25/12/2005,  21.00 - 3.00 hod, mimoriadne podmienky s MHV v zenite 6,6, úplné bezvetrie, čistý a priezračný vzduch a 100% seeing, poznámky: teplota tesne pod nulou, ešte bez snehu

História sa zopakovala a ja som úplne presne po dvoch rokoch zažil najlepšie podmienky na mojom pozorovacom stanovisku v zimnom období. Aj keď darčeky sa rozbalovali už na Štedrý deň, z astronomického hľadiska tá najdôležitejšia udalosť prišla v noci z 25. na 26. decembra 2005. Pre mňa sa pritom začala trochu symbolicky, pretože som sa podvečer v izbe (so zhasnutým svetlom) hral so SkyChartsom a práve keď som mal v programe nastavenú polohu Barnardovho oblúka v Orióne, všimol som si cez okno, že sa už i na oblohe začína toto súhvezdie celé objavovať nad východným obzorom. Samotná obloha by sa ale dala popísať skôr polooblačná až zamračená, iba občas prichádzali od západu smerom na východ väčšie diery. Aby však úplne neutrpela moja povesť normálneho človeka, rozhodol som sa, že aspoň počas Vianoc strávim nejaký ten večer doma v kruhu rodiny. Keď som však po večeri vyšiel von o 20.30 hod a na vlastné oči videl, ako sa nádherne vyjasnilo, v jednom okamihu sa všetko zmenilo. Ďalekohľad a potrebné veci som vyniesol na dvor, teplo som sa obliekol s tým, že už viac nepôjdem naspäť a v kuchyni začal platiť červený kód (máme tam zavedenú červenú lampu). Prvýkrát môžem s úplnou istotou povedať, že na mojom stanovisku bola hraničná magnitúda v zenite 6,6. Ešte pred uskutočnením merania som si ale na začiatku noci všimol jeden zaujímavý jav, ktorý ma viac menej prekvapil. Keď som vyšiel von z osvetlenej miestnosti a nemal dobre adaptované oči, obloha bola ako inak - tmavá. Po nejakom čase strávenom vonku už nadobudla to nepríjemné charakteristické svetlo šedé pozadie (tiež nič neobvyklé). Od tohto okamihu sa ale podmienky ako keby začali stále zlepšovať a obloha nečakane v priebehu noci stmavla. Po celú dobu som sa samozrejme nepozrel do žiadneho svetelného zdroja alebo si inak porušil adaptáciu očí na tmu.

Pri pozorovaní Mliečnej cesty, ktorej už prakticky vždy venujem nejakú tú hodinku, som si skoro spomenul na Weinsberger Wald v Rakúsku. Nižšie uvedené črty samozrejme neboli také zreteľné ako vtedy, ale pretože som o nich už dopredu vedel, podarilo sa mi ich vidieť. V prvom rade sa treba zmieniť o tom, že sa dal určiť slabý oblúk Mliečnej cesty prechádzajúci priamo Cefeom do severnej časti Kasiopeje, kde končí pri svojom najväčšom zjasnení v okolí otvorenej hviezdokopy Collinder 463. Inak jeho pozorovanie bolo viac o kontraste s oblohou, ale postupný prechod sa dal určiť. Ostrejší už bol úzky výbežok, ktorý smeroval od hviezdy epsilon Cas k dvojici hviezd HR 1009 a 985 na rozhraní Žirafy, Kasiopeje a Perzea. Smerom ďalej na východ sa ešte dalo rozoznať jedno menej kontrastné zjasnenie.  V tejto oblasti som si zároveň pridal do svojej zbierky dva ďalšie nové objekty viditeľné voľným okom (presne som ich identifikoval až v nasledujúci deň). Jedná sa o otvorené hviezdokopy Stock 5 v Kasiopeji a Collinder 464 v Žirafe. Stock 5 vyzerala na prvý pohľad ako drobná hmlistá škvrna v tesnom susedstve hviezdy epsilon Cas, ale pri pozornejšom pohľade sa v nej dal bez problémov rozoznať trojuholník hviezd 52, 53 Cas a HR 657 (magnitúdy 6,0 - 5,6 - 5,3). Hviezdokopa Collinder 464 bola presne opačným príkladom, pôsobila dojmom rozľahlej hmlistej plochy, s ktorej snáď tiež vystupujú 2-3 slabé hviezdy (nákres zodpovedá tomu, čo bolo vidieť na jej mieste v ďalekohľade). Tušiť sa dala i Mliečna cesta v tesnom okolí Capelly, časť južne od Kalifornie a takisto spojenie dvoch vetiev (a medzi nimi nenápadná temná oblasť) zhruba v severnej časti Orióna. Smerom na juh sa Mliečna cesta rozširovala a bola čoraz viac jasnejšia, úplne sa strácala až východne od Veľkého psa. Pri vynikajúcich podmienkach vystúpil do popredia hlavne Orión, ale nie iba vďaka jasným hviezdam, predovšetkým najmä kvôli veľkému množstvu slabších stálic, ktoré pokrývali väčšinu tejto oblasti (takisto Jednorožca). Navyše som mal akoby pocit, že vidím periferne i ďalšie, ktoré preblikli iba v určitý časový okamih. Ani v zenite tento jav nebol vidieť, čo svedčí o tom, že oblasť okolo Orióna musí byť preplnená slabými hviezdami o jasnosti 6. magnitúdy a slabších. Počas ďalších (usnežených) dní som v dielni začal pracovať na vyčiernenom valci, ktorý si plánujem pripevniť na hlavu a pozerať sa cez neho iba na určitý výsek oblohy. Predovšetkým si od toho sľubujem aspoň maličký posun hraničnej magnitúdy. Už teraz som zvedavý, aké budú výsledky. Niečo podobné používali pozorovatelia a strojcovia vizuálnych štúdií Mliečnej cesty ešte v 19. storočí, aby sa chránili pred rušivým svetlom!

V triédri Meade 10x50 som vôbec prvýkrát pozoroval malú reflexnú hmlovinu M78 (aspoň myslím, že to bola ona), ako aj emisnú hmlovinu NGC 2024 pri hviezde Alnitak (dzeta Orionis). Tá sa ale prejavila iba ako nesúmernosť v žiare jasnej hviezdy, ale bolo to jednoznačné v porovnaní s ďalšími dvomi hviezdami Oriónovho pásu - Mintakou a Alnilamom. Potom, ako sa mi blysla i najjasnejšia časť reflexných hmlovín v Plejádach a glimbsol som Kaliforniu (+ UHC), zameral som svoju pozornosť predovšetkým na kulminujúci Barnardov oblúk, presnejšie na jeho severnú časť - teda tú časť východne od Alnitaku. Aby som sa ochránil pred parazitným a akýmkoľvek nežiaducim svetlom, sedel som na lavičke zakrytý čiernou dekou, v ktorej boli vyrezané dva otvory iba pre objektívy triédra. Objektívy boli vybavené rosnicami a jedným 2" UHC filtrom. Hneď na úvod treba poznamenať, že pozorovanie Barnardovho oblúka v triédri by sa dalo svojou podstatou prirovnať zhruba k pozorovaniu reflexných hmlovín v Plejádach v ďalekohľade. Skrátene povedané, treba si uvedomiť pravú podstatu kontrastu pozadia oblohy, teda zistiť čo je optický klam, čo je skutočná hmlovina a reálny jas pozadia oblohy. Optický klam sa prejavuje v okolí jasnejších hviezd a je vidieť ako veľmi tmavé pozadie oblohy, ktoré je oveľa tmavšie ako jas skutočnej oblohy. Klam bol najlepšie viditeľný v blízkosti a okolí trojice jasných hviezd Oriónovho pásu, pri ktorom bola obloha skoro až čierna ako uhlie. Smerom na východ od Alnitaku však nasledoval presne v mieste Barnardovho oblúka kontrast rozhrania (západná hranica oblúka) s klamom a zvýšenie jasu pozadia oblohy. Smerom ďalej na východ od východného rozhrania oblúka bola obloha o niečo tmavšia (aj keď nezreteľne, ale dal sa postrehnúť rozdiel) a pretože sa tam nenachádzajú jasnejšie hviezdy, dalo by sa jej pozadie považovať za reálne pozadie oblohy a nie už za optický klam. Z uvedených dôvodov si myslím, že keď niekto hovorí, že vidí v triédri Barnardov oblúk, pravdepodobne vidí iba rozdiel jasnosti medzi optickým klamom smerom na západ od oblúka a skutočnou oblohou smerom na východ, čo by sa samozrejme za Barnardov oblúk dalo považovať (predpokladám, že rozdiel jasov by mal byť väčší s filtrom H-Beta). Pokračovanie oblúka ďalej na sever zhruba k spojnici Alnitak - Betelgeuse som nezachytil, prípadne bol iba výplodom mojej fantázie (na obrázku je zobrazená časť, ktorá sa mi zdala najľahšie definovateľná).

Čo robilo túto noc výnimočnou, bol takisto veľmi dobrý seeing (snáď najlepší na Pickeringovej stupnici 1-10). S trochou odľahčenia môžem povedať, že od výšky 45 stupňov nad obzorom smerom k zenitu si snáď nedovolila prebliknúť ani jedna hviezda. Napríklad taká Veľká hmlovina v Orióne (M42) v mojom 250 mm Dobsone použitím 11 mm Naglera s UHC filtrom (+ Barlow 2x = 220-násobné zväčenie) vyplnila celé úchvatné zorné pole a premenila sa na zmes vírov, filamentov, drobných tmavších oblastí a ďalších nepopísateľných detailov. Niečomu takému sa hovorí ako jeden z najdojímavejších pohľadov, aký sa dá v amatérskej astronómii vôbec zažiť. Moja pozornosť sa ale potom už upriamila rýchlo do Žirafy, kde sa nachádza takisto niekoľko veľmi pekných, ale aj tak prehliadaných objektov. Hneď ten prvý z nich bol naozaj výnimočný. Nazýva sa Kembleho kaskáda a v ďalekohľade ju tvorí pomerne nápadná a dlhá reťaz hviezd. Zároveň slúži ako vodítko k objaveniu otvorenej hviezdokopy NGC 1502. Ťažšie sa hľadala planetárka NGC 1501, ale keď som jej miniatúrny disk konečne identifikoval, mal som pocit, že vidím i centrálnu hviezdu. Najviac som sa však tešil na galaxiu NGC 2403, ktorá sa pýši titulom najjasnejšej galaxie na severnej oblohe, ktorá nie je v Messierovom katalógu. A skutočne, našiel som ju už v hľadáčiku, o to ľahšie v triédri. V ďalekohľade vyzerala ako hmlistá oblasť s centrálnym zjasnením, špirálovú štruktúru som nerozoznal. Po Žirafe nasledovali objekty vo Veľkom voze, ktorý v druhej polovici noci stúpal k zenitu. K hlavným neúspechom treba poznamenať, že sa mi nepodarilo nájsť Hubblovu premennú hmlovinu v Jednorožcovi. Nepodarilo sa mi ju identifikovať, pravdepodobne som čakal niečo väčšie, našiel som však v okolí hviezdokopu NGC 2251. O ďalší pozoruhodný objekt, o ktorý som sa neúspešne pokúšal s 19 mm PanOptikom a O-III filtrom (zväčšenie 65-násobné) bol pozostatok po supernove IC 443 zo súhvezdia Blížencov (vo väčších ďalekohľadoch by mal byť pritom vidieť podobne ako na obrázku hore). Čas ubiehal neuveriteľne rýchlo a o 2.30 hod už začal svojím svitom mierne rušiť vychádzajúci kosák Mesiaca, tak som ako na posledný objekt noci namieril ďalekohľad na Saturn, prechádzajúci práve vysoko miestnym meridiánom. Pri 220-násobnom zväčšení to bol veľkolepý pohľad! Planéta bola až neuveriteľne ostrá a ja som len ľutoval, že nemám väčšie zväčšenie (aj 400-násobné). Cassiniho delenie bolo veľmi zreteľné, tiež pásy na povrchu a to všetko v okolí drobných mesiačikov. Škodal len, že v starom roku 2005 už podobné podmienky nenastali. Do toho nového si teda spoločne zaželajme veľa čistých a tmavých nocí.