Už je to raz tak. S príchodom leta 21. júna u nás pár dní nenastáva astronomická noc. Slnko je len veľmi nízko pod obzorom a súmrak je dlhý. O tom, či má vôbec nejaký význam v tomto období oblohu pozorovať, som sa však presvedčil už dávnejšie. Určite áno. Zvuky nočného života v prírode nabudzujú príjemnú atmosféru a teplejšie počasie je oveľa priaznivejšie ako v zimnom období. Pozorovanie nám čas od času spestrí aj nejaký ten meteor alebo družica. Najjednoduchšie je uložiť sa do lehátka alebo spacáku, chytiť do ruky triéder a len tak s ním zametať po oblohe. Nápadom sa hranice nekladú, rozhodnutie je len a len na vás.

Stretnutie na Ostravici

Ja som sa jedného slnečného víkendu počas novu v mesiaci jún (s príchodom 23. 06. 2006) zúčastnil na Ostravici v Českej republike predbežného stretnutia účastníkov expedície na Roque de los Muchachos (La Palma, Kanárske ostrovy), ktorá sa má uskutočniť zhruba o tri mesiace. Na akcii som znovu stretol množstvo ľudí z astrofóra - Hadra (hostiteľ), Vašek, Pavuk, Paaja (autor fotky), Igi, Bob a Dalibor. Okrem niekoľkých diskusií, prednášok, predbežných plánov, prechádzok, opekačky a dolaďovania ďalekohľadov, ostal samozrejme dve krátke "biele" noci čas aj na pozorovanie nočnej oblohy. Túto chvíľu som využil a vôbec prvýkrát som mal konečne možnosť pozrieť sa cez môj nový refraktor 110/660 od Telescope Service. Technické riešenia však ešte neboli dotiahnuté do dokonalosti - ďalekohľad som provizórne posadil iba na požičaný fotostatív, na ktorom nedržal úplne stabilne a občas sa jemne kĺzal a nepodarilo sa mi nastaviť hľadáčik, preto som (sme) museli objekty hľadať len obyčajným zametaním, navyše bez atlasu. Pretože ďalekohľad mám v pláne prioritne využívať najmä na väčšie zorné polia, ktoré momentálne nedokážem dosiahnuť mojím primárnym ďalekohľadom SW 254/1200, môžem vo všeobecnosti zhrnúť, že TS refraktor splnil moje očakávania. V noci som používal tri okuláre od TeleVue - 19 mm PanOptic, 11 mm a 7 mm Nagler T6. Práve 7 mm Nagler, ktorý v tomto prípade poskytuje 95-násobné zväčšenie, sa ukázal ako rozumná hranica ešte prijateľného kvalitného obrazu. Z pozorovaných objektov môžem vybrať napríklad klasické guľové hviezdokopy M13, M5, M71 alebo M56. Zvlášť prvé dve vyzerali ako krupicová kaša s niekoľkými blikajúcimi práve rozlíšiteľnými hviezdami. Hmloviny Severná Amerika, Pelikán, Riasy, Činka, Prstenec, Omega, Orlia hmlovina boli takisto pekné a dal sa rozoznať ich tvar a charakteristické detaily. V 200 mm Dobsone s filtrom H-beta som sa na akcii prvýkrát pozrel aj na hmlovinu IC 5146 (Cocoon nebula) zo súhvezdia Labute. Podľa papierových predpokladov som bol rád, že ju ako tak vidím. Vyzerala ako slabý matný obláčik v poli mnohých hviezd Mliečnej cesty, tmavé detaily som však neregistroval. Ťažko povedať, do akej miery rušili dve hviezdy deviatej magnitúdy a ako by objekt vyzeral počas lepších pozorovacích podmienok. Tie som vlastne podrobnejšie ani neurčoval, čas od času som kontroloval iba guľovku M13 a jednu hviezdu šiestej magnitúdy v kvetináči Herkula.

26/06/2006, 0.00 - 2.00 hod, MHV v zenite 6,3, slabý opar, teplo a bezvetrie, poznámka: ešte nenastáva astronomická noc

Znovu raz na vlastnom pozorovacom stanovisku

Už počas cesty v nedeľu naspäť na Slovensko bolo vidieť, že nie je jasno ako jasno a obloha trpí slabým oparom. Ani táto skutočnosť ma však neodradila a po relatívne dlhšom období, som mal konečne príležitosť znovu vytiahnuť svoj hlavný ďalekohľad SW 254/1200. Na začiatku dlhého súmraku som si nastavil laserový hľadáčik Sky Surfer V od Baader Planetarium. Pretože som sa však rozhodol pozorovať na terase, ktorá bola po snáď zatiaľ najhorúcejšom dni v roku dosť rozpálená, zo začiatku Arktúr z Pastiera vyzeral skôr ako planéta Mars než obyčajná hviezda. Až s pribúdajúcou tmou a časom sa obraz postupne zlepšoval na požadovanú úroveň. Mliečna cesta sa po polnoci na prekvapenie ukázala veľmi pekne a dala sa dobre rozoznať od severných hraníc Strelca až po Kasiopeju. Deep-sky objekty ako M24, M13, Ramienko, Melotte 111 alebo výrazné tmavé hmloviny (Le Gentil 3, Severné Uhoľné vrece, Ryba na mise, Veľká trhlina a ďalšie), boli všetky ľahko vidieť voľným okom. Táto noc však patrila ďalekohľadu. Možno ste už tiež niekedy zažili situáciu, kedy sa vám pri pozorovaní nič nedarí, objekt nie a nie nájsť aj vyše hodinu a aby toho nebolo málo, celkový obraz je degradovaný vplyvom nepriaznivého seeingu. Táto noc sa však stala úplne odlišným prípadom a v celkovom procese zohrala veľmi dôležitú úlohu. Z ničoho nič som si totiž uvedomil, že pri pohľade do okulára pravým okom a s otvoreným ľavým okom, ma veľmi výrazne ruší rozptýlené svetlo v okolí a svetlo samotnej oblohy. Zavretím ľavého oka sa situácia síce o niečo zlepší, ale začínam sa pri pozorovaní viac namáhať a menej sústrediť. Problém som zatiaľ vyriešil veľmi jednoducho, prehodením čierneho trička cez hlavu a okulárový výťah. Týmto spôsobom môžem mať obidve svoje oči otvorené bez toho, aby som vnímal rušivé okolie a môžem sa sústrediť iba na vyhľadaný objekt v zornom poli ďalekohľadu, ktoré obklopuje čiernočierna tma. Určitým spôsobom sa tak zvyšuje kontrast objektu a citlivosť očí, znižuje sa ich namáhavosť a naopak zvyšuje sústredenosť a vnímanie detailov. Zároveň sa posilňuje schopnosť pozorovať objekt dlhší čas, čo je pri serióznom pozorovaní tiež veľmi dôležité. Je na čase ale nájsť elegantnejšie riešenie, pretože v budúcnosti budem pravdepodobne väčšinu svojich pozorovaní vykonávať práve týmto spôsobom.

Všetky nižšie uvedené objekty som túto noc pozoroval popisovanou metódou v čase od polnoci do druhej hodiny ráno, kedy na mojom pozorovacom stanovisku ešte nenastáva astronomická noc. Hraničnú magnitúdu v zenite môžem v najlepšom prípade a v porovnaní s nejakou inou nocou odhadnuť na 6,3 magnitúdy, na horizonte sa nachádza osvetlený opar a viditeľnosť sa postupne znižuje. Seeing na Pickeringovej stupnici sa pohybuje na úrovni 6/10. Tak ako na Ostravici, opäť som používal tri svoje okuláre, TV barlow, UHC a O-III filter, na vyhľadávanie objektov Sky Atlas. Ako prvá mala tú česť vstúpiť do zorného pola Kosáková hmlovina (NGC 6888 - foto z oldstarlight.com, poznámka: tie okolité hmloviny som nevidel) z Labute, na ktorú budem ešte veľmi dlho spomínať. Síce som ju už na nejakej akcii videl, až teraz som sa odhodlal nájsť ju aj doma vo svojom ďalekohľade. Najlepšie bola vidieť použitím 11 mm Naglera (109x) a s pomocou O-III filtra. Najskôr mi do oka padla iba najjasnejšia časť hmloviny východne od hviezdy SAO 69597, potom časť západne od nej a nakoniec aj najslabšia časť z celého oblúka. Bočným pohľadom to bol objekt celkovo veľmi pekne štruktúrovaný, umiestnený v poli jasných hviezd, ktorý ma nakoniec prinútil vrátiť sa do izby otvoriť knihu The Night Sky Observers Guide a pozrieť sa na čiernobielu fotku ako na mapu tohto nádherného objektu! Z ďalších emisných hmlovín v Labuti nasledoval komplex okolo hviezdy gama Cygni, presnejšie časť označovaná ako IC 1318b. S použitím 19 mm PanOptica (63x) a UHC filtra hmlovina presiahla celé zorné pole, ale nevzbudila až taký veľký dojem. Vyzerala ako svetlejšie emisné pozadie s definovaním svojho rozhrania oproti okolitej časti oblohy. Nastal presun do okolia hviezdy Deneb k Severnej Amerike a Pelikánovi. Obidve hmloviny boli veľmi jasné, aj keď sa pochopiteľne nezmestili do jednostupňového zorného pola. Napriek tomu to bol zaujímavý pohľad a najmä Severná Amerika sa dala akoby precestovať. Pri posune do ďalekohľadu bola vidieť stále a stále nejaká hmlovina, preto som sa niekedy stratil a nevedel, na akú jej časť sa vlastne momentálne pozerám. A Riasy snáď už ani nemusím spomínať.

Čo nové by sa v týchto časoch, kedy mám klasické objekty niekoľkokrát už dávno za sebou, dalo asi vidieť na guľovej hviezdokope M13 z Herkula, ktorá podobne ako objekty v Labuti prechádzala práve zenitom, mi ukázal 7 mm Nagler a TV barlow (342x). Hľadáčikom Sky Surfer V som ju našiel asi za päť sekúnd. Aj keď obraz pri takto zvolenom vysokom zväčšení by odhliadnuc od toho, že pozorujem túto noc na terase a nie sú najlepšie pozorovacie podmienky, mohol byť lepší, bol stále použiteľný. Guľová hviezdokopa M13 už nevyzerala ako skutočná kompaktná guľová hviezdokopa, ale ako nejaká bohatá otvorená hviezdokopa rozlíšiteľná veľmi dobre na jednotlivé hviezdy aj vo svojom jasnom jadre. Navyše prestávala pôsobiť ako jeden celkový objekt, pretože sa v nej dali rozoznať prinajmenšom tri na hviezdy chudobné oblasti, ktoré ju rozdelovali na niekoľko častí! Vďaka širokému zornému polu v ňom ostali zároveň vidieť aj všetky okrajové hviezdy, ktoré na mňa už pôsobili veľmi uvoľneným dojmom. Naozaj unikátny pohľad na túto známu guľovú hviezdokopu pri vysokom zväčšení. Ďalšie dva objekty, ktoré je potrebné teraz spomenúť, sa nachádzajú v blízkosti hviezdy Merak zo súhvezdia Veľkej Medvedice. Leží tam pomerne zaujímavá galaxia M108, ktorá použitím 11 mm Naglera pri 109-násobnom zväčšení vyzerá ako pruh slabšej plošnej jasnosti. Bočným pohľadom má evidentne nejakú štruktúru a nie je rovnomerne jasná. Pohybom na juhozápad dostávam hneď do zorného pola planetárnu hmlovinu Sova (M97), ktorá má tvar malého šedého kruhové disku. Pozornejším pohľadom sa príležitostne ukážu aj jej oči ako dva malé tmavé ovály, ktoré sú viac pozorovacieho času stabilnejšie vidieť pridaním zväčšenia na 171x. Fotka zo stránok www.sipe.com/starcruiser/ ukazuje M97 a M108 podobne ako boli vidieť. Pozornosť si zaslúži aj hmlovina Lagúna (M8), ktorá je napriek jej nízkej polohe a svetlému oparu vidieť i voľným okom. Bez ohľadu na to, pri 109-násobnom zväčšení sa s O-III filtrom naskytne fantastický pohľad. Snáď ešte nikdy som ju nevidel v takomto podaní. Lagúna je ozdobená jasnou hviezdou 9 Sagittarii a bohatou otvorenou hviezdokopou NGC 6530, ktorá vytvára s hmlovinou zaujímavý kontrast. Vidieť sú aj niektoré ďalšie nápadné detaily. Lagúna je rozdelená do niekoľkých častí tmavšími zátokami a jej najjasnejšia časť sa nachádza v mieste Presýpacích hodín (Hourglass nebula). Všetky časti nie sú jednotvárne a majú inak štruktúrovaný tvar. Popísať ich komplikovanosť je naozaj ťažké. Jedno je ale isté. Už teraz sa teším na okamih, keď si budem môcť na La Palme pozrieť Lagúnu a ďalšie objekty v Strelcovi a Škorpiónovi. V porovnaní s našim územím budú na oblohe asi o 20 stupňov vyššie, navyše vďaka pozorovacím podmienkam z kategórie najlepších na svete, naberú ešte viac na svojom význame.

03/07/2006, 0.30 - 2.00 hod, MHV v zenite 6,5, diery v mrakoch, vietor

Ak mám byť trochu konkrétnejší, na mojom pozorovacom stanovisku nenastáva astronomická noc 12 dní (od 16. do 27. júna). Hneď na to (28. júna) trvá skutočná noc 24 minút. O pár dní neskôr (3. júla) je už situácia o poznanie lepšia a astronomická noc sa dá pri ďalekohľade využiť vyše jednu hodinu. Tak sa aj stalo, predbežný večerný pohľad cez okno však nebol najideálnejší. Napriek tomu som bol rád, že mi rozpadajúci sa studený front dovolil pozrieť sa na oblohu aspoň cez diery v mrakoch. Medzi nimi bola priezračnosť vynikajúca, hraničnú magnitúdu som však testoval (pozitívne) iba na referenčnej hviezde SAO 48084 (V = 6,5). Seeing na Pickeringovej stupnici hrubým odhadom vyšiel na 4/10, hviezdy dosť blikali a v ďalekohľade na začiatku noci občas plávali.

Počas týždňa som si pripravil pozorovací program menej známych objektov predovšetkým z Orla, Labute, Hadonosa a Delfína. Okolnosti počas krátkej noci (mraky) ma však paradoxne nakoniec prinútili orientovať sa prevažne na opačnú stranu oblohy, smerom k severnému nebeskému pólu. Ale potom, čo som použitím 11 mm Naglera dostal do zorného pola galaxiu M101 z Veľkej Medvedice (foto z DSS), nie je už viac čo ľutovať. Aj keď sa práve nachádzala už asi iba 50 stupňov nad obzorom, prekonala všetky moje jej doterajšie záznamy. Síce slabej plošnej jasnosti, galaxia vyplnila celé úchvatné zorné pole. Najskôr som registroval iba centrálnu časť, keď som si však uvedomil skutočnú veľkosť tejto galaxie, v zornom poli sa objavili veľmi slabé špirálové ramená! Navyše, odhliadnuc od toho, či je to moja fantázia alebo realita, špirálové ramená sa zdajú byť nie rovnomerne jasné, ale škvrnité - zrejme predpoklad H-II oblastí. Za minimálne jedno zjasnenie (jeho poloha sa zhoduje s NGC 5462) nachádzajúce sa smerom ďalej od jadra by som však položil aj ruku do ohňa (a za ďalšie dve skoro tiež - NGC 5450 a 5461). Vďaka posúvajúcim sa dieram v mrakoch mierim ďalekohľadom na miesto, ktoré s hviezdami dzeta a eta Ursae Minoris vytvára rovnostranný trojuholník. Leží tam totiž takmer zabudnutá galaxia NGC 6217, najjasnejšia zo súhvezdia Malej medvedice. Inak ale nie je ničím výnimočná, vyzerá ako šedá šmuha zjasňujúca sa v centre. Teší ma aspoň fakt, že NGC 6217 je so svojou jasnosťou 11,2 magnitúdy v zornom poli evidentná. Pridaním UHC filtra je celkom dobre vidieť emisná hmlovina NGC 281 (Pac Man nebula) v Kasiopeji. Napriek tomu, že nie sú rozoznateľné detaily štruktúry, celkový tvar je zrejmý. Najkrajšou otvorenou hviezdokopou v Kasiopeji je po kompletnejšej prehliadke bezpochyby NGC 7789. Neobsahuje síce jasné hviezdy, ale je veľmi bohatá na tie slabé. V zornom poli vyzerajú ako rovnomerne rozhádzaný trblietajúci sa hviezdny prach. V NGC 457 ukážkovo dominuje žltá hviezda phi Cassiopeiae, M103 je naopak pomerne riedka a ohraničená trojuholníkom jasných hviezd (ľahko prehliadnuteľná, ale poznám ju z fotiek), M52 (prepásol som NGC 7635 - Bublinu) a NGC 663 vyzerajú vzhľadom dosť podobne. Z ďalších otvorených hviezdokôp v súhvezdí stojí za to vyhľadať ešte NGC 129 a NGC 7790, ostatné už nie sú príliš zaujímavé. Pretože to ale teraz podvečer v čase písania týchto riadkov vyzerá na, tentokrát arizonskú noc bez oblakov, nebudem zachádzať do detailov a idem radšej znížiť spánkový deficit, aby som bol znovu raz pripravený na lepšie pozorovacie podmienky.

05/07/2006, 0.30 - 2.30 hod, MHV v zenite 6,6, stabilný seeing, zatiaľ najlepšie podmienky v letnom období, bezvetrie

Spomínaná arizonská noc sa nakoniec nekonala. Aj keď ešte večer situácia vyzerala priaznivo, po polnoci nebola vidieť ani jedna hviezda a ďalekohľad SW 254/1200 sa tak v záhrade chladil zbytočne. Nasledujúce ráno však nastáva zlom a celý deň je nádherné počasie. Už dlho som na oblohe nevidel takú modrú farbu. Zo začiatku prechádzajú zo západu na východ kopovité oblaky typu kumulus, ktoré sú už poobede vidieť iba ďaleko na horizonte a večer sa úplne stratia. Vietor takisto nie je cítiť a ani lístok sa nepohne. Predpoveď počasia hlási jasno ešte na ďalšie tri dni, takže nemám už žiadne pochybnosti o tom, čo budem v najbližšom čase robiť. Podľa nastavenia mechaniky nebeských telies zapadá Mesiac tridsať minút po polnoci, desať minút po začiatku astronomickej noci (tá končí v 1 hod 40 min). Tak ako som už počas večera predpokladal, sú vynikajúce podmienky a jasné hviezdy sa začínajú nerušene objavovať už pri horizonte. Seeing po jednej hodine je veľmi stabilný (8/10), čo je po predchádzajúcej pozorovacej noci vidieť aj v ďalekohľade. Hraničnú magnitúdu som v tomto prípade odhadoval na základe referenčnej hviezdy SAO 30593 (V = 6,6) v hlave Draka. Pretože som ale za posledných 13 dní pozoroval počas štyroch nocí a navyše ďalšie dve noci neúspešne čakal na vyjasnenie, cítil som sa dosť unavený a spomínanú hviezdu som videl iba príležitostne (teda dúfam, že to bola ona, pretože sa mi hviezdy začali objavovať aj na miestach, kde v skutočnosti nie sú). Zaujímavé je i to, že minulý rok takmer presne v tomto období nastali tiež vynikajúce podmienky, počas ktorých som mimochodom dokončil detailný popis letnej Mliečnej cesty. Ak si dobre spomínam, tá bola vtedy vidieť ešte lepšie ako túto noc, napriek tomu som pred rokom určil nižšiu hraničnú magnitúdu = 6,5. Ešte jeden podstatný rozdiel nielen týchto dvoch nocí, na ktorého presnú príčinu som zatiaľ nikde nenarazil, je veľmi dôležitý. Až do posledných Vianoc som vždy registroval jeden paradoxný jav. Na začiatku pozorovania po príchode von z osvetlenej miestnosti sa mi obloha zdala byť tmavá, po dlhšom adaptovaní očí v tme naopak dosť svetlá. Od určitého obdobia (za posledných šesť mesiacov) však nastáva obrat a obloha ostáva takmer celú noc naďalej tmavá (bez porušenia adaptácie). Veľmi som bol zvedavý, či sa mi okrem zimného obdobia potvrdí tento fakt aj v lete, už v čase pravej astronomickej noci, a vyzerá to byť skutočne tak. Ešte minulý rok, aj keď boli vynikajúce podmienky, bola obloha po celú noc evidentne svetlá, teraz už nie. Preto je na mieste otázka, dajú sa zmeny jasu pozadia oblohy vyvolané vplyvom 11 ročného slnečného cyklu vizuálne registrovať aj v našich podmienkach svetelného znečistenia aspoň počas minima alebo maxima slnečnej aktivity? Na to zatiaľ nepoznám jednoznačnú odpoveď.

Ale pekne po poriadku. Pred západom Slnka som sa začal venovať "pozorovaniu v pohybe", teda sledovaniu letiacich lietadiel, ktoré boli v tom čase pekne osvetlené. Na ďalekohľade SW 254/1200 som použil 7 mm Nagler a TV barlow, aby som dosiahol maximálne dostupné zväčšenie (342x - lietadlo bolo už dosť veľké). Činnosť nie jednoduchá udržať rýchlo sa pohybujúce lietadlo pri veľkom zväčšení v strede zorného pola vyžaduje síce trochu cviku, ale nie je neuskutočniteľná. Základom je vypátrať lietadlo podľa jeho kondenzačnej stopy, potom rýchlo plynulo posúvať tubusom (čo uľahčuje dobsonova montáž) a udržať ho čo najdlhšie v zornom poli (čo zase uľahčuje Nagler) a snažiť sa navyše pritom zazrieť aj nejaké zaujímavé detaily (to je už na vás). Pretože nad hlavou sa mi objavuje lietadiel viac než dosť, bolo aspoň z čoho vyberať. Najväčší úspech sa mi podaril pozorovaním jedného lietadla neprerušene asi 20 sekúnd (pri menších zväčšeniach samozrejme dlhšie), počas ktorých som si na jeho boku všimol modrý pás a nejaký červený nápis, ktorý som však nedokázal ešte prečítať (zároveň som sa snažil pritom čo najlepšie zaostriť). Odrazené slnečné svetlo od niektorých okienok lietadla bolo takisto pekné. Budem to skúšať ďalej a dúfam, že sa mi niekedy podarí prečítať aspoň názov leteckej spoločnosti. Čo sa týka deep-sky objektov, nebol som už taký úspešný a z naplánovaného pozorovacieho programu som nevidel prakticky nič. Ťažko povedať, do akej miery sa pod to podpísala únava a náročnosť objektov - pozorovací program totiž začínal v zložení Sharpless 2-54, Sharpless 2-112, Sharpless 2-132 a Minkowski 1-92 (známa Footprint nebula). Po predošlých pozorovaniach a čítaní niektorých pozorovaní iných som bol asi príliš vyhecovaný a takto som sa rýchlo vrátil do reality. Pozoroval som napokon známe objekty, čo s okulármi Tele Vue počas dobrých podmienok tiež nie je na škodu, navyše som si do zoznamu priradil niektoré nové objekty, ktoré som predtým nevidel. Guľovú hviezdokopu NGC 7006 z Delfína som vyhľadal skôr zo zaujímavosti. Je totiž jednou z najvzdialenejších guľových hviezdokôp, nachádza sa vo vzdialenosti 185 000 svetelných rokov od nás a 150 000 svetelných rokov od galaktického centra. Napriek tomu je použitím 7 mm Naglera (171x) pomerne jasná (podľa zdrojov 10,5^m) a zreteľne odlíšiteľná od hviezd. Oproti napríklad M13 je výrazne menšia a nerozlíšiteľná, ale aj tak som postrehol škvrnitú až drsnú štruktúru. NGC 6781 je zaujímavou planetárkou v súhvezdí Orla. Javí sa pomerne veľká a kruhová pri zväčšení 171x, s O-III filtrom matne šedej farby. Jedna jej polovica je o niečo jasnejšia ako tá druhá, celkovo pôsobivý pohľad. Na záver treba pripomenúť, že Mliečna cesta sa definitívne stratila ráno o 3.00 hod, kedy bol už východný obzor viditeľne svetlý (tak ako pred rokom na ňom vynikli Plejády). Tesne pred spaním som identifikoval ešte dve obľúbené hviezdy 53 a 59 Her (5,3^m) v Herkulovom kvetináči nachádzajúce sa v priemere asi 40 stupňov nad o niečo tmavším západným obzorom. Bavíme sa o čase 3.10 hod, kedy bolo Slnko iba 11 stupňov pod obzorom a obloha už pomerne svetlá. Napriek tomu som ich registroval asi 50% pozorovacieho času!

06/07/2006, 1.00 - 2.30 hod, prakticky identické podmienky ako predošlú noc

Arizona pokračuje, počasie a podmienky ostávajú rovnaké aj ďalší deň a noc. Jediný rozdiel bude zrejme v tom, že sa mi podarilo adaptovať sa na sústavný nočný režim a už vôbec necítim o takomto čase únavu ako v predchádzajúcu noc. Zrejme najmä vďaka tomu sa mi nočná obloha zdá byť teraz lepšia, pretože sa dokážem viac sústrediť a neslzia mi oči. Letná Mliečna cesta je doslova rozkvitnutá a vidím ju zatiaľ najlepšie tento rok. Oblak v Štíte je vo výške 30 stupňov nad obzorom veľmi nápadným útvarom. Na oblohe je subjektívne veľmi veľa slabých hviezd (aj v takom súhvezdí ako Malá medvedica) a pozadie sa zdá byť po celú noc tmavé, dokonca aj nižšie pri horizonte - na západe a sčasti na východe, kde je svetelné znečistenie zrejme najmenšie. Vidím hviezdu SAO 30593 (V = 6,6) v hlave Draka. Nepoznám však ďalšie vhodné slabšie referenčné hviezdy a aj čas plynie túto noc veľmi rýchlo, preto sa vôbec nezaoberám s hraničnou magnitúdou. V triédri Meade 10x50 s UHC filtrom Severná Amerika bije do očí, Pelikán je o niečo menej nápadný. Aj keď by si obloha zaslúžila pozorovanie iba obyčajným voľným okom, nakoniec opäť dávam prednosť ďalekohľadu Sky-Watcher 254/1200 a pozorujem objekty letnej oblohy, ktoré ma momentálne len tak napadnú. Na začiatku to boli tmavé hmloviny v Orlovi a Štíte. Podľa očakávania ukážkovo vynikla predovšetkým dvojica Barnard 142 a 143 (Dark place in Aquila - foto mstecker.com) severozápadne od Altaira. S 19 mm PanOptikom (63x, 1 stupeň) sú tieto prachové hmloviny také výrazné, že sa dajú nájsť obyčajným zametaním. Posúvaním tubusu je v zornom poli zo začiatku vidieť veľmi veľa slabých hviezd a až biele pozadie Mliečnej cesty, od určitého územia však nastáva veľmi znamenitý kontrast, hviezd výrazne ubudne, pozadie je na pohľad takisto oveľa tmavšie a vy si uvedomíte, že ste konečne na správnom mieste. Asi tak by sa dalo charakterizovať ich vyhľadávanie. Po snahe pozorovať niektoré tmavé hmloviny na zimnej oblohe, ktoré sa dajú identifikovať len veľmi ťažko, je vyhľadávanie tmavých hmlovín v letnej Mliečnej ceste naozajstným zážitkom a špecifickým odreagovaním sa od všetkých tých emisných hmlovín, hviezdokôp a galaxií. Mačacie oko (NGC 6543) je pri 342x násobnom zväčšení s O-III filtrom také jasné, že disk je rovnomerne zaliaty silnou žiarou, ktorá znemožňuje pozorovanie centrálnej hviezdy jedenástej magnitúdy. Bočným pohľadom je po jeho boku na niektorých miestach vidieť veľmi slabý hmlistý okraj. NGC 6210 je ďalšou planetárkou letnej oblohy, ležiacou v súhvezdí Herkula. Jej disk je takisto rovnomerne jasný a kruhový, ale menších rozmerov a neukáže žiadne detaily. Malá činka (M76) z Perzea je oveľa krajšia (7 mm Nagler, O-III). Neobsahuje disk jeden, ale hneď dva, navyše sa nezdajú byť úplne kruhové, skôr v tvare mierne nepravidelnej elipsy a jeden z diskov je nepatrne výraznejší. Spolu pripomínajú zmenšenú verziu Činky (M27) zo súhvezdia Líšky. Na jednom mieste sa navzájom dotýkajú a takisto sú okolo nich pozorované slabšie vonkajšie hmlisté časti.

Zlatým klincom programu v túto noc mal byť Stephanov kvintet (foto zo skyhound.com), skupina piatich tesných galaxií v súhvezdí Pegasa, snáď najznámejšia položka v Hicksonovom katalógu. Pretože Mesiac zapadal desať minút pred jednou hodinou ráno a astronomická noc potom trvala ešte ďalších 55 minút, naplánoval som si pozorovanie tohto objektu na 1 hod 30 min. Menšou komplikáciou bola skutočnosť, že som nemal vytlačenú žiadnu podrobnú mapu danej oblasti. Pretože som vôbec neočakával, že by mi kvintet pri náhodnom zametaní spadol do oka, musel som ešte počas súmraku zapnúť doma červenú verziu Sky Charts a prekresliť si na papier celé zorné pole veľkosti jedného stupňa. Našťastie tam leží dosť hviezd desiatej až jedenástej magnitúdy potrebných na orientáciu, preto som presné miesto našiel za svitu Mesiaca ešte oveľa skôr pred pozorovaním tohto známeho objektu. Hlavným východiskom je jednoznačne galaxia NGC 7331 (9,5^m), známa pod prezývkou Malá Androméda, pretože svojím vzhľadom trochu pripomína slávnu Veľkú hmlovinu v Androméde. Zväčšenie 218x ukáže NGC 7331 ako jasnú galaxiu pozorovanú zboku, najmä bočným pohľadom veľmi predĺženú. Centrálna časť vyzerá byť nie rovnomerne jasná a trochu drsná, oba zúžené konce majú akoby šedú farbu. Bol som prekvapený jej celkovým vzhľadom. Čas nastáva na Stephanov kvintet. Dôležité je si uvedomiť jeho rozmer - na ploche 3,5´ sa nachádza až päť slabých galaxií. Pre predstavu som predtým vyhľadal galaxiu z Malého voza NGC 6217, ktorá dosahuje rozmery 3,3´ x 3,3´. Počas asi dvadsiatich minút som používal zväčšenia 171x, 218x, 342x a bočný pohľad (ale ten používam aj tak skoro vždy), cez hlavu a okulár som prehodil čierne tričko. Už pri pomalom pohybe tubusom bolo vidieť, že niečo na tom mieste naozaj je. Najviac som si zrejme uvedomoval prítomnosť galaxie NGC 7320 (12,6^m), pretože bola vidieť najviac z pozorovacieho času a môžem zodpovedne prehlásiť, že sa mi ju podarilo identifikovať. Pozorovanie ostatných galaxií bolo akoby pozorovaním nejakých duchov a nedokázal som ich jednotlivo rozlíšiť. Zdalo sa mi, že sa na chvíľku objavia a znovu na nejaký čas zmiznú. Pretože ale nerád píšem o veciach, ktoré nie sú definitívne, nechcem ich viditeľnosť ešte potvrdiť a Stephanov kvintet budem pozorovať v ďalšom období. Astronomická noc už pomaly končí, ale obloha je snáď iba okrem východného obzoru na seriózne pozorovanie použiteľná až do 2 hod 30 min. Pozorujem ešte chvíľu voľným okom (padla pekná oranžová Andromedida) a triédrom, neskôr ďalekohľadom vyhľadávam dva známe objekty vo Vodnárovi. Jedným z nich je jasná guľová hviezdokopa M2, pri 171x násobnom zväčšení evidentne hustejšia oproti M13, dobre rozlíšiteľná na jednotlivé hviezdy. Hmlovina Saturn (NGC 7009) mi síce svojím vzhľadom pri zväčšení 342x s O-III filtrom túto planétu príliš nepripomína, ale má jednoznačne rovnomernú modrozelenú farbu po celom jej disku a rozoznateľné sú dva charakteristické malé výbežky.

07/07/2006, 1.15 - 2.30 hod, identické podmienky ako v posledných dvoch prípadoch

Prichádza ďalšia pozorovacia noc, prakticky rovnaká ako tie predchádzajúce. Iba Mesiac, ako to už ale býva, zapadá vždy o niečo neskôr a astronomická noc je tak ohraničená iba na polhodinu. Napriek tomu, aj keď by sa to niekomu nemuselo pozdávať, dá sa po jej skončení pozorovať ešte pár desiatok minút. Naordinoval som si tentokrát voľný program a vyhľadávam známejšie objekty len tak podľa atlasu. Rád by som ich už konečne všetky ešte raz prešiel, aby som sa ďalší nov, kedy budú noci dlhšie a času bude viac, mohol nerušene venovať neprebádaným oblastiam. Na hraniciach Cefea a Labute vyhľadávam s 11 mm Naglerom (109x) otvorenú hviezdokopu NGC 6939. Trochu mi pripomína menšiu verziu NGC 7789 z Kasiopeje, napriek tomu je pomerne veľká a jasná, hviezdy sú takisto slabšie, ale vyzerajú ako drobné iskry, dostatočne rozlíšiteľné. Posúvaním tubusu nachádzam i galaxiu NGC 6946, ktorá s hviezdokopou vytvára zaujímavý kontrast. Je pozorovaná kolmo zhora a má preto nižšiu plošnú jasnosť, podobne ako M101 z Veľkej medvedice. Je tiež pomerne veľká, má jasnejšie jadro a okolo neho šedé halo. Aj keď som si na to dosť trúfal, špirálové ramená som nerozlíšil. A prichádzajú Messierové guľové hviezdokopy (7 mm Nagler - 171x). Pohľad na M5 v Hadovi je trochu degradovaný nižšou výškou nad obzorom, napriek tomu je guľovka rozlíšiteľná na množstvo hviezd a je evidentne hustejšia v porovnaní s M13. V Hadonosovi vyhráva M10, ktorá sa rozpadne na množstvo drobných stálic, M14 ostáva zrnitá a nerozlíšiteľná, M9 sa nachádza už príliš nízko a vyzerá ako hmlistý kotúč. M15 z Pegasa je na pohľad mohutná a kompaktná, takmer celá rozlíšiteľná. Vzhľadom jedna z najkrajších guľoviek, ktoré som v túto noc našiel. V Lýre sa nachádza o niečo menšia M56, s jasným jadrom a menej zhustená, ale dobre rozložená na hviezdy. Ďaleko na juhu v súhvezdí Kozorožca rozoznávam ďalšiu guľovú hviezdokopu - M30, povestný najťažší objekt Messierovho maratónu. Jasné jadro ostáva síce nerozlíšiteľné, ale po okrajoch je možné v určitých momentoch striedavo zazrieť niektoré práve blikajúce hviezdy. V širokom zornom poli kontrastuje jasná žltá stálica 41 Capricorni. M22 v súhvezdí Strelca je aj vo výške 15 stupňov nad obzorom veľmi jasným a zaujímavým objektom. Je veľmi veľká, ukazuje sa množstvo jasných hviezd a jednoznačne prekonáva väčšinu už spomenutých guľoviek. M72 z Vodnára je na tom horšie, je menšia a napriek tomu, že sa zdá byť trochu škvrnitá, jej jednotlivé hviezdy vyžadujú zrejme väčší ďalekohľad a pohľad vyššie nad obzorom.

Vo Vodnárovi ešte zostaneme. Zaujímavým objektom je nepochybne M73 (na obrázku zo seds.org), zoskupenie štyroch slabých hviezd do písmena "Y", ktoré na Charlesa Messiera pôsobili hmlistým dojmom. Ja na rozdiel od neho žiadnu hmlovinu nevidím pri 109x a ani 171x zväčšení a jednotlivé hviezdy dokážem dobre jednotlivo rozoznať. Helix (NGC 7293) je vo výške 15 stupňov nad obzorom a 30 minút po skončení astronomickej noci s 19 mm PanOptikom + O-III filtrom dobre rozoznateľný - stred je evidentne tmavý a koleso nemá rovnomerný tvar, vykazuje dve širšie jasnejšie časti. Známy Prstenec (M57) v Lýre (342x) je pri zväčšení 342x natoľko jasný, že vôbec nepotrebuje hmlovinový filter. Prsteň je oválny a smerom k vonkajšiemu rozhraniu sa zdá byť trochu rozptýlený. Blízko jeho okraja leží hviezda dvanástej magnitúdy, ktorá vyzerá ako maličký dobre zaostrený bod a prispieva tak ku kráse celého objektu. Vnútro prsteňa nie je tmavé, ale má dymovo šedú farbu. Ani Činka (M27) z Líšky prakticky nepotrebuje žiadny filter, pretože je veľká a veľmi jasná. Dve charakteristické časti sa nezdajú byť v tvare rovnaké, aj vykúsnutie na jednej strane je lepšie definovateľné. Slabšie vonkajšie časti, ktoré obalujú celú planetárku, sú ľahko vidieť ešte aj za súmraku bez bočného pohľadu. V hmlovine sa navyše dá rozoznať niekoľko slabých hviezd. M11 (Divá kačica) zo Štítu je veľkolepým objektom a podobne ako väčšina tu popísaných objektov, vyzerá naživo ešte lepšie ako na fotkách v knihách Night Sky Observers Guide. Najlepší pohľad na ňu je jednoznačne s 11 Naglerom pri 109x, kedy je pozadie veľmi tmavé a iskrivé biele hviezdy tak vykazujú veľký kontrast. Je ich tam veľké množstvo, sú rovnomerne a tesne usporiadané (medzi nimi sú drobné tmavé medzery), väčšina sa koncentruje do tvaru písmena V. Nepoznám inú otvorenú hviezdokopu, ktorá by bola tvarom podobná. M26 z toho istého súhvezdia je síce takisto kompletne rozložená, ale príliš ma nenadchla. Asi som mal použiť menšie zväčšenie, ktoré by túto otvorenú hviezdokopu ukázalo kompaktnejšie. No a nakoniec nám ostala ešte guľová hviezdokopa M71 v Šípe, o ktorej sa kedysi myslelo, že je bohatou otvorenou hviezdokopou. A skutočne, jadro je pomerne uvoľnené a rozlíšiteľné na množstvo drobných hviezd. Guľovka je jasná a najkrajšia pri 171x zväčšení. Tým sa prvý letný pozorovací blok uzatvára. Aj keď ďalšia noc bola takisto jasná, Mesiac svojim svetlom zasahuje do astronomickej noci už natoľko, že nedovoľuje v plnej miere využiť tieto veľmi dobré podmienky.