Na La Palme môžete vidieť rôzne druhy zvierat. Okrem domácich psov sú to predovšetkým jašterice, rôzne druhy vtákov a hmyzu a po zotmení všade sa pohybujúcich divokých králikov. Postupom času si zvykáme tak na tie jašterice, ktoré sa nám odvážili vkradnúť i do domu, ako aj na miestne pomery. Program vyplnili nočné pozorovania na vrchole, denné výlety po zaujímavých miestach alebo iba jednoduchý oddych. Pozorovalo sa už väčšinou hneď vedľa cesty smerujúcej k Pico de la Cruz, pri zábradliach s otvoreným výhľadom. Bolo teda potrebné v priebehu noci počítať s nejakým tým práve prechádzajúcim autom a zakryť si oči kvôli neporušeniu adaptácie. Okrem pozorovania malými refraktormi som mal možnosť pozorovať aj cez väčšie zrkadlové ďalekohľady a porovnávať ako sa kvalitné pozorovacie podmienky prejavujú na jednotlivých objektoch oproti tomu, na čo som zvyknutý v domácom prostredí. Na chvíľu som si požičal 250 mm Dobson a zamieril ho na známe hmloviny Lagúna, Omega a Trifid, ktoré sa u nás nachádzajú pomerne nízko nad obzorom. Na La Palme však použitím hmlovinové filtra doslova rozkvitli! Galaxia v Trojuholníku predviedla hlavné špirálové ramená v podobe písmena S a niekoľko H-II oblastí. Galaxia v Sochárovi presiahla pri 171x zväčšení zorné pole a ukázala mnohé detaily. V APO triplete bola veľmi dobre vidieť známa Rozeta. Reflexná hmlovina IC 2112 (Hlava čarodejnice) bola oveľa nenápadnejšia, ale rozoznateľná i v triédri 10x50.

Pozorované objekty: M2, M8 (Lagúna), M17 (Omega), M20 (Trifid), M33, M56, M57, M78, NGC 40, NGC 253, NGC 288, NGC 5907 (Splinter galaxy), NGC 6309 (Box nebula), NGC 2237-39 (Rozeta), NGC 7009 (Saturn), Riasy, IC 2112 (Hlava čarodejnice)

Vybrať si správne referenčné hviezdy na určovanie hraničnej magnitúdy, ako som nakoniec zistil, nie je vo vynikajúcich podmienkach až také jednoduché. Pri výbere som sa snažil dodržať niekoľko hlavných podmienok. Dôležité je hľadať iba biele referenčné hviezdy spektrálneho typu A s nízkym farebným indexom, ktoré ale nie sú premenné. Navyše v ich blízkosti sa nesmú nachádzať jasnejšie hviezdy ako siedmej magnitúdy, pretože tieto potom rušia pri pozorovaní. Priaznivejšie je, ak sa referenčná hviezda nachádza od nich ďalej, najlepšie na spojnici alebo v trojuholníku, čím sa dá jednoznačne identifikovať. Pretože Mliečna cesta na La Palme prechádza túto dobu skoro celú noc stále zenitom a na ekliptike ruší svojim jasnejším pozadím protisvit a zodiakálny most, pri výbere správnych hviezd pripadali do úvahy iba niektoré súhvezdia – Pegas, Trojuholník, severná časť Rýb a Barana. Práve v Pegasovi sa nachádzala tá najslabšia hviezda SAO 127121, ktorú som po dlhý čas v priebehu niekoľkých nocí úspešne pozoroval. Jej vizuálna jasnosť podľa rôznych zdrojov ukazovala na hodnotu 7,8 magnitúdy. Ako však vyplynulo neskôr, mohlo sa jednať aj o skupinku dvoch blízkych hviezd, ktorá by tak zákonite bola ľahšie viditeľná (asi o 0,2 mag). Každopádne, pokorenie ôsmej magnitúdy na nás ešte iba čakalo. Vďaka vhodnej polohe nebeských telies sme mohli na La Palme zažiť aj čiastočné zatmenie Slnka, kedy Mesiac zakryl asi 10% jeho povrchu. Iba uprostred niekde vo vodách južného Atlantiku bol tento jav vidieť ako prstencovitý. Zatmenie nastalo dňa 22. 9. 2006 od 10.17 hod do 11.29 hod miestneho času. Aktuálne počasie však samozrejme všetko skomplikovalo - boli oblaky, hmlisto a trochu aj pršalo, v dôsledku čoho si ho mohli vychutnať iba niektorí účastníci našej expedície, ktorí boli vtedy na správnom mieste.

Vo vyššej nadmorskej výške bolo prakticky každý deň alebo noc iné počasie. Niekedy panovalo úplné bezvetrie, inokedy zase fúkal silný nárazový vietor, ktorý znemožňoval pozorovanie pri vysokom zväčšení. Niekedy bolo tak príjemne, že sa vonku dalo pohybovať aj v tričku, inokedy som nevychádzal z auta skôr, kým som si neobliekol lyžiarsku kombinézu. Potom mi už zima nebola a mohol som sa nerušene venovať pozorovaniu. Asi dve tretiny zo všetkých nocí nastalo počas našej expedície jasno, v dôsledku zmeny pozorovacích podmienok (vysoká oblačnosť, vlhkosť vzduchu) však kvalita oblohy nebola vždy rovnaká. Okrem toho bolo zaujímavou skúsenosťou vyskúšať si aj pobyt v oblakoch. Súvislá vrstva oblačnosti totiž niekedy prechádzala nadmorskou výškou v ktorej sme sa aj my nachádzali, výškou približne 2 300 metrov. Bolo zreteľne vidieť ako sa oblaky posúvajú a zachytávajú sa na skalách, ktoré sa v nich pomaly strácali. Viditeľnosť sa postupne znížila na 15 metrov, prvýkrát som mal skutočne pocit, že si nevidím na vlastné nohy. Na pocit sa trochu oteplilo, zvýšila sa vlhkosť a vo vzduchu bol cítiť zvláštny zápach. V okolí panovalo úplné ticho, iba silný nárazový vietor si razil cestu valmi krátera. Noc ako zo strašideľného hororu, nič pre jemné povahy. Ďalšiu noc sa pred odchodom po rozsvietení svetiel auta na krátku chvíľu objavil aj tzv. Brockenský prízrak. Vyzeral ako tmavá postava stojaca vo vzduchu hneď pri okraji krátera. Táto tmavá postava však nebola ničím iným, iba obyčajným tieňom mojej vlastnej postavy vrhaným na veľmi blízky oblak. Jednalo sa o zvláštny druh glorioly. Keď som si však roztiahol ruky, vyzeralo to ako naozaj niečo nadprirodzené a zanechávalo to hlboký zážitok. Bohužiaľ sa nám prízrak nepodarilo odfotografovať.

Šanca, že na La Palme stretnete niekedy aj astronómov amatérov z iných krajín, nie je podľa všetkého až taká malá ako by sa mohlo zdať. Po obdivovaní zeleného záblesku na zapadujúcom Slnku sa okamžite vydávame na pozorovacie stanovisko a pri zábradliach na ceste rozoznávame pred koncom súmraku niekoľko neznámych áut a ľudí. Sú z Nemecka, niekde z okolia mesta Kolín nad Rýnom. Nemám ešte adaptované oči a preto sa ich pýtam, či tu majú aj nejaké ďalekohľady. Posvietia mi vedľa intenzívnou červenou baterkou a v tme hneď rozoznávam siluety veľkých ultra light Dobsonov - 300 mm a 400 mm v priemere. Konštrukcia bola vyriešená vynikajúco, ďalekohľady ostávali pri nárazovom vetre stabilné a zároveň manipulácia s nimi veľmi pohodlná. Kvalitné zrkadlá zabezpečovali bodové hviezdy po zaostrení aj pri vysokom zväčšení, v dôsledku čoho pozorovanie centrálnej hviezdy v Prstencovej hmlovine (M57) nebolo vôbec ťažké. Jednalo sa vždy iba o krátky časový okamih kedy sa hviezda objavila, ale počas neho sa zdala byť pomerne jasná. Neskôr však svoje vybavenie zbalili a vrátili sa dole. Nasledujúci deň si naša skupina spravila menší výlet do hornatého vnútrozemia. V strede severnej časti ostrova totiž na La Palme dominuje La Caldera de Taburiente, obrovský kráter široký asi desať kilometrov. Vznikol podmorskými sopečnými výbuchmi a vzhľadom na svoju geologickú a botanickú dôležitosť bol vyhlásený za národný park. Cesta z Garafie tam vedie smerom na Los Llanos de Aridane, odkiaľ to už nie je ďaleko. Vnútri krátera sa nachádzajú hlboké údolia, zarastené skalné útvary, pramene, potoky, vodopády a rôzne druhy vegetácie. Priemerná cesta naprieč celou Calderou však trvá niekoľko hodín, preto sme z tej nádhernej prírody videli iba určitú časť (2,8 km).

Bola to zvláštna noc, jedna z tých na ktoré sa nezabúda. Teploty boli aj vo vyššej nadmorskej výške na prekvapenie príjemné a po celý čas panovalo úplné bezvetrie. Pozorovacie podmienky po polnoci kulminovali, priezračnosť bola excelentná a nad okolitým Atlantikom neboli vidieť žiadne oblaky. Seeing prakticky neexistoval (0,5“) a ráno sa nad východným obzorom objavilo veľké písmeno X – zodiakálne svetlo pretínalo tajomnú Mliečnu cestu. Medzi naklonenou pyramídou zodiakálneho svetla a Mliečnou cestou bola v Malom psovi vidieť tmavšia oblasť. Eridanus sa premenil na dlhý prúd pomerne jasných hviezd smerujúci až k južnému obzoru, kde svietila biela najjasnejšia hviezda súhvezdia Achernar. Keď sa v Malom voze začali objavovať neznáme zjasnenia a Mliečna cesta siahala od Polárky ku Capelle, nikto nevedel čo sa to vlastne deje. Mliečna cesta bola veľmi široká a obloha okolo nej mala nerovnomerný jas. Prenikala aj do takých pre ňu netradičných súhvezdí ako Trojuholník alebo Pegas. Niekde v priestore medzi Denebom a Capellou boli ľahko rozoznateľné tri tmavé dlhé pásy, prakticky rovnobežné. Hviezd bolo vidieť veľa, hranica tých najslabších siahala k ôsmej hviezdnej veľkosti. Orión smeroval ráno postupne bližšie k zenitu, Veľký voz práve vychádzal. Ráno sa na juhovýchode nižšie pod Síriom objavil ešte Canopus, druhá najjasnejšia hviezda na oblohe a potom po nejakom čase začalo rýchlo svitať. Tak som si na La Palme predstavoval skutočnú noc a prakticky všetky pozorované deep-sky objekty som videl tak, ako nikdy predtým.

Pozorované objekty: M1 (Krabia hmlovina), M15, M27 (Činka), M31 (Veľká hmlovina v Androméde), M32, M33 (Galaxia v Trojuholníku), M42 (Veľká hmlovina v Orióne), M43, M76 (Malá Činka), M77, M81 (Bodeho galaxia), M82 (Cigara), M97 (Sova), M108, M110, NGC 281 (Pacman nebula), NGC 1491, NGC 1499 (Kalifornia), NGC 1535 (Kleopatrine oko), NGC 2024 (Flame nebula), NGC 2237-39 (Rozeta), NGC 2359 (Thorova helma), NGC 2392 (Eskimák), NGC 6818, NGC 7331 (Malá Androméda), NGC 7789 (Hviezdokopa C. Herschelovej), IC 59 a IC 63 (Región Gamma Cassiopeia), IC 434, IC 405 (Flaming star nebula), IC 443 (Jellyfish nebula), IC 1396, IC 2118 (Hlava Čarodejnice), IC 5146 (Cocoon nebula), Barnard 33 (Konská hlava), Sharpless 2-091(Malé Riasy), Sharpless 2-274 (Medúza), Simeis 147, Stephanov kvintet, Srdce a duša, h/x Persei, Stock 2

Na vrchole sme vtedy boli štyria a obsluhovali dva Dobsony s priemerom zrkadla 250 mm a 350 mm, pochopiteľne doplnené o zbierku okulárov Televue a hmlovinové filtre. Keď sa niekto pozeral do zorného pola, ďalší si už študoval z mapy polohu nového objektu, ktorý potom sám vyhľadával, čo bolo časovo veľmi efektívne. V dôsledku toho sme spoločnými silami mohli vidieť veľa zaujímavého. To, čo sa objavovalo v zornom poli, je ťažké si len tak predstaviť. Detailné galaxie a charakteristické hmloviny z fotografií sa nám konečne rozhodli ukázať svoju pravú tvár. V priebehu noci som si nič nezaznamenával, preto nasledujúce riadky čerpám len z poznámok dokončených v nasledujúci deň. Subjektívny popis vybraných objektov zodpovedá pohľadu do zorného pola 350 mm Dobsona. Väčšinou boli skúšané vhodné zväčšenia a správny hmlovinový filter.

Veľká hmlovina v Androméde je tým objektom, ktorým by sa patrilo začať. Upúta vás predovšetkým jej šírka s nerovnako veľkými okrajmi, jasné jadro a dva hlavné skoro rovnobežné tmavé pásy, ktoré vyzerajú ako čierne stopy od pneumatík osobného automobilu. Pridaním väčšieho zväčšenia začínajú byť rozoznateľné i menšie pásy v špirálových ramenách a povrch galaxie sa zdá byť škvrnitý (guľové hviezdokopy a H-II oblasti). Stelárna asociácia NGC 206 je ako nápadná škvrna ľahko viditeľná. Galaxia v Trojuholníku je tiež veľká a jasná a má nápadnú špirálovú štruktúru v podobe písmena S. Jej plocha je takisto škvrnitá a ukazuje sa niekoľko H-II oblastí, ktoré však nebol čas identifikovať. Známa Seyfertova galaxia M77 vo Veľrybe bola takisto veľmi pekná. Síce menšia, ale s veľmi jasným jadrom, ktoré obklopovali nápadné špirálové ramená. Čo sa týka známych galaxií M81 a M82, ukázali všetky detaily viditeľné z fotografií. Najmä M82 sa predviedla pri väčšom zväčšení, kedy bola celá popresekávaná tmavými pruhmi. Pozostatok Krabej hmloviny má výraznú tmavošedú farbu, s charakteristickým nepravidelným tvarom a náznakom filamentárnej štruktúry. Pri menších zväčšeniach je veľmi dobre vidieť celkový tvar Veľkej hmloviny v Orióne, vrátane dvoch oblúkov, ktoré sa v južnej časti nenápadne spájajú. Pri väčšom zväčšení sa hlavná časť hmloviny premení na komplikovanú zmes jasnejších a tmavších škvŕn. V Trapézi som rozoznal šesť hviezd. Malá Činka sa ukázala ako veľmi vhodný objekt aj pri 500-násobnom zväčšení. Dve nápadné disky v kontakte boli obalené a obklopené vonkajšou komplikovanou hmlistou oblasťou. Planetárna hmlovina Sova pripomínalo oválnu masku. Jej obidve oči boli viditeľné už na prvý pohľad, pri pozornejšom pohľade sa dala tušiť i centrálna hviezda šesťnástej magnitúdy.

A prejdime aj na objekty z Nového všeobecného katalógu. NGC 281 (Pacman nebula) - jasná hmlovina na pozadí niekoľkých hviezd s tvarom javorového listu známeho z fotografie. NGC 1491 - matná hmlovina v Perzeovi s rozoznateľným vejárovitým až kometárnym tvarom. NGC 1499 (Kalifornia) - veľká, jasná a podlhovastá hmlovina s rozoznateľnou štruktúrou, filamentami a tmavým zárezom. Veľmi nápadná, vzhľad podobný hlave krokodýla. NGC 2237-39 (Rozeta) - jasná hmlovina kruhového tvaru s tmavším stredom a veľkým množstvom detailov. NGC 1535 (Kleopatrine oko) - jasná planetárna hmlovina zo súhvezdia Eridanus, s ľahko viditeľnou centrálnou hviezdou obklopenou nepravidelným prstencom. NGC 2359 (Thorova helma) - exponát súhvezdia Veľkého psa, ktorý však u nás pre svoju južnú polohu nie je príliš známy. Hmlovina pri menšom zväčšení pripomína siluetu kačice s hlavou a zobákom, pri väčšom zväčšení je v strednej časti rozlíšiteľných niekoľko vlákien, ktoré sa spájajú do trojuholníkového zoskupenia. NGC 2392 (Eskimák) - planetárna hmlovina v Blížencoch, na ktorej sme testovali 1 000-násobné zväčšenie. V jej strede žiari jasná centrálna hviezda, do 500-násobného zväčšenia sa na polceste medzi ňou a  okrajom ukazuje tmavý prstenec, pri ešte väčšom zväčšení začína byť rozoznateľný si samotný tvar, podľa ktorého sa hmlovina nazýva! IC 434 je hmlovinový pás, na ktorý sa premieta známa Konská hlava. Nie je to síce príliš ľahké, ale dá sa prinajmenšom tušiť jej známy tvar a IC 434 vykazuje určitú nepravidelnosť. V ich blízkosti sa navyše nachádza hmlovina NGC 2024 (Flame nebula), plná neobyčajných detailov. Hmlovina je rozdelená hlavným tmavým pásom a množstvom ďalších, ktoré sa na neho napájajú.

Ak hovoríme o Stephanovom kvintete, nemôžeme ho na La Palme označiť za ťažký objekt. Už pri prvom pohľade je totiž rozoznateľných všetkých päť jeho galaxií i s náznakom ich jednotlivého tvaru. Blízko kvintetu sa navyše nachádza jasná galaxia NGC 7331 s drsným povrchom a nenápadným tmavým pásom v okrajovej časti. Skutočne vyzývavým objektom je identifikovanie slabých filamentárnych pásov s označením Simeis 147, ktoré sú vo väčšine atlasov zakreslené na hraniciach Povozníka a Býka. Tak ako Riasy v Labuti, aj Simeis 147 je pozostatkom po mohutnej supernove, ale oveľa ťažšie pozorovateľným príkladom. Úloha to nebola jednoduchá, po spoznaní zorného pola pomocou dobrej širokouhlej fotografie sa nám to však nakoniec po nejakom čase predsa len podarilo. Označenie IC 2118 nesie reflexná hmlovina Hlava čarodejnice neďaleko Rigila z Orióna. Aj keď presiahla celé zorné pole, bola veľmi ľahko viditeľná. Mala zaujímavý lesk a bol rozoznateľný celý jej charakteristický tvar. Tento objekt ma veľmi prekvapil, pretože som čakal, že bude lepšie vidieť v širokom zornom poli malého refraktora. IC 405 (Flaming Star hmlovina) - slabá hmlovina okolo hviezdy AE Aurigae, ktorú sa mi doma pozorovať doteraz nikdy nepodarilo. Vyzerá to tak, že filtre na ňu príliš nepomáhajú a vidieť je iba náznakovo prakticky bez žiadnej určiteľnej hranice. IC 443 (Jellyfish nebula) a Sharpless 2-274 (Medúza) sú dve matné a na fotkách veľmi zaujímavo vyzerajúce hmloviny zo súhvezdia Blížencov. IC 443 je pravdepodobne pozostakom po supernove, Medúza je naopak nezvyčajnou planetárnou hmlovinou v tvare polmesiaca, v ktorom je rozoznateľná i štruktúra hmloviny. Sharpless 2-091(Malé Riasy) - dlhý tenký pás neďaleko Albirea. A že na oblohe je málo pozostatkov po supernovách.