Slovenský názov
Lev |
Latinský názov
Leo |
Genitív (2.
pád)
Leonis |
Skratka
Leo |
Rozloha (sq deg)
947 |
Najjasnejšia hv.
Regulus |
Kulminácia
01. 04. |
|
Lev ako
typické súhvezdie mimo Mliečnej cesty, je preplnené galaxiami.
Slušný počet z nich predstavuje pomerne výrazné objekty, v jednej relatívne
blízkej skupine galaxií. Päť z nich je aj v známom Messierovom katalógu:
M65, M66, M95, M96 a M105. Predovšetkým prvé štyri z nich sú za priaznivých
pozorovacích podmienok celkom dobre viditeľné i v malých
ďalekohľadoch, prípadne v svetelných triédroch a binokulároch.
Astronomicky najzaujímavejšou
je asi M95, zdá sa, akoby jej samotné jadro bolo mladou galaxiou.
Netreba však zabúdať ani na ďalšie z "anonymného" katalógu NGC,
niektoré z nich by sa totiž mohli bez problémov zaradiť aj do oveľa
známejšieho katalógu Charlesa Messiera. |
Výrazné
zvieratníkové súhvezdie ležiace prevažne na severnej oblohe. Spolu
so súhvezdiami Pastier a Panna patrí medzi najznámejšie súhvezdia
jarnej oblohy. Na večernej oblohe je u nás viditeľné takmer pol
roka, vychádza už v januári a definitívne zapadá až za súmraku v
polovici augusta. O polnoci vrcholí koncom februára asi 60 stupňov
nad južným obzorom. Obsahuje 70 hviezd zdanlivej jasnosti do 6.
magnitúdy. Na oblohe zaberá 0,289 sr. Hlavnou skupinou hviezd je
ľahko rozoznateľná šestica - Ras Elazed Australis, Ras Elazed Borealis, Adhafera,
Algieba, η Leonis a Regulus - tvoriaca tzv. kosák, prevrátený
otáznik alebo polmesiac predstavujúci leviu hlavu a hruď. Hlavnú
kostru súhvezdia potom tvoria ďalšie tri jasné hviezdy - Zosma a
Chort, chvost zakončuje jasná Denebola. V starom Grécku sa za koniec
tohto chvosta považovali aj slabé hviezdy súhvezdia Vlasov Bereniky,
ktoré sa definitívne osamostatnili až v 16. storočí.
Leonidy
- meteorický roj s maximom okolo 17. novembra. Zem prechádza každých
33 rokov hustým "oblakom" tohto roja, ktorý obsahuje množstvo malých
častíc. Jeho pozorovanie v roku 1779 viedlo k zavedeniu pojmu
radiant. Ten sa v tomto súhvezdí nachádza v blízkosti jasnej hviezdy
Algieba. Počas sedemhodinového pozorovania v noci z 12. na 13.
novembra 1833 mohli obyvatelia Ameriky napočítať až 20 meteorov za
sekundu. Ich celkový počet dosiahol úctyhodné číslo - 240 000
a viac menej podnietil záujem o tieto javy a dal základ meteorickej
astronómii. Návrat roja bol správne predpovedaný na rok 1866, kedy
bol tiež veľmi aktívny. Výpočet dráhy ukázal jeho nápadnú zhodu s
kométou Tempel-Tuttle, čím sa zrodila prvá domnienka, že meteorické
roje vznikajú z rozpadnutých jadier materských komét. V roku 1966
vykazoval maximum 40 meteorov za sekundu, posledný prebehol v roku
1999. Frekvencia roja počas bežných dní mimo úplného maxima sa však pohybuje
len okolo 10 meteorov za hodinu.
|