenej hviezdokope M35 so súhvezdia Blížencov tiahne úzky, ale pomerne nápadný pás. Zdá sa mi, že má jemne bielu farbu. Nadväzuje na neho slabšia časť z Býka, pričom sa nenápadne obe spájajú niekde na hraniciach týchto súhvezdí a Orióna. Ďalej už Mliečna cesta prestáva byť vidieť, pretože sa nachádza ešte pomerne nízko nad obzorom. Podobne dopadli i hmloviny M42 a M78, ktorých obraz v ďalekohľade bol predsa len trochu degradovaný. To Galaxia v Trojuholníku (foto: DSS) naopak práve vystupuje vysoko smerom k zenitu. Ak nepočítam akciu spred roka vo Weinsberger Wald v Rakúsku, kde som doteraz videl najlepšiu oblohu, nikdy som sa nejako nezaoberal jej pozorovaním bez ďalekohľadu. Teraz som sa však do súhvezdia Trojuholníka pozorne zahľadel. Pretože som ju už raz bez problémov videl a vedel ako asi vyzerá, nebolo ťažké ju znovu nájsť. M33 bola ľahko vidieť voľným okom asi 60% pozorovacieho času bez námahy, potom som vyskúšal aj pohľad ďalekohľadom. Pri 63x i 109x zväčšení je galaxia veľká, ale má slabú plošnú jasnosť. Najjasnejšia je stredová časť, okraje sa postupne strácajú. Pri pozornejšom pohľade sú náznakovo rozoznateľné dve špirálové ramená a galaxia nadobudne tvar písmena S. Jej povrch sa zdá byť škvrnitý, zrejme predpoklad H-II oblastí - tá najjasnejšia (NGC 604), ale leží trochu bokom od samotnej galaxie. Okrem Galaxie v Trojuholníku a Veľkej hmloviny v Androméde (tá je ako podlhovastý obláčik s centrálnym zjasnením vidieť stabilne 100% pozorovacieho času) sú pritom v blízkom okolí vidieť ešte dve hmlisté škvrny - otvorená hviezdokopy NGC 752 a M34. Asi by bola škoda nepokúsiť sa počas takejto noci zazrieť čo najslabšie hviezdy. Okolo tretej hodiny ráno, kedy obloha vyzerala na pohľad najlepšie, sa mojím limitom stala hodnota 7,2 magnitúdy (čo je o 0,2 viac ako môj rekord na tomto stanovisku). Na určovanie MHV som použil výhradne lenbiele hviezdy spektrálneho typu A s nízkym farebným indexom.

Pozorovací maratón

Miesto, dátum, čas: Považie, 26. 08. 2006, 22.00 - 4.00 hod

Použité vybavenie: Sky-Watcher 254/1200, zväčšenia 63x, 109x, 126x, 171x, 218x, 342x, UHC a O-III filter

Pozorované objekty: M40, M74, M77, M102, NGC 891, NGC 1023, NGC 1491, NGC 1501, NGC 1502, NGC 1514 (Krištálová guľa), NGC 4290, NGC 6741, NGC 6894, NGC 6905 (Modrý záblesk), NGC 6934, Región Gamma Cassiopeia (IC 59 + IC 63), Sharpless 2-84 (Malá Kalifornia), Kembleho kaskáda, kométa 177P/Barnard, Albireo

Šťastie praje pripraveným. Opäť to na začiatku noci nevyzeralo najlepšie, ale nakoniec sa postupne vyjasnilo. V prvej polovici noci som hraničnú magnitúdu určil na hodnotu 6,5 (hviezdy 6,5 mag blikali asi toľko pozorovacieho času ako minulú noc hviezdy 6,9 mag). V priebehu noci sa obloha vyčistila a ráno som sa dostal na hranicu 6,8 mag (ďalej to už nešlo). Večer sa cez ďalekohľad prišiel pozrieť aj môj otec, tak som do zorného pola nastavoval iba jasné objekty (M13, M27, M31, M57, M92, Riasy, h/x Persei), aby ma aspoň k Vianociam trochu finančne podporil. Našťastie to pre neho neboli iba hmlisté škvrny, ako deep-sky objekty popisuje väčšina ľudí, ale celkom zaujímavá vesmírna prehliadka. Najviac sa páčili guľové hviezdokopy a Veľká hmlovina v Androméde. Potom som sa venoval už iba svojmu vlastnému pozorovaciemu programu. Hneď na začiatku to boli dva Messierové objekty - M40 a M102. Dvojhviezdu M40 (Winnecke 4) som doteraz vždy nejako obchádzal, takže som rád, že som ju konečne prvýkrát videl. Hľadá sa ľahko, leží blízko stálice 70 Ursae Majoris. Tvorí ju dvojica hviezd deviatej magnitúdy, ktorá ale inak nie je ničím zaujímavá. Pozoruhodnejšie je skôr zistenie, že sa v zornom poli nachádza i galaxia NGC 4290 (11,8^m). Pri zväčšení 109x je spolahlivo vidieť ako malý slabý obláčik. Prekvapila ma galaxia M102 zo súhvezdia Draka, pretože som čakal menej výrazný objekt. Naopak, je to jasná šošovkovitá galaxia. Pri 109x i 171x zväčšení, použitím bočného pohľadu a odstránením periferného svetla, prechádza galaxiou úzky tmavý pás (skoro na hranici viditeľnosti). A nasledovali planetárne hmloviny, pozorované použitím zväčšenia 171x a O-III filtra. NGC 6894 z Labute je pomerne nápadná, ale matne šedej zahmlenej farby a s nepatrne tmavším stredom. Planetárna hmlovina NGC 6741 zo súhvezdia Orla vyzerá naopak iba ako drobný šedý disk, v zornom poli ľahko prehliadnuteľný. Najkrajšou planetárkou pozorovanou túto noc bola NGC 6905 z Delfína, často prezývaná Modrý záblesk. Jej výrazný disk má hneď na prvý pohľad nepravideľný zhruba kruhový tvar, nie na všetkých miestach rovnako osvetlený. Modrú farbu som však nerozoznal. V okolí sa nachádza niekoľko jasných hviezd.

Druhým objektom z Delfína bola malá guľová hviezdokopa NGC 6934 (8,7^m). Použitím zväčšenia 171x je vidieť ako jasná zhustená kopa so zrnitým halom. Jednotlivé hviezdy sa na okraji ukazujú iba postupne, v závislosti od momentov priaznivého seeingu. Vždy ma zaujímali veci, ktoré pre ich podobnosť boli pomenované po tých najslávnejších objektoch. Tak napríklad v súhvezdí Škorpióna sa nachádza Južná Konská hlava alebo v Labuti Severné Uhoľné vrece. V malom súhvezdí Šípu naopak leží hmlovina Sharpless 2-84, ktorá dostala pomenovanie Malá Kalifornia. Dokonca na ňu stačí i UHC filter, v zornom poli sa potom dá postrehnúť rozdielny kontrast hmloviny oproti jasu pozadia oblohy. Ďalšia výzva sa nachádzala v blízkosti hviezdy gama Cassiopeia, kde leží dvojica slabých hmlovín IC 59 a IC 63. Po odstránení jasnej hviezdy zo zorného pola sú použítiím UHC filtra a 109x zväčšenia obidve slabo vidieť. Nápadnejšou z nich je IC 63, u ktorej sa dá rozoznať predĺžený tvar, IC 59 vyzerá ako nevýrazná škvrna. Po jasnej galaxii NGC 1023 som sa v súhvezdí Perzea tešil i na ďalší zaujímavý objekt - emisnú hmlovinu NGC 1491 kometárneho až vejárovitého tvaru. Presne tak vyzerá na fotke v knihe The Night Sky Observers Guide. Realita však bola trochu iná. Ani vyskúšaním rôznych zväčšení a filtrov sa mi nepodarilo vidieť viac než matnú škvrnu bez akýchkoľvek detailov. NGC 1514 (Krištálová guľa, foto: DSS) je neopakovateľnou planetárkou zo súhvezdia Býka. Okolo veľmi jasnej centrálnej hviezdy sa rozkladá akoby priesvitné halo, ktoré pekne zareaguje na hmlovinové filtre, čím sa objekt snade nápadnejším. Ďalšie pekné objekty sa nachádzajú neďaleko seba v súhvezdí Žirafy. Patrí k nim určite jasná planetárna hmlovina NGC 1501 - jej disk je pomerne veľký a nepatrne tmavší v strednej časti (171x + UHC filter). Pomocou výnimočne dlhého radu takmer rovnako jasných hviezd (Kembleho kaskáda) som veľmi jednoducho našiel i otvorenú hviezdokopu NGC 1502. Pretože priezračnosť a seeing sa k ránu ako obyčajne zlepšili, jednotlivé hviezdy vyzerali pri 109x zväčšení ako kontrastné drobné body na čiernom podklade.

Excelentná noc!!!

Nasledujúce pozorovanie začalo veľmi nevinne. V utorok (29. 8.) večer som si pozrel predpoveď počasia, ktorá síce nebola na nasledujúce najbližšie dni príliš pozitívna, ale nádej zomiera vždy posledná. V strede Európy sa nachádzal studený front v tvare písmena "U", ktorého jedna vlna v priebehu dňa našim územím už prešla a na noc sa mala pred ďalším oblačným pásom dostaviť očakávaná diera. Aspoň tak som si to z družicových záberov predstavoval. Navyše, ak veríte na dobré pozorovacie podmienky, tie by sa podľa legiend a povestí deep-sky pozorovateľov, mali nakoniec objaviť aj sami. A skutočne, začiatkom astronomickej noci bola obloha mimoriadne priezračná, navyše s malou vlhkosťou oproti predchádzajúcim nociam. Daňou za to bol hlavne zo začiatku priemerný seeing, ale to mi až tak nevadilo. Prevažnú väčšinu času som strávil pozorovaním bez ďalekohľadu. A pretože Mliečnu cestu pozorujem aktívne už vyše rok, bol som veľmi prekvapený tým, čo všetko nové z nej bolo vidieť. Jej nápadnejšie časti poznám už celkom dobre, pokúsil som sa teda zistiť, ako ďaleko do šírky siaha Mliečna cesta v oblasti pozdĺž Veľkej trhliny. Zo začiatkom pri hviezdach iota a kappa Cygni západný okraj Mliečnej cesty postupuje plynule smerom k Lýre, pričom zasahuje do štvorca hlavných hviezd beta, gama, delta, dzeta Lyrae a ďalej pokračuje do Herkula. Hneď pri vstupe do tohto súhvezdia sa začína rovnomerne šikmo rozširovať smerom k západu - prechádza rovnobežne asi päť stupňov ďaleko od priamky hviezd Xi, Mu, Delta Herkulis a pokračuje k najjasnejšej hviezde Hadonosa (Ras Alhague). Tým som bol najviac prekvapený, aj keď poloha sa zhoduje so zobrazením v Sky Atlase. Smerom na západ od hviezd dzeta a epsilon Aquilae sa nachádza tmavšia oválna oblasť. Všimol som si ju tam vôbec prvýkrat. Zatiaľ čo západný okraj plynule prechádza do svojho okolia, východný okraj Mliečnej cesty sa zdá byť ostrejší a kontrastnejší. Pokračuje rovno od thety Aquilae pozdĺž Delfína smerom k dzete Cygni.

Od hraníc Jašterice, Cefea a Kasiopeje sa Mliečna cesta znovu delí na dve časti - hlavný prúd prechádza priamo Kasiopejou a smeruje ďalej do Perzea, slabší oblúk sa tiahne Cefeom a končí pri zjasnení v miestach, kde je na mapách zakreslená otvorená hviezdokopa Collinder 463. Medzi nimi sa nachádza tmavý pás (Druhá Veľká trhlina). Najnápadnejší je medzi hviezdami delta a iota Cephei. Hlavný prúd v Kasiopeji má ostrý severný okraj, južná časť nenápadne prechádza do svojho okolia a siaha k Veľkej hmlovine v Androméde. Predĺžená spojnica hviezd alfa a beta Cassiopeia ukazuje na nápadnú tmavú oválnu oblasť. Nad Denebom sa nachádza veľmi tmavá hmlovina Le Gentil 3, ktorá je súčasťou Lingovho filamentu. Je vidieť asi polovica jeho cesty smerom k Polárke. Pretože celú severozápadnú časť Labute pokrýva Mliečna cesta siahajúca mierne až do Draka, filament sa stráca niekde v miestach na spojnici beta Cephei a epsilon Draconis. Ďalej postupuje k Polárke iba v podobe úzkej tmavej cesty lemovanej po okraji relatívne jasnými hviezdami. Spomínanú oblasť si môžete pozrieť v schematickej podobe vytvorenej v programe Starrynight. Ak sa budem spoliehať iba na svoje oči, veľmi slabé časti Mliečnej cesty sa nachádzajú aj v Býkovi, s výbežkom smerujúcim k Hyádam! Pomocou ďalekohľadu SkyWatcher 254/1200 som sa pokúsil znovu identifikovať pozostatok po supernove v Kasiopeji Sharpless 2-188. Tentokrát som sa už presne pozeral na miesto, kde by sa oblúk mal nachádzať a aj napriek tomu, že som urobil všetko len aby som ho konečne videl, nepodarilo sa mi to. Považujem ho za veľmi ťažký objekt. Pomôcť už môže iba tmavšia obloha alebo väčší ďalekohľad. Oveľa úspešnejšie dopadla prehliadka oblohy, kde sa nachádza hmlovinová krajina známa aj pod názvom Srdce a duša. Na presnú identifikáciu jednotlivých objektov som použil fotku z knihy The Night Sky Observers Guide, zväčšenie 63x a UHC filter. Ako prvé som našiel hmlovinové škvrny NGC 896 a IC 1795, potom som sa vydal k hviezdokope Mellote 15, ktorá sa takisto nachádza v jemnej hmlovine. Tá nesie označenie IC 1805 (Duša), pričom nie je ťažké skúmavým pohľadom rozoznať jej charakteristický tvar, vrátane úzkeho pásu južne od hviezdokopy. Posunutím tubusu nakoniec prichádzam k hmlovine IC 1848 (Srdce), ktorá je tiež pomerne nápadná a má oválny tvar. Zdroj - foto oblasti: http://www.chapaccd.com/deepsky/.

Okolo druhej hodiny a až do rána obloha vyzerala najlepšie, zvlášť na východe jasné hviezdy Perzea, Býka, Povozníka a Orióna, ktorými prechádzala slabá, tajomná Mliečna cesta, vzbudzovali veľký dojem. Hodinu pred koncom astronomickej noci som sa rozhodol zistiť, koľko hviezd asi uvidím voľným okom v Plejádach, ktoré sa už nachádzali dosť vysoko nad obzorom (50 stupňov). Nie je to síce mojim zvykom, ale tentokrát som urobil výnimku a začal všetko zakreslovať. Na papier som preniesol šesť hlavných najjasnejších hviezd nápadnej hviezdokopy (Alcyone, Merope, Atlas, Maia, Electra, Taygeta) a začal sa konečne sústredene pozerať. Ďalších päť hviezd (Pleione, Celeano, Asterope, 18 Tau, HD 23753) bolo celkom ľahkých, pretože najslabšia z nich má 5,76 magnitúdy. Ostatné hviezdy pribúdali už iba postupne, pretože neboli vidieť stabilne a iba občas preblikávali. Preto som im venoval veľa času, s cielom zakresliť ich na správnom mieste a vyhnúť sa chybám. Výsledok bol viac ako nečakaný - napočítal som až sedemnásť hviezd! Skúška správnosti však nasledovala až o deň neskôr, ked som si náčrt porovnával s programom Sky Charts. Všetko bolo spečatené, poloha hviezd jednoznačne sedela so skutočnosťou. Najslabšia zachytená hviezda (SAO 76264) má vizuálnu jasnosť 6,96 magnitúdy. Zhodou okolností je to aj hviezda s nízkym farebným indexom spektrálneho typu A, teda veľmi vhodná na určovanie MHV. To najlepšie však prišlo až koncom astronomickej noci. Počas balenia vecí ma o 4.10 hod upútal nezvyčajne jasný východný horizont. Pretože som toto leto pozoroval už dvadsať nocí a teda asi viem ako vychádza Slnko, ktoré navyše bolo v tom čase viac ako 16 stupňov pod obzorom a obloha ešte tmavá, napadla ma jediná možnosť. Prvýkrát v živote som videl zodiakálne svetlo! A skutočne, pri pozornejšom pohľade bol tento svetelný jav natočený šikmo doprava smerom do Blížencov (asi do výšky 25 stupňov), ktorými prechádza ekliptika. Umelé svetelné znečistenie som jednoznačne vylúčil, pretože takéto nápadné svetlo nebolo na východe po celú noc pozorovateľné. Postupom času však prestávalo byť vidieť a do dvadsiatich minút som ho na stále svetlejšej oblohe prestal registrovať. Vôbec som však nečakal, že ho prvýkrát uvidím ešte pred príchodom na Kanárske ostrovy. Zodiakálne svetlo si v roku 2004 večer nad západným obzorom všimol aj Martin Gembec, ktorý ho na fotke dokázal pekne zachytiť.

Pozorovanie menej známych objektov

Miesto, dátum, čas: Považie, 31. 08. 2006, 22.00 - 3.30 hod

Použité vybavenie: Sky-Watcher 254/1200, zväčšenia 63x, 109x, 126x, 171x, 218x, 342x, UHC a O-III filter

Pozorované objekty: M29, M34, M76 (Malá Činka), NGC 678, NGC 680, NGC 697, NGC 772, NGC 1245, NGC 1664, NGC 1778, NGC 5907, NGC 5981, NGC 5982, NGC 5985, NGC 6709, NGC 6755, NGC 6756, NGC 6760, NGC 6772, NGC 6819, NGC 7662 (Modrá snehová guľa), Barnard 127, Barnard 129, Barnard 130, Barnard 142, Barnard 143, LDN 582

V priebehu štvrtka (31. 8.) prešiel aj druhý pás studeného frontu a pred začiatkom astronomickej noci sa začalo vyjasňovať. Priezračnosť bola veľmi dobrá a na oblohe bolo vidieť veľmi veľa slabých hviezd. Jedine seeing bol dosť zlý, zrejme aj kvôli tomu sa mojim úplnym limitom túto noc stala voľným okom hodnota 6,9 magnitúdy. Z deep-sky objektov pozorovaných v ďalekohľade stačí spomenúť len niektoré, pretože väčšina z nich nebola vyloženými exponátmi. V podstate som už ani nemal predstavu o tom čo pozorovať, preto som objekty vyhľadával len tak náhodne podľa atlasu. Najväčším objavom bola galaxia NGC 5907 (foto: DSS) zo súhvezdia Draka, ktorá je podobnou a zrejme aj jasnejšou verziou NGC 891 z Andromédy. Tiež ňou prechádza tmavý prachový pás, nie však naprieč, ale po západnom okraji. Niekoľko stupňov ďalej je možné v jednom zornom poli zazrieť ďalšie tri galaxie (NGC 5981, NGC 5982 a NGC 5985). Tie sú síce nie tak výrazné, ale každá z nich má iný tvar. V Povozníkovi som sa v okolí malého zoskupenia hviezd známeho ako Rebrík, pokúsil vyhľadať dve slabé hmloviny. IC 405 (Flaming star nebula) aj po veľkej snahe nebola pravdepodobne vidieť, o niečo úspešnejšie dopadla neďaleká IC 410. Už bez filtra vyzerala ako jemná hmlovina oblúkovitého tvaru na pozadí otvorenej hviezdokopy NGC 1893. UHC trochu zvýšil kontrast, ale celkový pohľad sa príliš nezlepšil. Okolo jednej hodiny začali po oblohe plávať oblaky, ale pozorovať sa aj tak dalo. Úplne sa zatiahlo až o pol štvrtej ráno a jav zodiakálneho svetla, na ktorý som sa najviac tešil, sa tak nedal znovu pozorovať.