Počas prebiehajúceho leta nasledovalo niekoľko jasných nocí, ktoré netreba nechať bez povšimnutia. Väčšina poznámok bola písaná nasledujúci deň po pozorovaní.

15/07/2006 - najlepšia noc so zmiešanými pocitmi

Nemal som v úmysle pozorovať. Keď som však v sobotu len tak o 22.00 hod vyšiel na terasu, bolo jednoznačne vidieť, že niečo na oblohe proste nie je v poriadku. Najskôr ma upútali dve veci - nad západným obzorom nádherný kontrast oranžovej a sýto modrej farby a tesne nad južným obzorom dve jasné, ľahko viditeľné hviezdy (Lambda a 34 Scorpii). Vďaka oparu každú noc určite nie sú vidieť. Najlepšia noc, taká ktorá nastáva raz za jeden alebo snáď aj za dva roky, je tu. Vzduch je mimoriadne čistý a priezračnosť vynikajúca (T 10/10 ak nie aj viac). Rýchlo sa mobilizujem a beriem na terasu triéder, atlas a mapy Mliečnej cesty. O 23.00 hod už skúšam merať MHV - vidím bezproblémov referenčnú hviezdu v hlave Draka (6,6 mag). A to je ešte súmrak, astronomická noc začína až o 45 minút! V zálohe mám postrannú hviezdu (6,8 mag) pri guľovke M13, veľmi dobre si ale uvedomujem neodvrátiteľný fakt. Mesiac vychádza o 23.10 hod a všetky plány nakoniec aj tak zničí. Keď si predstavím tie deep-sky objekty, ktoré som mohol pri excelentných podmienkach vidieť, ako aj možnosť zvýšiť si na svojom pozorovacom stanovisku hraničnú magnitúdu, je to naozaj veľká škoda (viditeľnosť referenčnej hviezdy v hlave Draka ma neskôr vyprovokovala hľadať aj slabšie biele hviezdy).

16/07/2006 - výlet do kukurice

Ďalšiu noc počas súmraku odchádzam za obec na pole s kukuricou, v ktorej strede sa nachádza voľné kruhové priestranstvo s výhľadom prakticky na celú oblohu. Zmyslom tejto cesty bolo čo najlepšie sa chrániť pred periferným rozptýleným svetlom v okolí. Priezračnosť predsa o niečo poklesla (T = 9,5/10) a hviezdy na pohľad blikajú tak ako v predošlú noc. Noc je ale opäť vynikajúca a tu je niekoľko postrehov. Ako sa čas blížil k 23.00 hod, Mliečna cesta bola vidieť lepšie ako počas nedávnych jasných nocí. Snáď ešte pripomeniem, počas pozorovania bol stále súmrak a Mesiac sa ukázal ešte pred začiatkom astronomickej noci. Otvorená hviezdokopa M7 nad ostňom Škorpióna bola vo výške päť stupňov nad obzorom vidieť aj voľným okom. V triédri sa rozložila na niekoľko drobných hviezd, ktoré vyzerali ako špendlíkové hlavičky. V tom istom zornom poli bola pritom vidieť ďalšia hviezdokopa - M6. Hneď trochu vyššie boli na prvý pohľad vidieť nejaké oblaky, ale bola to Mliečna cesta (presnejšie Veľký oblak v Strelcovi). Vôbec prvýkrát vidím z našich zemepisných šírok Mliečnu cestu mierne na východ od hviezdy eta Ophiuchi a severne od epsilon Scorpi (časť vydutiny na západ od galaktickej roviny). Mliečna cesta je tu akoby roztvorená a v strede sa nachádzajú veľké tmavé hmloviny - dlhý prachový pás, Tancujúci kôň a Fajka. Ich presný tvar je ale veľmi ťažko identifikovateľný. Iné objekty sú naopak túto noc, veľmi, veľmi zreteľné a kontrastné. Predovšetkým Lagúna, Trifid a Malý oblak v Strelcovi (M24 - aj tvar). Vyššie v Štíte sa ukazujú dve výrazné zjasnenia a samotný Oblak v Štíte. Nad ním udrie do očí nejaká veľmi výrazná kruhová škvrna. Najskôr som myslel, že je to Ramienko, ale bola to iná hviezdokopa (IC 4665). V Labuti sú bočne vidieť stovky hviezd. Podrobnejšie to ale teraz nemá význam popisovať. Aj s príchodom Mesiaca stúpajúceho do výšky 7 stupňov nad obzorom, vyzera obloha stále veľmi dobre. Veľký oblak v Strelcovi alebo Lagúna, položená tradične nie príliš vysoko nad obzorom, sú stále vidieť voľným okom. Takisto mnohé detaily Mliečnej cesty siahajúcej od Strelca cez celú oblohu až k severným častiam Perzea.

17/07/2006 - hraničná magnitúda 6,9

Vynikajúce podmienky pokračujú. Už dva týždne tu nepršalo a sucho je ako na púšti Atacama. Ďalší deň si v programe Sky Charts hľadám vhodné referenčné hviezdy na určovanie MHV do siedmej magnitúdy. Vyberám iba biele hviezdy spektrálneho typu A s nízkym farebným indexom. Túto noc som MHV určoval od 23.30 do 23.50 hod. Začínam v Herkulovi pri SAO 84250 (Vizuálna magnitúda: 6.70, Farebný index: 0.15, Spektrálna trieda: A2). Vidím naisto, nezdržujem sa idem ďalej. Prechádzam na SAO 45651 (6,8 mag). Nedarí sa mi zaznamenať jej presnú polohu, preto ju preskakujem. Nemám sa v tej neprehľadnej oblasti o čo oprieť. Prechádzam k hlave Draka na SAO 30711 (Vizuálna magnitúda: 6.87, Farebný index: 0.13, Spektrálna trieda: A2). Veľmi ľahko sa hľadá jej poloha, leží na spojnici xi - delta Draconis. Neviem ako to mám napísať, ale vidím ju! Odhadom 20% pozorovacieho času. Pozerám sa do tej oblasti (zrejme bočne, ale to vždy) a občas preblikne. Najlepšie na tom je, že som si úplne istý jej identifikovaním. Ukazuje sa v blízkosti aj nejaká ďalšia hviezda, ktorú som nemal naplánovanú. Neskôr zisťujem, že má 6,5 mag a je takisto referenčná. Navyše sa nachádza na tej istej spojnici. Tieto dve hviezdy budem v budúcnosti overať určite častejšie. Na siedmu magnitúdu som sa nedostal, čas ubehol rýchlo a vyšiel Mesiac. Skúšal som aj Bublinu - NGC 7635, ale bolo to maličké a slabučké, celkovo nič moc. Ešte poznámka: prvá noc bola najpriezračnejšia, druhé o chlp menej. Prvé dve noci hviezdy blikali, tretiu noc bol seeing stabilný.

18/07/2006 - hraničná magnitúda 7,0

Už počas dňa bolo vidieť, že sa črtá ďalšia fantastická noc. Priezračnosť je opäť excelentná (T = 9/10). Dá sa to hrubým odhadom zistiť podľa rozptýlenia slnečného svetla okolo Slnka. Nakoniec sa k tomu pridal aj dobrý seeing a opäť to stálo za to. Pôvodne som mal v pláne vyraziť do vyššej nadmorskej výšky, ale výlet sa nakoniec nekonal. Do deviatej som mal robotu, tak som pozoroval len v záhrade. Trochu mi ušiel čas a von som sa dostal k pripravenému ďalekohľadu až o 22.50 hod, kedy už obloha vyzerala dosť dobre. Po desiatich minútach po príchode z osvetlenej miestnosti do tmy rozoznávam (navyše počas súmraku) bez námahy hviezdy 6,5 mag. Preto som sa rozhodol, že neskôr počas noci nebudem vyhľadávať hviezdy slabšie ako 6,9 mag. V ďalšom popise si pomôžem mapkou oblasti okolo hlavy Draka (magnitúdy referenčných hviezd sú žlté, ostatných oranžové). Začínam trojuholníkom 1, ktorého všetky tri hviezdy sú referenčné! Výhodou je, že sa dajú prakticky všetky naraz kontrolovať. Pri zameraní sa na viditeľnosť hviezdy 6,5 mag, sú občas vidieť i obe hviezdy 6,9 mag, aj keď som sa na ne sústredil iba nepriamo. Pokračujem trojuholníkom 2 a na 15% pozorovacieho času sa mi zjavuje hviezda 7,0! Tomu hovorím symbolické zaokrúhlenie. Pre kontrolu, ak referenčná hviezda blikne, zafixujem voľným okom jej polohu voči dvom iným hviezdam, potom si to všetko skontrolujem triédrom, či poloha bliknutia naozaj sedí a hneď viem, že sa nedopúšťam žiadnych omylov. Skúšal som aj vyznačené hviezdy 7,1 a 7,2 mag, ale ako sa hovorí, ani som si neškrtol. Žiadne bliknutie som neregistroval, vidieť proste neboli ani s väčšou námahou.

19/07/2006 - Stephanov kvintet a galaxie v Pegasovi

Kto by už nepoznal Stephanov kvintet - skupinu piatich tesných slabých galaxií v súhvezdí Pegasa (foto skyhound.com). Ja som sa večer rozhodol, že už viac nebudem šetriť knihy The Night Sky Observers Guide a podľa čiernobielej fotky Martina Germana sa pokúsim v mojom 250 mm ďalekohľade všetky tieto galaxie konečne správne identifikovať -  NGC 7317 (13,6m), NGC 7318A (13,4m), NGC 7318B (13,4m), NGC 7319 (13,1m) a NGC 7320 (12,6m). Polohu objektu som už dobre poznal z predchádzajúcich pozorovaní, takže za pár sekúnd som bol presne tam. Vyskúšal som rôzne zväčšenia - 109x, 126x, 171x, 218x, 342x - ako najlepšie z nich sa ukázalo zväčšenie 171x, pri ktorom sa galaxie zdali byť najlepšie vidieť. Ako prvú rozoznávam galaxiu NGC 7320 a interagujúci pár NGC 7318 A-B. NGC 7320 má oválny tvar s veľmi nenápadným zjasnením v centre a so všetkých galaxií je najrozsiahlejšia. Pri pozornejšom pohľade sa pár NGC 7318 A-B dá rozlíšiť na dve samostatné galaxie. NGC 7318A sa ukazuje ako kruhová nezaostrená hviezda, NGC 7318B je vidieť ako slabé rozšírenie do strany od predchádzajúcej galaxie. Čo sa týka NGC 7319, je najlepšie, ak sa vôbec priamo nepozoruje. S galaxiami NGC 7320 a NGC 7318 A-B tvorí rovnostranný trojuholník a pri ich pozorovaní sa iba občas ukáže. Je veľmi slabá a bez detailov, skoro na hranici viditeľnosti (aj keď je podľa zdrojov jasnejšia oproti NGC 7318 A-B). Galaxia NGC 7317 sa nachádza hneď vedľa jednej slabej hviezdy, ktorá veľmi prekáža pri jej pozorovaní a ani po pridaní zväčšenia na 218x alebo 342x nedokážem s úplnou istou povedať, že ju skutočne vidím. Napriek tomu, Stephanov kvintet už nepovažujem za veľmi ťažký objekt.

K pozorovaniu Stephanovho kvintetu neodmyslytelne patrí aj pozorovanie jasnejšej galaxie NGC 7331 (9,5m). Ja som sa ale teraz zameral na jej slabších štyroch sprievodcov. Použil som opäť 7 mm Nagler, ktorý poskytuje 171x zväčšenie. Už pri pozametaní blízkeho neznámeho okolia mi pritom náhodne do oka padla jedna zo sprievodných galaxií - NGC 7335 (13,4m), najjasnejšia a najrozsiahlejšia z nich. Neviem ako to mám presne napísať, ale táto galaxia bola v zornom poli síce slabá, ale evidentná a rozoznateľná od hviezd. Na rozpoznanie ďalších som už predsa musel otvoriť knihu The Night Sky Observers Guide a nalistovať si fotku okolia NGC 7331 od Martina Germana. Pomocou predĺženej spojnice priamky troch slabých hviezd, ktoré sa nachádzajú v rade, sa dostávam na pozíciu galaxie NGC 7337. Niečo slabé tam vidím, nad ničím ale nerozmýšlam a idem ďalej. V knihách údaje o jasnostiach týchto sprievodných galaxií nie sú vôbec zachytené a v noci som na to vlastne ani nepomyslel, preto nasledujúci horúci večer si v programe Sky Charts všetko overujem. Veľké prekvapenie nastáva až po zistení, že táto galaxia má jasnosť 14,4 mag! Nemôžem tomu uveriť, ak je to skutočne tak, bol by to najslabší objekt, ktorý sa mi podaril v mojej dvestopäťdesiatke doteraz zachytiť. Pôvodne ma napadlo, že galaxia môže pôsobiť viac stelárna a nemá tak slabú plošnú jasnosť, v dôsledku čoho by mohla byť vidieť. Všetko je ale nakoniec zrejme inak. NGC 7337 sa takmer kryje s pozíciou jednej veľmi slabej hviezdy, ktorá bola na jej mieste pozorovaná, čo si presne overujem nasledujúcu noc. Predĺžením spojnice dvoch hviezd desiatej a jedenástej magnitúdy prechádzam ku galaxii NGC 7340 (13,7m). Je veľmi slabá a nie je vidieť stabilne. Využívam najmä bočný pohľad a pozorujem ju pre istotu dlhší čas. Prirovnal by som to k pozorovaniu hviezdy 6,9 mag voľným okom. Galaxia NGC 7336 (15,0m) nie je vidieť ani náhodou. Pre kompletnosť dodám, že som ešte pozoroval ďalšie dve noci, spolu teda sedem za sebou, čím som si vytvoril osobný rekord.

Star Jizerky 2006

Počas víkendu s príchodom neskoro večer v piatok (28. 7. 2006) som sa zúčastnil stretnutia astronómov v Jablonci nad Nisou. Počas akcie som stihol spoznať niekoľkých nových ľudí, navštíviť nejakú tú hvezdáreň, pozrieť sa cez 40 mm Coronado na slnečné protuberancie alebo cez 400 mm Dobson v noci na deep-sky objekty. Pretože tento odsek však píšem už s veľkým časovým odstupom, bude asi lepšie, keď vás odkážem na stránky, ktoré pripravil Martin Gembec.

Objekty v Cefeovi

Toto leto zdá sa jasnými nocami vôbec nešetrí a mne to ani trochu neprekáža. Po mesiaci som na Považí konečne videl poriadny dážď a večer sa po prechode studeného frontu pekne vyjasnilo. Priezračnosť bola ako inak vynikajúca, seeing priemerný, inak som sa pozorovacím podmienkam nevenoval. Bolo chladno, zo začiatku bola cítiť určitá vlhkosť, ale postupne sa to všetko čistilo a obloha vyzerala stále lepšie. Na krátke tričko som si radšej nasadil lyžiarsku kombinézu. Aj keď na začiatku noci mi bolo ešte trochu teplo, neskôr ma už začali oziabať prsty a po predošlých horúcich dňoch som sa cítil ako v chladničke. Medzifrontálne vyjasnenie si určite všimlo niekoľko astronómov, ja som sa dohodol s Ivanom, že túto noc si ho budeme vychutnávať spolu. Je to zanietený pozorovatel, ktorý sa na niektoré veci pozerá z inej strany ako ja, napriek tomu máme spoločné záujmy. Dôkazom toho je aj nasledujúce pozorovanie. Snáď ešte nikdy sa mi vo dvojici nepracovalo v noci s nikým lepšie čo sa týka vyhľadávania, identifikovania, pozorovania objektov a manipulácie s príslušenstvom. Okrem niekoľkých exponátov letnej oblohy, o ktorých nemá význam stále dookola písať, som sa venoval objektom, ktoré som ešte nevidel alebo videl tak dávno, že si ich už vlastne ani nepamätám. Otvoril som knihu The Night Sky Observers Guide a pozrel, čo zaujímavé sa nachádza v súhvezdí Cefeus, ktorý sa v noci pohyboval neďaleko zenitu.

Preskočil som často pozorovaný objekt - dvojicu NGC 6939/6946 a svoju pozornosť zameral na galaxiu NGC 6951 (10,7m). Ukázalo sa, že má trochu slabšiu plošnú jasnosť a keby sa nenachádzala v blízkosti hviezdy 4 Cephei, asi by som po nej aj dlhšie pátral. Okulár Panoptic 19 mm so svojim zväčšením 63x neposkytol ešte dobrý pohľad, až s 11 mm Naglerom pri 109x sa zdala byť galaxia oválnejšia a nepatrne predĺžená, zjasňujúca sa do stredu a s matným vonkajším halom. NGC 7023 (foto DSS) som do zorného pola trafil okamžite. Je to veľmi pekný objekt, akých som na oblohe zatiaľ veľa nevidel. Jedná sa o oveľa jasnejšiu reflexnú hmlovinu ako je tá pri Merope v Plejádach, ktorá v Cefeovi obaľuje jednu hviezdu siedmej magnitúdy. Tento jav je taký výrazný, že sa ani nemusíte pozrieť na inú podobne jasnú hviezdu, či náhodou nemáte zarosený okulár. Práve naopak, bočným pohľadom hmlovina nadobudne ešte trochu väčšie rozmery a nepravidelný tvar. Aj keď na fotke v knihe je celá zaliata bielou žiarou (asi trochu preexponovaná), pri 171x zväčšení je hmlovina v skutočnosti rozdelená na dve časti. Jasnejšia časť sa nachádza okolo hviezdy siedmej magnitúdy a druhá slabšia a o niečo menšia časť kúsok ďalej. Oddeľuje ich tmavší pruh, ktorý je pri pozornejšom pohľade dobre vidieť. A prechádzam na ďalšie reflexné hmloviny - NGC 7129/7133. Nachádzajú sa okolo niekoľkých hviezd pekného zoskupenia, ktoré svojim tvarom pripomína deformované súhvezdie Delfína. V porovnaní s NGC 7023 sú menšie a menej prenikavejšie, ale dostatočne rozoznateľné. Pol stupňa ďalej sa ešte nachádza otvorená hviezdokopa NGC 7142. V Sky Atlase pritom nie je vyznačená. Tvorí ju veľa hviezd 12. a 14. magnitúdy a vyzerá ako zhustenie samotného hviezdneho pola. Za iných okolností, keby som o nej nevedel alebo nevedel ako vyzerá, určite by som ju prehliadol. Otvorená hviezdokopa NGC 7160 je takisto jeden z tých objektov, ktoré som do zorného pola trafil úplne presne. Tvorí ju dvojica jasných hviezd a o niečo menej jasný trojuholník hviezd, okolo ktorých sa nachádzajú ďalšie slabšie stálice. Ťažko ale povedať, či by som bez fotky dokázal túto hviezdokopu rozpoznať a nepovažoval ju za obyčajnú skupinu. Pokúsil som sa aj o polárnu hviezdokopu NGC 188 neďaleko Polárky, ktorá sa nachádza veľmi ďaleko od galaktickej roviny a menej tak podlieha vplyvu okolitých hviezd. Patrí k najstarším známym hviezdokopám v našej Galaxii a neobsahuje žiadne biele hviezdy hlavnej postupnosti. S 11 mm Naglerom sa pomaly dostávam na jej miesto a viem, že sa nepozerám niekde mimo. V zornom poli je vidieť zhustenie alebo oblak slabých hviezd. Mám trochu pochybnosti či je to naozaj ona, ale podľa všetkého to musí byť ona.

IC 1396 je nevďačný objekt, emisný komplex s priemerom troch stupňov. S okulárom 19 mm Panoptik z neho môžem naraz vidieť maximálne niečo cez jeden stupeň, zareaguje ale trochu na UHC filter. Hmlovina má slabú plošnú jasnosť, preto som pri pozorovaní odstránil periferné svetlo. Zároveň som používal fotku a identifikovaním jednotlivých hviezd v poli som vedel, na akú jej časť sa práve pozerám. Vo všeobecnosti možno zhrnúť, že hmlovina vlastne pozostáva z niekoľkých rozsiahlejších zjasnení (dve časti majú pritom rovnakú plošnú jasnosť ako napríklad najjasnejšie časti Pelikána) a tmavých oblastí alebo kanálov. Pomocou dvojice hviezd 5,5 magnitúdy viditeľných voľným okom sa dostávam k otvorenej hviezdokope NGC 7380 (foto DSS), ktorá má trojuholníkový tvar a obsahuje nejaké tri desiatkych hviezd. Obklopuje ich emisná hmlovina Sharpless 2-142, ktorá mi svojim charakterom vzdialene pripomína známu Orliu hmlovinu zo súhvezdia Had. Rozoznať detaily alebo nejakú štruktúru je ale dosť ťažké. Viac sa mi páčila iná emisná hmlovina - NGC 7538, ktorú som našiel pozametaním blízkeho okolia. Použitím zväčšenia 109x a 171x s UHC filtrom, má hmlovina záhadný šedý nádych, oválny tvar a v jej vnútri sa nachádza dvojica hviezd jedenástej magnitúdy, ktoré spolu vytvárajú tajomné oči akoby nejakého ducha. NGC 40 (Mars nebula) je takmer zabudnutou, ale ako som sa prvýkrát presvedčil, jednou z najkrásnejších planetárnych hmlovín, ktorej ojedinelý tvar je výnimočný a zdá sa neopakovateľný. Neviem, či vzhľadom existuje nejaká iná podobná planetárka. Leží v trochu neprehľadnej oblasti ťažkej na orientáciu, ale nakoniec som ju pomocou červeného bodu so šťastím trafil presne do zorného pola. Pretože je jasná, nedala sa prehliadnuť. Pri 171x zväčšení s UHC filtrom je bez námahy rozoznateľná centrálna hviezda, samotná planetárka má oválny tvar a dve zjasnenia pozdĺž východného a západného rozhrania, ktoré majú akože pripomínať polárne čapičky na Marse. Medzi nimi a centrálnou hviezdou sa nachádza tmavší odtieň. V tom istom zornom poli sú v blízkosti planetárky vidieť tri hviezdy asi desiatej magnitúdy, ktoré s ňou vytvárajú pekný kontrast.