19/08/2004, 22.00-3.30 hod, jasno - v zenite okolo 6. mag, pri horizonte opar, úplné bezvetrie

Slnečné, suché počasie pretrváva už niekoľko dní. Obloha je síce jasná, ale atmosféra nie je dokonale vyčistená. Pri horizonte je počas dňa vidieť opar, na ktorom sa v noci odrážajú svetlá vzdialenejších miest oveľa intenzívnejšie, ako počas lepších pozorovacích podmienok. Taká bola obloha i ráno, v nedeľu 16.08., kedy som približne o 1.30. hod začal pozorovať. Situácia sa o niečo zlepšila vo štvrtok 19.08., preto som sa rozhodol byť v noci až do rána. K horizontu síce nemalo význam namieriť ďalekohľad, SSV obzor osvetlovalo Nové Mesto nad Váhom, južný obzor zase o niečo menej Piešťany, na niektorých ďalších miestach sa v malej miere prejavovalo svetlo i z malých obcí, ale od asi 50. stupňa smerom nahor boli pozorovacie podmienky dostačujúce. Hraničná magnitúda sa v tejto časti oblohy pohybovala v rozmädzí približne 5,5-6^m.

Triéder 7x50

Triéder je najjednoduchší, najdostupnejší, kvalitný, ale aj tak často podceňovaný astronomický ďalekohľad. Pritom pod tmavou oblohou ním môžeme sledovať hviezdy až do 9^m a desiatky deep-sky objektov. Tak som po dlhom čase opäť neodolal a popri Sky-Watcheru 250 zobral von i môj triéder 7x50. Ľahol som si na lehátko a začal prehľadávať Mliečnu cestu - pozorovanie nadobudlo relaxačný charakter!

Na prekvapenie som ním našiel i dva známe objekty, ktoré mi v minulosti často "unikali". Prvým bola Severná Amerika. Keďže sa nachádzala práve niekde v blízkosti zenitu, bola vidieť i voľným okom ako svetlé zjasnenie v Mliečnej ceste, bez náznakov charakteristických obrysov. Až v triédri, ktorý má na rozdiel od ďalekohľadu väčšie zorné pole nadobudla tvar svojho kontinentu. Bola síce slabá, ale bolo sa na čo niekoľko minút pozerať. Od svojho okolia sa dala najľahšie rozoznať v oblasti Mexického zálivu, kde susedí s výraznou tmavou hmlovinou ľahko viditeľnou a neprehľiadnuteľnou i v triédri. Dobre pozorovatelnou bola i zúžená časť Mexika a pobrežie pozdĺž Atlantického zálivu. Naopak na opačnej a severnej strane splývala a plynule prechádzala do svetlého okolia Mliečnej cesty. Druhým objektom boli Riasy, presnejšie tzv. Východný oblúk NGC 6992-6995. Objavil sa prakticky okamžite, potom čo sa dostal do zorného pola. Užší a slabší koniec mieril na hviezdu epsilon Cygni, širší a jasnejší ukazoval niekde do okolia 52 Cygni. Pri tejto hviezde sa nachádza druhá časť komplexu - Západný oblúk, ten nebol viditeľný. Prostredie doplnila neďaleká otvorená hviezdokopa NGC 6940, zjavujúca sa ako zrnitá škvrnka.

Aj keď ďalekohľad je ďalekohľad, M31 - Veľkú hmlovinu v Androméde vizuálne a pre potešenie lepšie ukáže triéder 7x50. V ďalekohľade sa totiž nevmestí celá do zorného pola, už v triédri zaberá odhadom v dĺžke asi 3 stupne. Pravdepodobne je zbytočné opisovať ako v tomto prístroji vyzerá, dôležitejšie je, že sa mi prvý raz podarilo pozorovať i sprievodcu M110. Vyzeral ako slabá, ale zrejmá hmla na druhej strane od galaxie voči ďalšiemu sprievodcovi M32 - ten vyzeral ako hmlistý objekt podobný hviezde.

Vedľa veľmi nápadnej rozsiahlej tmavej hmloviny naľavo od Denebu leží otvorená hviezdokopa M39. Je vidieť i voľným okom, ale až triéder, ktorý je vďaka jej rozsiahlosti najvhodnejším prístrojom na jej pozorovanie, ju rozloží na jednotlivé hviezdy. Vhodná pre triéder je i Kasiopeja, obsahuje totiž veľké množstvo otvorených hviezdokôp, ktoré sa pri pozornejšom pohľade predstavia aspoň ako slabé škvrnky. Najnápadnejšie z nich sú M52, M103, NGC 663 či NGC 7789. Veľmi pekná je dvojitá hviezdokopa alebo M34 v Perzeovi.

Pokračovaním na juh je pekným objektom ďalšia otvorená hviezdokopa NGC 6709 v Orlovi, či malé zoskupenie "Vešiak na šaty" viditeľné i voľným okom. Nápadnou škvrnkou v tejto oblasti je i M27 - Činka, ktorá s trochou fantázie odhalí i slabý náznak svojho tvaru. V zornom poli môže byť viditeľná i s M71 v Šípe. V Štíte boli viditeľné ďalšie tri škvrny otvorených hviezdokôp - M11, M26 či NGC 6664. Nad ránom som našiel hmlisté škvrny v Povozníkovi M36, M37, M38 a pochopiteľne nezabudol na Hyády či Plejády. Pochopiteľne dalo by sa pokračovať ďalej, v triédri je toho vidieť naozaj veľa!

Ďalekohľad 254/1200

Začiatkom astronomickej noci som využil čas, pokiaľ sa oči dobre adaptovali v tme, na vyhľadanie najznámejších dvojhviezd ako sú Albireo, okolie Mizaru, systém epsilon Lyrae, Polárka, Alamak a ďalšie. Prvým deep-sky objektom sa stala rozsiahla emisná hmlovina IC 1396 okolo Granátovej hviezdy. Ako bledá škvrna bola s vypätím síl vidieť i voľným okom, v triédri sa predstavila veľmi slabo a v ďalekohľade s použitím UHC filtra bola v zornom poli Vixena 1,5 st. veľmi málo pôsobivá. Zaberá totiž približne 3 stupne a v okulári je vidieť len ako roztrhané slabé šmuhy.

O nič slávnejšie nedopadla ani špirálová galaxia "edge on" NGC 891 v Androméde. Trvalo poriadnu chvíľu kým som ju našiel, vlastne úplne sama sa náhodou dostala do zorného pola, ale aj tak som ju skoro prehliadol. Za všetko si môžem sám. Predstavoval som si ju totiž oveľa jasnejšiu a jej nízka plošná jasnosť ma veľmi prekvapila. Použitím 80x zväčšenia sa ukázala ako zjavne predĺžená slabá šmuha. Tmavá línia rozdelujúca galaxiu na dve časti nebola za veľmi krátky čas viditeľná - omylom som si totiž pohol ďalekohľadom a už sa mi ju nechcelo znovu hľadať.

Oveľa zaujímavejšou bola najjasnejšia Seyfertová galaxia M77. Jej hľadanie veľmi uľahčila hviezda delta Cet ležiaca v jej blízkosti. Pozoroval som pri 80x a 160x zväčšení: v zornom poli sa ukázala veľmi zaujímavá malá škvrna! Jasné jadro obklopovalo škvrnité halo a mal som pocit, že som videl na niektorých miestach i tmavé línie, práve medzi jadrom a halom, ktoré mali naznačovať špirálovú podobu.

NGC 6826 je najznámejšou planetárnou hmlovinou spôsobujúcou vďaka jasnej centrálnej hviezde "blikajúci efekt". Aj keď som ju ešte nikdy nevidel, nebolo problém nájsť ju, hlavne vďaka radu troch jasných hviezd. Pozoroval som pri 160x zväčšení. Je to veľmi jednoduché: keď som sa pozeral do stredu hmloviny, disk zmizol a objavila sa centrálna hviezda. Pohľadom nabok sa znovu objavil a obkolesil centrálnu hviezdu, ktorá  sa v hmlistej žiare stratila. Zaujímavým faktom je, že kým som sa pozeral na centrálnu hviezdu, disk úplne zmizol postupne a plynule (v priebehu asi 2 sekúnd), zatiaľ čo pri bočnom pohľade sa objavil okamžite.

Helix sa nachádzal pomerne nízko nad obzorom. Pomocou delty Aqr a spojnice ďalších dvoch hviezd som ho našiel Vixenom s UHC filtrom. Bol veľký, ale veľmi slabý. Tvorili ho dve väčšie okrúhle plochy navzájom spojené užšími časťami. Stred bol tmavší, centrálnu hviezdu som nevidel. Po odložení UHC filtra bol vidieť veľmi, ale veľmi slabo. Prehliadol by ho aj ten najostrejší zrak.

M33 som nad ránom, kedy sa už nachádzala dosť vysoko našiel ľahko i triédrom 7x50 ako hmlistú škvrnu. V ďalekohľade pri 40x zväčšení sa ukázala v podstate podobne. Prekvapil ma ale okulár Ultra Wide (80x) - videl som ju zatiaľ najlepšie. Nebola to už len slabá škvrna. Dominovalo jasné jadro, okolo ktorého bolo vidieť slabšie halo, navyše sa zdalo škvrnité. Náznaky špirálových ramien som však neregistroval, na to si treba počkať, kým bude objekt v zenite a budú priať atmosférické podmienky.

Stephanov Kvintet

Keďže oči boli po 4 hodinách dobre adaptované na tmu, skúsil som okolo 2.00 hod jeden z tých "extrémnych", ale v skutočnosti veľmi zaujímavých objektov. Objavil ho v roku 1888 Edouard Stéphan, pričom dlhú dobu sa pokladal za skupinu piatich, tesných a rovnako vzdialených galaxií, ktoré sa navzájom ovplyvňujú a deformujú. Hlavnou pomôckou v pomerne neprehľadnej severnej časti Pegasa na rozhraní s Jaštericou mala byť galaxia NGC 7331 (9,5^m). Našiel som ju radšej vo Vixene (40x, 1,5 st.), ktorý má širšie zorné pole. Krajšia bola ale v okuláre Ultra Wide (80x): pripomínala akúsi zmenšenú podobu Veľkej hmloviny v Androméde.

Práve pol stupňa juhozápadne od NGC 7331 sa mal Stephanov kvintet nachádzať. Pomocou páru dvoch hviezd na protiľahlej strane som vedel, že sa pozerám na správne miesto. Zdá sa mi, že náznakovo vidím najjasnejšiu galaxiu NGC 7320 - je len nejakou slabou hmlou, ľahko prehľiadnuteľnou, vyžaduje bočný pohľad. Ostatné štyri galaxie nie sú viditeľné. Pokúsim sa o tom počas lepších pozorovacích podmienok.

Novšími výskumami sa zistilo, že NGC 7320 ku skupine Stephanovho kvintetu nepatrí, ale tvorí bližšiu dvojicu s NGC 7331. Preto sa dnes už hovorí o "Stephanovovm kvartete".