Astropozorovanie
•
Aktualizácia
•
Pozorovanie
•
Atlas oblohy
•
Sprievodca
•
Autor
•
Odkazy
•
Návštevná kniha |
|
StarLaPalma 2006 alebo cesta za skutočnou tmou - Roque de los Muchachos
|
Keď
som sa jedno ráno vrátil spokojný z nočného pozorovania, prakticky
iba vymenil veci v batohu a rozhodol sa s mojou skupinou vydať na
výlet k sopkám, netušil som ešte, aký to bude náročný program. Na
spánok som trochu zabudol a využil som iba čas strávený v aute,
počas cesty smerujúcej do južnej časti ostrova. Práve tam sa
nachádza známa Cesta vulkánov, vedúca cez horský hrebeň plný
lávových polí a množstva čiernych i červených kráterov
(San Juan, El Sartén, San Martin, Montana Pelada, Montana del Fuego,
La Deseada, San Antonio, Teneguia). Pretože je to však
záležitosť na dlhšie časové obdobie, rozhodli sme sa pozrieť iba na
posledné dva z nich. Po obvode sopky San Antonio
(erupcia v roku 1677) sa môžete prejsť až
k vyhliadke, z ktorej hneď uvidíte najmladšiu sopku na La Palme s
názvom Teneguia. Lávu chŕlila naposledy v roku 1971. Počas náročnej
cesty k nej a za teplého počasia budete odmenený množstvom
fantastických pohľadov. Bočným kráterom vedie prachová cesta k jej
hlavnému kráteru a hrebeňu. Okolité lávové polia a kamene rôznych
odtieňov, tvarov a veľkostí na vás určite zapôsobia. V diaľke sú
viditeľné ostrovy El Hierro a la Gomera, ako aj najvyšší vrch
Španielska Pico del Teide na Tenerife. Pre kompletnosť treba dodať,
že Kanárske ostrovy tvorí spolu sedem ostrovov (Gran Canaria,
Fuerteventura, Lanzarote, Tenerife, La
Palma, La Gomera a El Hierro) a šesť ostrovčekov (Graciosa,
Alegranza, Lobos, Montana Clara, Roque del Oeste, Roque del Este).
Tiahnu sa od východu na západ v dĺžke viac ako 500 km a od
severu na juh 200 km. Od Afriky sú vzdialené necelých 100 km, od
materského Španielska však 11-krát ďalej.
Na
rozdiel od väčšiny iných ostrovov, kúpanie na La Palme nie je až
také jednoduché. V časti Garafia, kde sme boli ubytovaní, nie je ani
jedna pláž, iba skaly a útesy. Na juhu sa ich síce nachádza hneď
niekoľko, ale nepokojný Atlantik na pobrežie posiela často veľké
vlny, čím sa plávanie v oceáne môže stať trochu nebezpečným. Zelenú
vlajku zabezpečujúcu voľný vstup do vody nikto z nás po celé dva
týždne nikde nevidel. Maximálne žltú, ktorá znamená kúpanie na
vlastné nebezpečenstvo. Ak je vyvesená červená a vy sa predsa len
odvážite ponoriť do vody ďalej od pláže, riskujete pokutu 1 000
euro, čo je vlastne odmena pre plavčíkov, ktorí vás budú potom
zachraňovať. V malom mestečku nazvanom Barlovento, ktoré sa nachádza
v severnej časti ostrova, predsa len existuje zaujímavá príležitosť.
Pod útesom sú tam umelo vybudované betónové múriky, čím vlastne
vznikne niečo ako bazén spojený priamo s oceánom, ale zároveň
dostatočne chránený pred jeho vlnami. Na tomto mieste sa dá kúpať
neobmedzene prakticky vždy. Niekedy však príde naozaj veľká vlna,
ktorá z časti prenikne aj do bazéna a ak sa nachádzate zrovna vo
vode, môžete si aj tak vychutnať jej silu. Náš voľný čas vyplnilo
počas večerov spracovávanie poznámok a fotiek, zaujímavé alebo
zábavné diskusie, pozeranie španielskej televízie, obyčajný relax
alebo spoločné grilovanie v El Colmenere. Pri jednej takejto
príležitosti som si dokonca stihol pozrieť aj niekoľko zaujímavých
objektov - M13, M56, M74, M92, NGC 40, NGC 772, NGC 925, NGC 6781
(Small Helix), NGC 6826 (Blinking planetary), NGC
6888 (Crescent nebula), NGC 6905 (Blue flash),
NGC 7023, NGC 7380, NGC 7479, NGC 7662 (Modrá snehová guľa), NGC
7814, NGC 7538 (Ghost nebula).
Pred
koncom našej výpravy nás čakala aj exkluzívna návšteva samotných
observatórií na Roque de los Muchachos, čím sa určite každému z
výpravy splnil jeden veľký sen. Po krátkom čase po príchode nás pred
hlavnou administratívnou budovou privítal Robert Burton, ktorý nás
po celú cestu sprevádzal. Pred vstupom do administratívnej budovy
prejdete po krátkej chodbe so základnými informáciami a vlajkami
jednotlivých štátov. V roku 1979 boli totiž observatóriá na
Kanárskych ostrovoch
(European Northern Observatory)
zmedzinárodnené prostredníctvom série spoločných zmlúv a dôhod. Dnes
vďaka nim, viac ako šesťdesiat vedeckých inštitúcií z Arménska,
Nemeska, Belgicka, Dánska, Španielska, USA, Fínska, Francúzska,
Talianska, Mexika, Nórska, Holandska, Veľkej Británie, Poľska,
Ruska, Švédska, Taiwanu a Ukrajiny, sa podiela na činnosti na týchto
observatóriách. V budove ďalej nasleduje recepcia a spoločenská
miestnosť, ďalej za nimi sa nachádza kuchyňa s pekným výhľadom na
jednotlivé kupoly. Ostatné priestory sú pravdepodobne určené na
ubytovanie, kancelárie, prednáškové miestnosti a podobne. Ak by vás
to zaujímalo, na samotnom observatóriu nájdete tieto ďalekohľady
a pracoviská – Gran Telescopio CANARIAS (GTC), William Herschel
Telescope (WHT), Liverpool Telescope, Superwasp, Mercator, Isaac
Newton Telescope (INT), Jacobus Kapteyn Telescope (JKT), SST, MAGIC,
NOT, DOT, Telescopio Nazionale GALILEO a Carlsberg Meridian
Telescope. Účasť inštitúcií z rôznych krajích, ktoré riadia
observatóriá, sa vykonáva prostredníctvom Medzinárodnej vedeckej
komisie (CCI – International Scientific Committee). Asi 5%
z celkového pozorovacieho času je pritom spoločne rozdelených na
hlavné projekty realizované vo vzájomnej spolupráci.
Celkovo
sme navštívili štyri pracoviská -
Švédsku slnečnú vežu
(SST), MAGIC (Major Atmospheric
Gamma Imaging Cerenkov Telescope),
Ďalekohľad
Williama Herschela
(WHT) a
Gran
Telescopio CANARIAS
(GTC). Ďalekohľad Williama Herschela (WHT)
je zatiaľ najväčším optickým ďalekohľadom svojho druhu v Európe, s
hlavným zrkadlom o priemere 4,2 metra. Jeho všestrannosť (od
optických vlnových dĺžok po infračervené) a vybavenie spolu
s miestnou oblohou z neho robia jeden z najproduktívnejších
ďalekohľadov na svete. Dlhé expozície pritom viedli k objavu
niekoľkých najvzdialenejších objektov, z ktorých astronómovia
usudzujú, že žijeme v rozpínajúcom sa vesmíre. Týmto ďalekohľadom
bol objavený aj prvý hnedý trpaslík. Hneď po schodoch pred vstupom
do kupoly uvidíte na stene základné informácie, farebné fotky
známych deep-sky objektov a pôsobivý obraz Williama Herschela, po
ktorom sa ďalekohľad od roku 1981 nazýva. V roku 1981 totiž
astronómovia oslavovali dvestoročné výročie jeho objavu prvej
planéty novoveku, planéty Urán. Ďalekohľad zazrel svoje prvé svetlo
v roku 1987. V kupole je mimo iného nainštalovaná klimatizácia,
ktorá v nej zabezpečuje vyrovnávanie teplôt medzi dňom a nocou. V
noci sa nikto nenachádza v kupole a pohyb ďalekohľadu, ovládanie
kupoly alebo svetiel, sa riadi z vedľajšieho počítačového centra.
Technicky teda nie je možné, aby ste sa
v
noci vlámali do kupoly, nasadili do okulárového výťahu svoj vlastný
okulár a pozreli sa na oblohu. Herschelov ďalekohľad je súčasťou
tzv. Skupiny Ďalekohľadov Isaaca Newtona (ING), ktorá tiež ovláda
samotný
Ďalekohľad Isaaca Newtona a Ďalekohľad Jacobusa Kapteyna. Boli nimi
objavené prvé tmavé galaxie, nové trpasličie galaxie v Miestnej
skupine či obrovský kruh hviezd obklopujúci hlavnú rovinu našej
Galaxie.
Skratkou
GRANTECAN sa dnes označuje Gran Telescopio CANARIAS
(GTC), budúci najväčší ďalekohľad v Európe. Stavať sa začal ešte v
roku 1999, do prevádzky bude uvedený v roku 2007, kedy zazrie aj
svoje prvé svetlo. Veľa obyčajných ľudí, turistov alebo amatérskych
astronómov ho prakticky ešte nemalo možnosť vidieť, pretože jeho
návštevy boli zatiaľ pomerne vzácne. Hlavné zrkadlo s priemerom 10,4
metra má poskladané z 36 šesťuholníkových segmentov. Len pre
predstavu, spolu s montážou váži 400 ton, hmotnosť každého segmentu
v hodnote 600 000 euro sa pohybuje okolo 800 kg
(spolu stál 120 000 000 euro).
Je zostrojený z najmodernejšej technológie a keď otvorí svoje
služby, stane sa jedným z najpokročilejších ďalekohľadov na svete.
GTC bol prvým projektom takéhoto významu realizovaný pod hlavičkou
Španielska a umiestnený na jeho území. Vďaka nemu budeme môcť vidieť
najvzdialenejšie a najslabšie objekty nášho vesmíru, identifikovať
mnohé planetárne systémy, skúmať tmavú látku, najvzdialenejšie
galaxie a kvazary a pozrieť sa bližšie na čierne diery. Švédska
slnečná veža (SST)
disponuje refraktorom s priemerom objektívu 1 meter, ktorý je na
povrchu Slnka schopný rozlíšiť útvary menšie než 100 km.
Druhé veľké zoskupenie ďalekohľadov sa pritom nachádza na vedľajšom
ostrove Tenerife na úbočí sopky Pico de Teide. Ich správne stredisko
Instituto de Astrofísica de Canarias (IAC) sa
nachádza v meste La Laguna. |
La Palma
Observatorio del Roque de los Muchachos
Rozloha: 189 h
Výška: 2 396 m
Miesto: Garafia, Isla de La Palma
Dĺžka: 17o52´34“ W
Šírka: 28o45´34“
N |
Tenerife
Observatorio del Teide
Rozloha: 50 h
Výška: 2 390 m
Miesto: Isla de Tenerife
Dĺžka: 16o30´35“ W
Šírky: 28o18´00“
N
|
Nakoniec
nastala aj posledná pozorovacia noc, strávená opäť pri zábradliach
na okraji strmého krátera. Počas každej cesty na toto miesto sme
mohli obdivovať ako erózia pôsobí na skaly priamo umeleckým
spôsobom. Skaly tu majú snáď všetky farby, ktoré si dokážete
predstaviť - bielu, žltú, červenú, zelenú, modrú až čiernu. S
dorastajúcim Mesiacom sme však na obľúbené miesto chodili až za tmy.
Pozorované objekty: M45 (Plejády),
M46, M47, M50, M93, NGC 55, NGC 134, NGC 246, NGC 247,
NGC 253, NGC 300, NGC
613, NGC 891, NGC 1049, NGC 1514 (Krištálová guľa),
NGC 1973-75-77, NGC 1893, NGC 2371-2, NGC 1232, NGC 1300, NGC 1421,
NGC 1501, NGC 1532, NGC 1851, NGC 2403, NGC 2261
(Hubblova premenná hmlovina), NGC 2360, NGC 2362, NGC 2477,
NGC
7793, IC 342, IC 410, IC 2177 (Seagull nebula), Riasy, Sírius B,
Saturn
Na vrchole
sme boli spolu so skupinou El Colmenero, časť výpravy z El Topo nás
medzitým opustila a letela domov o dva dni skôr. Priezračnosť bola
síce trochu znížená, ale prakticky to vôbec neprekážalo ani pri
pozorovaní objektov nižšie nad obzorom. V priebehu noci som si
požičal 350 mm Dobson a 70 mm APO triplet a začal sa najskôr venovať
galaxiám v Sochárovi, ktoré sú u nás viditeľné len s problémami. Ak
vynechám nádhernú a už spomínanú NGC 253, ďalšou v poradí je určite NGC 55 nachádzajúca sa až na rozhraní s Fénixom, ktorá sa
ukázala ako skutočný skvost. Pretože je pozorovaná zboku a dosahuje
8,1 magnitúdy, trochu pripomína M82 z Veľkej medvedice. Na rozdiel
od nej má ale výrazné jadro, ktoré sa nachádza na okraji úplne mimo
centra! NGC 300 má rovnakú magnitúdu, ale pozorujeme ju priamo
zhora, preto jej plošná jasnosť je o niečo menšia. V mnohom
pripomína slabšiu verziu M33 z Trojuholníka. Okrem mnohých iných
galaxií v tejto oblasti sa v neďalekej Peci nachádza jeden zvlášť
zaujímavý objekt, známy pod názvom Systém Fornax (ESO
356-G4).
Jedná sa o najväčšiu zo siedmych trpasličích eliptických galaxií
Miestnej skupiny vzdialenú od nás milión svetelných rokov. Aj keď
jej jasnosť v katalógoch je uvádzaná nad ôsmu magnitúdu, uvidíte ju
kvôli mimoriadne slabej plošnej jasnosti iba na fotografických
doskách. Jej najjasnejšia guľová hviezdokopa NGC 1049 však ako slabý
kruhový zhustený objekt bola bez problémov pozorovateľná!
Okrem
známej Seyfertovej galaxie M77 sa vo Veľrybe nachádzajú ešte ďalšie
dva objekty, ktoré si zaslúžia zvýšenú pozornosť - NGC 246 a NGC
247. Prvý z nich je veľkou planetárnou hmlovinou kruhového vzhľadu
so škvrnitým povrchom a umiestnenými slabými hviezdami. NGC 247 je
predĺženou galaxiou s nerovnomernou štruktúrou. Ďalšie dve zaujímavé
galaxie sa nachádzajú v Žirafe. NGC 2403 viditeľná už v triédri je
krajným členom galaktickej skupiny M81-82 z Veľkej medvedice (8
miliónov svetelných rokov ďaleko) a súčasne najjasnejšou galaxiou
(8,5m) severne od nebeského rovníka, ktorá sa nenachádza
v Messierovom katalógu. IC 342 ako člen Miestnej skupiny galaxií
leží ešte bližšie. Podľa jasnoti 8,4m by sa opäť mohlo
zdať, že sa môžeme tešiť na ďalší exponát, opak je však pravdou.
Vďaka slabej plošnej jasnosti je galaxia aj počas vynikajúcich
podmienok ľahko prehliadnuteľná, rozoznateľné je v bohatom hviezdnom
poli iba slabé jadro s náznakom veľmi slabého hala okolo. K ránu
ostalo chvíľu čas zamieriť ďalekohľad aj na súhvezdia Kormy a
Veľkého psa. Nachádza sa tu trojica Messierových hviezdokôp M46, M47
(premieta sa do nej aj planetárna hmlovina NGC 2438) a M93. Na rozdiel od NGC
2477 sú všetky pozorovateľné aj z našich zemepisných šírok. NGC 2477
je však skutočný poklad, bohatá agregácia 300 slabých hviezd
severne od hviezdy b Puppis. V strede je taká kompaktná, že bola
kedysi klasifikovaná ako guľová hviezdokopa. Mnohí pozorovatelia ju
nazývajú Južnou Divou Kačicou podľa M11 so Štítu, má však skôr tvar
padajúcej kvapky. Z neznámych objektov treba spomenúť i veľkú guľovú
hviezdokopu NGC 1851 z Holubice, ktorá je tak ako ostatné spomínané
hviezdokopy dostatočne jasná (7,2m) aj pre triéder.
Noc
sa pomaly končila, ale taký pohľad na Riasy ešte stále ostával v
pamäti každého z nás. Pochopiteľne sa blížil vydarenej fotografii a
musí sa uznať, že Riasy som zatiaľ lepšie nevidel. Už Pickeringov
trojuholník obsahoval toľko filamentov, koľko sa dá pozorovať u nás
na obidvoch oblúkoch. Galaxia NGC 891 z Andromédy vyzerala naživo
ako na fotke z knihy The Night Sky Observers Guide a pokračovať by
som mohol v tomto zmysle ďalej. Nakoniec treba spomenúť ešte Sírius,
najjasnejšiu hviezdu na oblohe, ktorá u nás neďaleko horizontu často
bliká pôsobením nekľudného vzduchu v atmosfére. V roku 1834
Friedrich Bessel zistil, že
Sírius sa
periodicky vychyľuje zo svojej pozície, čo mohlo znamenať jediné -
hviezda je sprevádzaná neviditeľným spoločníkom. Ďalekohľadmi tej
doby sa však ešte nedal objaviť. Veľká udalosť nastala až o tri
desaťročia neskôr, v roku 1862 objavil americký optik Alvan G.
Clark, vynikajúci konštruktér ďalekohľadov, pri testovaní svojho
nového 460 mm refraktoru v tesnej blízkosti Síria slabú hviezdičku,
neskôr označovanú ako Sírius B a tak objavil vôbec prvného bieleho
trpaslíka. Na La Palme sa Sírius na oblohe nachádza o 20 stupňov
vyššie ako u nás, navyše seeing takisto vo väčšine prípadov nie je
možné porovnávať, toto ráno sa pohyboval okolo 0,6", čo
predstavovalo jedinečnú príležitosť uvidieť sprievodcu na vlastné
oči. Hlavnú hviezdu obehne za 50 rokov a vzájomný odstup môže narásť
až na 11 oblúkových sekúnd (v roku 2025).
V čase nášho pobytu na La Palme
táto hodnota
dosahovala asi 7,5". Aj keď som si pri prvom pohľade do okulára
Sírius B vôbec nevšimol (hľadal som paradoxne
príliš blízko pri samotnom Síriovi), na druhýkrát som už
registroval slabú hviezdičku na okraji jedného zo symetrických lúčov
jasného Síria!
Aj keď v
predchádzajúcich riadkoch som ešte čerpal z poznámok uskutočnených
priamo na ostrove, záver je vhodné napísať až v dlhšom časovom
odstupe. Je zvlášte, že keď sa väčšina amatérskych astronómov
konečne prvýkrát dostane pod skutočne tmavú oblohu, býva obyčajne
trochu sklamaná. Aj keď obloha na La Palme zodpovedá definícii
skutočne tmavej oblohy, na prekvapenie je svetlá prakticky ako v
našich domácich podmienkach. Tradičná predstava ľudí, že ďaleko od umelého
svetelného znečistenia je obloha tmavá a vy si nevidíte ani na
vlastné nohy, je ako inak mýtus. Keď si na oblohe predstavíte
zodiakálne svetlo, slabú prirodzenú žiaru atmosféry - airglow (najlepšie
viditeľnú do výšky asi 10 stupňov nad horizontom)
a nápadnú Mliečnu cestu, je potom logické, že obloha nemôže byť
naozaj
tmavá. Práve naopak, tak ako hovorí Stephan James O´ Meara, čím viac
je na oblohe vidieť hviezd, tým sa zdá byť obloha svetlejšia. V
prostredí niekoľkých prekážok sa v noci dalo bezpečne pohybovať,
dokonca nebolo potrebné používať ani červenú baterku. Umelé svetlá
boli často dole spoľahlivo zakryté súvislou hrubou vrstvou
oblačnosti, z čoho sa dá predpokladať, že aspoň vtedy musela obloha
svietiť výlučne iba svojim prirodzeným jasom. Nie je teda pochýb o tom,
že sme videli skutočne tmavú oblohu, súčasne sa však stále pohrávam
s myšlienkou, či to bola tá najlepšie dosiahnuteľná obloha.
Vo vynikajúcich podmienkach totiž veľmi záleží na detailoch, aj keď sa
Slnko nachádzalo v tomto roku v minime, v prospech jasu oblohy mohla
napríklad rozhodovať aj jeho momentálna aktivita. Okrem toho veci,
ktoré sú vidieť dnes, môžu byť v budúcnosti vidieť lepšie a veci
ktoré v súčasnosti vidieť nie sú, môžu byť v budúcnosti
postrehnuteľné. Pretože hranice sa stále posúvajú a pritom záleží
iba od každého z nás. |
|
|